Vatikán 6. mája (RV) „Nemajme strach z Ježišovho svetla. Pán nás zachraňuje z temnôt, ktoré máme vnútri“. O tomto dnes kázal pápež František v rannej homílii v Dome sv. Marty v stredu 6. mája. Pri svätej omši sa modlil za pracovníkov médií, ktorí počas pandémie mnoho riskujú a sú preťažení.V úvode slávenia Svätý Otec pozval k modlitbe: „Modlime sa dnes za mužov a ženy, ktorí pracujú v komunikačných prostriedkoch. V tomto čase pandémie veľa riskujú a práce je mnoho. Nech im Pán pomôže v tejto práci, aby šírili vždy pravdu.“
V homílii pápež komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (12,44-50), v ktorom Ježiš hovorí: «Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť».
- - - -
Plné znenie homílie pápeža Františka:
Tento úryvok z Jánovho evanjelia (porov. 12,44-50) nám dáva vidieť, aká dôvernosť bola medzi Ježišom a Otcom. Ježiš robil to, čo mu Otec povedal. A preto hovorí: «Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal» (v. 44). Potom svoju misiu upresňuje: «Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách» (v. 46). Predstavuje sa ako svetlo.
Ježišova misia je osvetľovať: svetlo. On sám povedal: «Ja som svetlo sveta» (Jn 8,12). Prorok Izaiáš prorokoval o tomto svetle: «Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo» (Iz 9,1). Je to prísľub svetla, ktoré ožiari ľud. Aj misia apoštolov je prinášať svetlo. Pavol to povedal kráľovi Agrippovi: „Bol som vyvolený, aby som osvecoval, aby som prinášal toto svetlo – ktoré nie je moje, patrí inému – no aby som prinášal svetlo“ (porov. Sk 26,18). Je to Ježišova misia: prinášť svetlo. A misia apoštolov je prinášať Ježišovo svetlo. Osvecovať. Pretože svet bol vo tmách.
Avšak drámou Ježišovho svetla bolo, že bolo odmietnuté. Už na začiatku Evanjelia to Ján jasne hovorí: „Prišiel k svojim a vlastní ho neprijali. Milovali viac temnotu než svetlo“ (porov. Jn 1,9-11). Zvyknúť si na temnotu, žiť vo tmách: nevedia prijať svetlo, nemôžu to urobiť; sú otrokmi temnôt. A toto bude Ježišov boj, nepretržitý: osvecovať, prinášať svetlo, ktoré dáva vidieť veci tak, ako sa majú, aké sú; dáva vidieť slobodu, dáva vidieť pravdu, ukazuje cestu, ktorou sa vybrať, s Ježišovým svetlom.
Pavol mal túto skúsenosť prechodu z temnoty ku svetlu, keď sa s ním Pán stretol na ceste do Damasku. Bol oslepený. Slepý. Pánovo svetlo ho oslepilo. A potom, keď prešlo niekoľko dní, s krstom znovu nadobudol svetlo (porov. Sk 9,1-19). Mal túto skúsenosť prechodu od temnôt, v ktorých bol, ku svetlu. Je to aj náš prechod, ktorý sme sviatostne prijali v krste: preto sa krst v prvých storočiach nazýval „osvietenie“ (porov. sv. Justín, Apológia I,61,12), pretože ti dal svetlo, „dal ti vstúpiť“. Preto pri obrade krstu dávame otcovi a mame zapálenú sviecu, pretože dieťa je osvietené.
Ježiš prináša svetlo. Avšak ľud, tí ľudia, jeho ľud ho odmietol. Sú tak navyknutí na temnoty, že svetlo ich oslepuje, nevedia kráčať (porov. Jn 1,10-11). A toto je dráma nášho hriechu: hriech nás oslepuje a nemôžeme zniesť svetlo. Máme choré oči. A Ježiš to hovorí jasne v Matúšovom evanjeliu: „Ak je tvoje oko choré, celé tvoje telo bude choré. Ak tvoje oko vidí len tmu, koľko tmy bude v tvojom vnútri?“ (porov. Mt 6,22-23). Tma... A obrátenie je prechod z tmy do svetla.
Ktoré sú to však veci, čo robia oči, oči viery chorými? Naše oči sú choré: čo ich to „zráža k zemi“, čo ich to oslepuje? Neresti, svetský duch, pýcha – nerasti, čo ťa „tlačia k zemi“. A tieto tri veci – neresti, nadradenosť, duch svetskosti – ťa vedú k spolčovaniu sa s druhými s cieľom zostať bezpeční vo tmách. Často hovoríme o mafiách: to je toto. Avšak existujú „duchovné mafie“, existujú „domáce mafie“, vždy je to hľadanie niekoho ďalšieho, aby sme sa zakryli a zostali vo tmách.
Nie je ľahké žiť vo svetle. Svetlo nám dáva vidieť mnoho nepekných vecí v našom vnútri, ktoré nechceme vidieť: neresti, hriechy... Pomyslime na naše neresti, pomyslime na našu pýchu, pomyslime na nášho svetského ducha: tieto veci nás oslepujú, vzďaľujú nás od Ježišovho svetla.
Ak však začneme nad týmto uvažovať, nenarazíme na múr, nie: nájdeme východisko, pretože sám Ježiš hovorí, že on je svetlo, a hovorí aj: „Neprišiel som na svet, aby som ho odsúdil, ale aby som ho spasil“ (porov. Jn 12,46-47). Sám Ježiš, svetlo, hovorí: „Maj odvahu: nechaj sa osvietiť, daj sa vidieť taký, aký si vnútri, pretože to ja ťa posuniem vpred, zachránim ťa. Ja ťa neodsudzujem. Ja ťa zachraňujem“ (porov. v. 47).
Pán nás zachraňuje z temnôt, ktoré máme vnútri, z temnôt každodenného života, života spoločenského, života politického, národného, medzinárodného... Jestvuje toľko temnôt vo vnútri. A Pán nás zachraňuje. Najprv nás však žiada pozrieť sa na ne; aby sme mali odvahu vidieť naše temnoty, aby tak Pánovo svetlo vstúpilo dnu a zachránilo nás.
Nemajme strach z Pána: je veľmi dobrý, je mierny, je nám nablízku. Prišiel, aby nás zachránil. Nebojme sa Ježišovho svetla.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich vzbudiť si túžbu po prijatí Eucharistie:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“
Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.
