Vatikán 15. mája (RV) V piatok 15. mája, na Svetový deň rodiny, sa pápež František pri svätej omši v Dome sv. Marty osobitne modlil za rodiny. V homílii vystríhal pred rigídnosťou: „Kde je rigídnosť, tam nie je Duch Boží, pretože Boží Duch je sloboda“.Omšový úmysel na úvod predstavil Svätý Otec touto výzvou: „Dnes je Svetový deň rodiny: modlime sa za rodiny, aby v rodinách rástol Duch Pána, duch lásky, úcty, slobody.“
V homílii pápež komentoval prvé liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov (15,22-31). Apoštolský zbor v ňom posiela list pohanom, ktorí sa v Antiochii obrátili k Pánovi, aby ich ubezpečili o tom, že nemusia podstúpiť obriezku podľa Mojžišovho zákona. Píšu: «Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva».
- - - -
Homília pápeža Františka
V Knihe Skutkov apoštolov vidíme, že v Cirkvi boli v začiatkoch časy pokoja, spomína sa to mnoho ráz: Cirkev rástla, v pokoji, a Duch Pána sa šíril (porov. Sk 9,31) - časy pokoja. Boli aj časy prenasledovania, počínajúc od prenasledovania Štefana (porov. kap. 6-7), potom je tu Pavol - prenasledovateľ, obrátený, neskôr aj on prenasledovaný...
Časy pokoja, časy prenasledovaní, a boli tam aj časy znepokojenia. A toto je téma dnešného prvého čítania: čas znepokojenia (porov. Sk 15,22-31). Apoštoli píšu kresťanom, ktorí pochádzali z pohanstva: «Počuli sme, že vás niektorí, čo vyšli z nás, znepokojili a rozvrátili vám srdcia rečami, hoci sme ich ničím nepoverili» (v. 24).
Čo sa stalo? Títo kresťania pochádzajúci z pohanov uverili v Ježiša Krista a prijali krst, a boli šťastní: prijali Ducha Svätého. Od pohanstva ku kresťanstvu, bez nejakej prechodnej etapy. Naopak tí, čo sa nazývajú „židovčiaci“ (judaizujúci), tvrdili, že toto nie je možné. Ak bol niekto pohan, najprv sa musel stať židom, dobrým židom, a potom sa stať kresťanom, aby bol v línii vyvolenia Božieho ľudu.
A títo kresťania tomuto nerozumeli: „Ako to, my sme kresťania druhej triedy? Nedá sa prejsť od pohanstva priamo ku kresťanstvu? Nie je to tak, že Kristovo zmŕtvychvstanie uvoľnilo starý zákon a priviedlo ho k ešte väčšej plnosti?“ Boli znepokojení a boli medzi nimi mnohé hádky.
A tí, čo toto požadovali, podopierali to pastoračnými, teologickými a aj niektorými morálnymi argumentmi, tvrdili, že postupovať sa musí takto, a inak neslobodno. A to zotázňovalo slobodu Ducha Svätého, aj gratuitnosť Kristovho zmŕtvychvstania a milosti. Boli metodickí. A aj rigídni.
O týchto ich učiteľoch, zákonníkoch, povedal Ježiš: „Beda vám, ktorí obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho horšieho, než predtým. Urobíte ho synom pekla“. Približne takto hovorí Ježiš v 23. kapitole Matúšovho evanjelia (porov. v.15). Títo ľudia, ktorí boli „ideológmi“ – boli viac „ideológmi“ než „dogmatikmi“ – zredukovali Zákon, dogmu, na ideológiu: „musí sa toto, toto a toto“. Akési náboženstvo predpisov, a týmto oberali o slobodu Ducha. A tí ľudia, čo ich nasledovali, boli ľuďmi rigídnymi, ktorí sa necítili byť v pohode, nepoznali radosť Evanjelia.
Dokonalosťou cesty nasledovania Ježiša im bola rigídnosť: „Musí sa toto, toto a tamto...“ Títo ľudia, títo učitelia „manipulovali“ so svedomím veriacich, buď ich spravili rigídnymi, alebo od nich bočili.
Preto sa toľkokrát opakujem a hovorím, že rigídnosť nie je od dobrého Ducha, pretože zotázňuje gratuitnosť vykúpenia, gratuitnosť Kristovho zmŕtvychvstania. A toto je jedna stará vec: počas dejín Cirkvi sa to opakovalo. Pomyslime na pelagiánov, známych svojou rigídnosťou. A aj v našich časoch sme videli niektoré apoštolské organizácie, ktoré sa práveže zdali byť dobre organizované, dobre pracujúce..., no všetci rigídni, všetci rovnakí, jeden ako druhý, a neskôr sme sa dozvedeli o skazenosti, ktorá bola vnútri, aj u zakladateľov.
Kde je rigídnosť, tam nie je Duch Boží, pretože Boží Duch je sloboda. A títo ľudia chceli robiť kroky odnímajúc slobodu Božieho Ducha a gratuitu vykúpenia: „Pre to, aby si bol ospravodlivený, musíš urobiť toto, toto a toto...“. Ospravodlivenie je gratuitné, zdarma. Kristova smrť a zmŕtvychvstanie je zdarma. Neplatí sa, nekupuje: je to dar! A títo to tak nechceli robiť.
Je to pekný postup: apoštoli sa zhromažďujú na tomto koncile a nakoniec píšu list, ktorý sa začína takto: «Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno» (Sk 15,28): a ukladajú tieto povinnosti hlavne morálne, podľa zdravého rozumu: nemiešať kresťanstvo s pohanstvom, zdŕžať sa tak mäsa obetovaného modlám, a tak ďalej. A nakoniec, títo kresťania, ktorí boli znepokojení, zišli sa v zhromaždení, keď dostali ten list a «keď ho prečítali, radovali sa z tejto útechy» (v. 31).
Od znepokojenia k radosti. Duch rigídnosti ťa vždy vedie k znepokojeniu: „Urobil som to dobre? Neurobil som dobre?“ Škrupule. Duch evanjeliovej slobody ťa vedie k radosti, pretože práve to Ježiš vykonal svojím zmŕtvychvstaním: priniesol radosť! Vzťah s Bohom, vzťah s Ježišom nie je vzťahom akéhosi „robenia vecí“: „Ja urobím toto a ty mi dáš toto“. Nejaký vzťah, poviem – nech mi Pán odpustí – „obchodný“, to nie!
Je nezištný, ako je nezištný vzťah Ježiša s učeníkmi. «Vy ste moji priatelia» (Jn 15,14). „Už vás nenazývam sluhami, volám vás priateľmi“ (porov. Jn 15). «Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás» (v. 16): toto je tá gratuita.
Prosme Pána, aby nám pomohol rozlišovať plody evanjeliovej nezištnosti od plodov neevanjeliovej rigídnosti, a aby nás oslobodil od každého znepokojovania tými, ktorí kladú vieru pod kauzistické predpisy, predpisy, ktoré nemajú zmysel. Tu hovorím o týchto predpisoch, ktoré nemajú zmysel, nie o Prikázaniach. Nech nás oslobodí od tohto ducha rigídnosti, ktorý ťa oberá o slobodu.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
Pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol Svätý Otec modlitbu duchovného svätého prijímania:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.
Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“
Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.
