Vatikán 2. septembra (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 2. septembra, ktorá sa po prvý raz po šesťmesačnom období pandémie konala za účasti veriacich, sa Svätý Otec zameral v katechéze na postoj solidárnosti inšpirovaný vierou a vyzval svet k novej mentalite pamätajúcej na potreby ostatných. Katechézu, ktorá je piatym pokračovaním cyklu pápeža Františka „Uzdraviť svet“, prinášame v plnom znení.Počas stretnutia s asi štyrmi stovkami veriacich, ktoré sa konalo na Nádvorí sv. Damaza, vyslovil Svätý Otec po katechéze aj špeciálnu výzvu na podporu Libanonu a vyhlásil na piatok 4. septembra deň modlitby a pôstu za Libanon.
Úvodom ku katechéze bol úryvok zo Skutkov apoštolov o zoslaní Ducha Svätého v deň Turíc:
«Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť.» (Sk 2,1-4)
Solidarita a cnosť viery
5. katechéza z cyklu „Uzdraviť svet“
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po mnohých mesiacoch obnovujeme naše stretnutie z tváre do tváre a nie len z obrazovky do obrazovky. Z tváre do tváre. Toto je pekné!
Súčasná pandémia zvýraznila našu vzájomnú závislosť: všetci sme prepojení jedni s druhými, ako v zlom, tak aj v dobrom. Preto, aby sme z tejto krízy vyšli lepší, musíme tak urobiť spoločne, nie sami.
Spolu, nie osamotene, pretože to sa nedá! Buď to spravíme spoločne, alebo neurobíme nič. Musíme tak urobiť všetci spoločne, v solidarite. Toto slovo by som dnes chcel zdôrazniť: solidarita.
Ako ľudská rodina máme spoločný pôvod v Bohu; obývame spoločný dom, planétu ako záhradu, zem, na ktorú nás Boh postavil; a máme spoločný cieľ v Kristovi. Keď však na toto všetko zabudneme, naša vzájomná závislosť sa stáva závislosťou niektorých od tých druhých - strácame túto harmóniu vzájomnej závislosti a solidarity - zväčšujúc nerovnosť a vysúvanie na okraj. Oslabuje sa sociálna štruktúra a poškodzuje sa životné prostredie. Je to vždy ten istý spôsob konania.
Preto je princíp solidarity dnes viac než kedykoľvek nevyhnutný, ako to učil sv. Ján Pavol II. (porov. Enc. Sollicitudo rei socialis, 38-40). Vo vzájomne prepojenom svete zakúšame, čo znamená žiť v jednej „globálnej dedine“. Je to pekné vyjadrenie: veľký svet nie je nič iné, než jedna globálna dedina, pretože všetko je vzájomne prepojené. Avšak nie vždy premieňame túto vzájomnú závislosť na solidaritu. Je tu dlhá cesta medzi vzájomnou závislosťou a solidárnosťou. Egoizmy – individuálne, národné i tie zo strany mocenských skupín – a ideologické strnulosti naopak živia «štruktúry hriechu» (tamtiež, 36).
«Slovo „solidarita“ sa akoby častým používaním opotrebovalo a niekedy býva nesprávne interpretované: znamená totiž omnoho viac než len občasný prejav štedrosti» (Apoštolská exhort. Evangelii gaudium, 188). Je niečím viac! «Vyžaduje si novú mentalitu, ktorá dokáže premýšľať v termínoch spoločenstva a uprednostňovať životy všetkých pred privlastňovaním dobier zo strany len niektorých» (tamtiež). Toto znamená solidarita. Nie je to len otázka pomáhania druhým, čo je samo osebe dobré, no tu ide o viac: ide o spravodlivosť (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1938-1940). Aby vzájomná závislosť bola solidárnou a prinášala ovocie, potrebuje silné korene v človečenstve a v prírode stvorenej Bohom, potrebuje úctu k tváram a k zemi.
Biblia nás už od začiatku varuje. Pomyslime na príbeh o Babylonskej veži (porov. Gn 11,1-9), ktorý opisuje, čo sa stane, keď sa snažíme dosiahnuť k nebu – našej méte – ignorujúc naše puto s ľudstvom, so stvorenstvom a so Stvoriteľom. Je na to jeden výraz. Deje sa to zakaždým, keď sa niekto chce šplhať, vyšplhať sa nahor bez toho, aby bral do úvahy ostatných: „Ja sám!“ Pomyslime na tú vežu. Budujeme veže a mrakodrapy, no ničíme spoločenstvo. Unifikujeme stavby a jazyky, no umŕtvujeme kultúrne bohatstvo. Chceme byť pánmi Zeme, no ničíme biodiverzitu a ekologickú rovnováhu. Rozprával som vám pri niektorej z predošlých audiencií o rybároch zo San Benedetto del Tronto, ktorí prišli tento rok a povedali mi: „Vylovili sme z mora 24 ton odpadkov, z ktorých polovica boli plasty“. Len pomyslite! Títo majú zmysel pre lov rýb – to áno –, ale aj pre odstraňovanie odpadkov, aby vyčistili more. Toto znečisťovanie je ničením zeme, bez solidárnosti so zemou, ktorá je dar, a s ekologickou rovnováhou.
Pamätám si na stredoveký príbeh, ktorý opisuje tento „Babylonský syndróm“, ktorý nastáva, keď niet solidarity. Tento stredoveký príbeh hovorí, že ak pri stavaní veže – boli tam otroci – spadol nejaký muž a zahynul, nikto to nekomentoval, nanajvýš ak povedali: úbožiak, spravil chybný krok a spadol“. Naopak, ak spadla tehla, všetci bedákali. A ak to niekto zavinil, bol potrestaný! Prečo? Pretože výroba tehly bola nákladná, jej príprava, vypálenie. Výroba tehly stála čas a prácu. Jedna tehla sa cenila viac než ľudský život. Každý z nás premýšľajme, čo sa deje dnes. Žiaľ, aj dnes sa môže stávať niečo podobné. Padá nejaká kvóta na finančnom trhu – videli sme to v novinách v priebehu týchto dní – a správa o tom je vo všetkých agentúrach. Padajú však tisícky ľudí v dôsledku hladu a biedy, a nikto o tom nehovorí.
Diametrálnym protikladom Babylonu sú Turíce, počuli sme to v úvode audiencie (porov. Sk 2,1-3). Duch Svätý zostupujúc zhora ako vietor a plameň, zachvacuje komunitu uzavretú vo Večeradle, vlieva jej Božiu silu, podnecuje ju, aby vyšla von a všetkým ohlasovala Pána Ježiša. Duch tvorí jednotu v rozličnosti, vytvára harmóniu. V príbehu o Babylonskej veži nebola harmónia; bolo tam hnanie sa za ziskom. Tam bol človek len ako púhy nástroj, púha pracovná sila, no tu, v prípade Turíc, je každý z nás nástrojom, avšak nástrojom komunitným, ktorý sa celým svojím bytím podieľa na budovaní spoločenstva. Sv. František z Assisi to dobre vedel a vedený Duchom Svätým nazýval všetkých ľudí, ba dokonca i stvorenia, bratmi a sestrami (porov. Laudato si´, 11; porov. Sv. Bonaventúra, Legenda maior, VIII, 6: FF 1145). Aj brata vlka, spomeňme si.
Turícami sa Boh sprítomňuje a inšpiruje vieru spoločenstva zjednoteného v rozličnosti a v solidarite. Rozličnosť a solidarita zjednotené v harmónii – toto je cesta. Solidárna rozličnosť má v sebe „protilátky“ na to, aby jedinečnosť každého – ktorá je unikátnym a neopakovateľným darom – neochorela na individualizmus, na egoizmus. Solidárna rozličnosť má aj protilátky na uzdravenie spoločenských štruktúr a procesov, ktoré zdegenerovali na systémy nespravodlivosti, na systémy útlaku (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 192).
Takže solidarita je dnes cestou, ktorou sa treba uberať smerom k post-pandémiovému svetu, smerom k uzdraveniu našich medziľudských a spoločenských chorôb. Niet inej cesty. Buď pôjdeme vpred cestou solidarity, alebo sa veci zhoršia. Chcem to zopakovať: z krízy nevyjdeme rovnakí ako predtým. Pandémia je krízou. Z krízy vyjdeme buď lepší, alebo horší. Musíme si vybrať. A solidarita je práve cestou k tomu, aby sme z krízy vyšli lepší, nie s povrchnými zmenami, s akýmsi ľahkým povrchovým náterom a všetko je v poriadku. Nie. Lepší!
Uprostred krízy nám solidarita vedená vierou umožňuje pretaviť Božiu lásku do našej globalizovanej kultúry, nie však budovaním veží či múrov, ktoré rozdeľujú, no potom sa rúcajú – a koľko múrov sa dnes buduje –, ale utkávaním spoločenstva a podporovaním procesov skutočne ľudského a solídneho rastu. A k tomuto pomáha solidarita. Položím jednu otázku: Myslím na potreby ostatných? Každý nech si odpovie vo svojom srdci.
Uprostred kríz a búrok, Pán nám kladie otázku a pozýva nás prebudiť a aktivovať túto solidaritu schopnú dodať pevnosť, oporu a zmysel v týchto hodinách, keď sa zdá, že sa všetko potápa. Nech nás kreativita Ducha Svätého povzbudzuje k vytváraniu nových foriem rodinnej pohostinnosti, plodného bratstva a univerzálnej solidarity. Ďakujem.
Preložila: Slovenská redakcia VR
