Vatikán 12. augusta (RV) Uzdraviť svet si vyžaduje obrátiť sa z postojov ľahostajnosti a individualistického či kolektívneho sebectva a bojovať proti pošliapavaniu dôstojnosti ľudskej osoby. O tom hovoril pápež František v katechéze pri mediálnej generálnej audiencii v stredu 12. augusta.Svätý Otec František sa prihovoril veriacim z pápežskej bibliotéky. Pokračoval druhou časťou svojho nového cyklu reflexie v duchu sociálnej náuky Cirkvi nad pandémiou a obdobím post-pandémie. Tentoraz sa osobitne zameral na princíp neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby.
Generálnu audienciu uviedlo čítanie z knihy Genezis: «A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ ... I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.» (Gn 1,27-28; 2,15).
- - - - -
Uzdraviť svet (2): Viera a ľudská dôstojnosť
Plné znenie katechézy
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Pandémia dala do popredia to, akí sme všetci zraniteľní a vzájomne prepojení. Ak sa nebudeme starať jeden o druhého, počnúc tými poslednými, ktorí sú najviac zasiahnutí, vrátane stvorenstva, nemôžeme svet uzdraviť.
Treba pochváliť angažovanosť mnohých ľudí, ktorí v týchto mesiacoch dokazujú ľudskú a kresťanskú lásku k svojmu blížnemu tým, že sa venujú chorým napriek ohrozeniu vlastného zdravia. Sú to hrdinovia! Každopádne koronavírus nie je jediným ochorením, proti ktorému treba bojovať, ale pandémia odhalila širšie sociálne patológie. Jednou z nich je pokrivené videnie človeka, pohľad, ktorý ignoruje jeho dôstojnosť a vzťahový charakter. Niekedy hľadíme na druhých ako na predmety; predmety na použitie a zahodenie. V skutočnosti však tento typ pohľadu zaslepuje a podnecuje individualistickú a agresívnu kultúru odpadu, ktorá premieňa ľudskú bytosť na spotrebný tovar (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 53; Encyklika Laudato si’, 22).
Vo svetle viery naopak vieme, že Boh hľadí na muža a ženu iným spôsobom. On nás stvoril nie ako predmety, ale ako milované osoby, schopné milovať; stvoril nás na svoj obraz a podobu (porov. Gn 1,27). Týmto spôsobom nám dal jedinečnú dôstojnosť a pozval nás žiť v spoločenstve s ním, v spoločenstve s našimi sestrami a bratmi, v úcte ku všetkému stvorenstvu. V spoločenstve, čiže v harmónii, môžeme to tak povedať. Stvorenie je harmónia, ku ktorej sme povolaní, aby sme ju žili. A v tomto spoločenstve, v tejto harmónii, ktorá je spoločenstvo, nám Boh dáva schopnosť plodiť a chrániť život (porov. Gn 1,28-29), pracovať a starať sa o zem (porov. Gn 2,15; Laudato si’, 67). Je zrejmé, že bez harmónie sa nedá plodiť a chrániť život; bude zničený.
O tom individualistickom pohľade, ktorý nie je harmóniou, máme príklad v evanjeliách, v žiadosti matky učeníkov Jakuba a Jána (porov. Mt 20,20-28). Chcela by, aby zasadli po pravici a ľavici nového kráľa. Ale Ježiš ponúka iný typ nazerania: pohľad služby, darovania života pre druhých, a potvrdzuje to vzápätí tým, že navracia zrak dvom slepcom a robí z nich svojich učeníkov (porov. Mt 20,29-34). Snaha o šplhanie sa v živote nahor, o nadradenosť nad inými, to ničí harmóniu. Je to logika dominancie, ovládať ostatných. Harmónia je niečo iné: je to služba.
Poprosme teda Pána, aby nám dal oči pozorné pre bratov a sestry, zvlášť tých, čo trpia. Ako Ježišovi učeníci nechcime byť ľahostajnými, ani individualistami, to sú dva nepekné postoje proti harmónii. Ľahostajnosť: ja si hľadím na druhú stranu; a individualizmus: „len pre mňa“, pozerám iba na vlastný záujem. Harmónia stvorená Bohom od nás žiada hľadieť na druhých, na potreby iných, na problémy druhých, byť v spoločenstve. Chcime uznať v každej osobe, akejkoľvek rasy, jazyka či postavenia by bola, ľudskú dôstojnosť. Harmónia ťa vedie k rozpoznaniu ľudskej dôstojnosti, tá harmónia stvorená Bohom, s človekom v strede.
Druhý vatikánsky koncil zdôrazňuje, že táto dôstojnosť je neodňateľná, pretože «bola stvorená na Boží obraz» (porov. Gaudium et spes, 12). Ona je základom celého sociálneho života a určuje jeho princípy konania. V modernej kultúre je referenčným bodom najbližším k princípu neodňateľnej dôstojnosti ľudskej osoby Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú sv. Ján Pavol II. definoval ako „míľnik na dlhej a ťažkej ceste ľudstva“ (Prejav ku Generálnemu zhromaždeniu OSN, 2. okt. 1979, 7) a ako „jeden z najvyšších prejavov ľudského vedomia“ (Prejav ku Generálnemu zhromaždeniu OSN, 5. okt. 1995, 2).
Práva nie sú len individuálne, ale aj sociálne; vzťahujú sa na národy a krajiny (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 157). Ľudská bytosť je v skutočnosti vo svojej osobnej dôstojnosti bytosťou spoločenskou, sociálnou, stvorenou na obraz Trojjediného Boha. Sme sociálni, musíme žiť v tejto sociálnej harmónii, ale keď je tu sebectvo, náš pohľad nesmeruje k druhým, k spoločenstvu, ale vracia sa k nám samotným, a toto nás robí škaredými, zlými, sebeckými, ničiac harmóniu.
Toto obnovené povedomie dôstojnosti každej ľudskej bytosti má seriózne sociálne, ekonomické a politické dôsledky. Hľadieť na brata a na celé stvorenstvo ako na prijatý dar Otcovej lásky podnecuje postoje pozornosti, starostlivosti a žasnutia. Takto veriaci človek, keď kontemplatívne hľadí na blížneho ako na brata, a nie ako na cudzinca, pozerá na neho so súcitom a empatiou, nie s opovrhnutím či nepriateľstvom. A nazerajúc na svet vo svetle viery, snaží sa rozvinúť za pomoci milosti svoju tvorivosť a entuziazmus, a tak nájsť riešenia na tragédie dejín. Chápe a rozvíja svoje schopnosti ako zodpovednosti, ktoré pramenia z jeho viery (porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 157), ako Božie dary, ktoré treba dať do služby ľudstvu a stvorenstvu.
Zatiaľ ako všetci pracujeme na zdolaní vírusu, ktorý postihuje všetkých bez rozdielu, viera nás vyzýva, aby sme sa vážne a aktívne angažovali proti ľahostajnosti k pošliapavaniu ľudskej dôstojnosti. Proti tejto kultúre ľahostajnosti, ktorá sprevádza kultúru odhadzovania (skartovania): že veci, ktoré sa ma nedotýkajú, ma nezaujímajú. Viera vždy požaduje aby sme sa nechali uzdraviť a obrátiť z nášho individualizmu, tak osobného ako aj kolektívneho; napríklad straníckeho individualizmu.
Kiež nám Pán „prinavráti zrak“, aby sme nanovo objavili, čo znamená byť členmi ľudskej rodiny. A kiež sa tento pohľad pretaví do konkrétnych činov spolucítenia a úcty voči každej osobe a do starostlivosti a ochrany nášho spoločného domu.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - - -
V stredu 12. augusta mal pápež František okrem generálnej audiencie aj dve súkromné audiencie. Najprv prijal nového apoštolského prefekta mongolského Ulanbátaru Mons. Giorgia Marengu IMC a po ňom sa stretol s vysokou komisárkou OSN pre ľudské práva p. Michelle Bacheletovou.
Mons. Giorgio Marengo, člen Misijného inštitútu Consolata, ktorý len pred pár dňami prijal biskupskú vysviacku a čaká ho cesta do Mongolska na jeho nové pôsobisko, sa po audiencii u Svätého Otca podelil pre Vatikánsky rozhlas:
„Stretnutie bolo veľmi srdečné a som veľmi vďačný pápežovi za toto veľké dobrodenie, keď mi dovolil osobne sa s ním stretnúť a prijať jeho slová povzbudenia pre našu misiu, ktorá pokračuje. Som tam už 17 rokov, takže už trochu poznám realitu, ale teraz to dostáva nový ráz, keďže som sa stal apoštolským prefektom a biskupom tohto ľudu.
Prežili sme veľmi srdečnú a veľmi krásnu chvíľu, v ktorej som Svätého Otca priamo prosil o slová povzbudenia, ktoré mi aj dal, a ktoré si nesiem v srdci. Veľmi sa zaujímal o realitu Cirkvi v Mongolsku i o mongolský národ vo všeobecnosti. Vieme, ako veľmi má pápež v srdci celú cirkevnú realitu, aj tam, kde nejde o veľké počty, ba najmä tam, kde je Cirkev v menšine; srdce pápeža tým stále veľmi silno pulzuje, a toto je krásne.
Poprosil som pápeža, či by mohol rozšíriť jeho požehnanie na všetkých, nie iba pre mňa, ale pre celú katolícku komunitu Mongolska. On ma uistil aj o tom, že bude pamätať v modlitbe, a bolo to veľmi pekné.“
-
Aktualizované
