Vatikán 1. mája (RV) V piatok 1. mája, v deň sv. Jozefa robotníka, pápež František pri rannej omši v Dome sv. Marty pamätal na všetkých ľudí práce. V homílii zdôraznil, že človek svojou prácou pokračuje v stvoriteľskej činnosti Boha. Varoval pred pošliapavaním dôstojnosti v oblasti práce a vyzdvihol statočných zamestnávateľov.Zástupcovia Kresťanských združení pracujúcich Talianska (ACLI) priniesli na túto príležitosť do kaplnky Domu sv. Marty bronzovú sochu sv. Jozefa robotníka, ktorú kedysi požehnal pápež Pius XII., keď ju v roku 1956 priniesli z Milána do Vatikánu.
V úvode slávenia Svätý Otec vyzval k modlitbe: „Dnes je sviatok sv. Jozefa robotníka a Sviatok pracujúcich: modlime sa za všetkých pracujúcich. Za všetkých. Aby nikomu nechýbala práca a aby boli všetci spravodlivo platení a mohli sa tešiť z dôstojnosti práce a krásy odpočinku.“
V homílii pápež František komentoval liturgické čítanie z Knihy Genezis (1,26-2,3), ktoré hovorí o stvorení človeka na obraz a podobu Boha a poveril ho starostlivosťou o tvorstvo.
- - - -
Plné znenie homílie Svätého Otca
«A Boh stvoril...» (Gn 1,27). Stvoriteľ. Stvoril svet, stvoril človeka a dal mu poslanie: spravovať, pracovať, starať sa o stvorenstvo. A Biblia používa slovo „práca“ na opísanie tejto činnosti Boha: «Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil» (Gn 2,2) a odovzdáva túto činnosť človeku. Akoby povedal: „Ty máš konať takto, starať sa o tieto veci, máš pracovať, aby si so mnou tvoril tento svet, aby šiel ďalej“ (porov. Gn 2,15.19-20). A to až do tej miery, že práca nie je iné, než pokračovanie práce Boha: ľudská práca je povolaním človeka prijatým od Boha v závere stvorenia vesmíru.
A práca je to, čo robí človeka podobným Bohu, pretože s prácou je človek tvorcom, je schopný tvoriť, vytvárať mnohé veci, aj vytvoriť rodinu, aby napredoval. Človek je tvorcom a tvorí prostredníctvom práce. Toto je to povolanie. A Biblia hovorí, že «Boh videl všetko, čo urobil, a bolo to veľmi dobré» (Gen 1,31). Takže práca má v sebe dobro a vytvára harmóniu vecí – krásu, dobro – a zapája človeka kompletne: v jeho myslení, konaní, vo všetkom. Človek je zapojený do práce. To je prvé povolanie človeka: pracovať. A toto dáva človeku dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorá ho pripodobňuje Bohu. Dôstojnosť práce.
Raz v jednej Charite, jednému mužovi, ktorý nemal prácu a šiel zohnať niečo pre rodinu, jeden zamestnanec Charity povedal: „Aspoň môžete domov priniesť chlieb“ – „Mne však toto nestačí, to nie je dostačujúce“, znela jeho odpoveď: „Ja si chcem chlieb zarobiť, a tak ho prinášať domov“. Chýbala mu dôstojnosť, dôstojnosť „zarobiť“ si chlieb svojou prácou a priniesť ho domov. Dôstojnosť práce, ktorá je žiaľ tak pošliapavaná.
V dejinách sme čítali o surovostiach, ako nakladali s otrokmi: privážali ich z Afriky do Ameriky – myslím na tú históriu, ktorá sa týka mojej vlasti – a my hovoríme „koľko barbarstva“... No aj dnes existuje mnoho otrokov, mnoho mužov a žien, ktorí nie sú slobodní pracovať: sú nútení pracovať, len aby prežili, nič viac. Sú otrokmi: nútené práce... existujú nútené práce, nespravodlivé, zle platené, ktoré človeka vedú k životu s pošliapanou dôstojnosťou. Vo svete je ich mnoho-premnoho. Veľmi veľa.
V novinách sme pred niekoľkými mesiacmi čítali, ako v jednej ázijskej krajine istý pán upalicoval na smrť svojho zamestnanca, ktorý zarábal menej než pol dolára na deň, pretože niečo zle urobil. Dnešné otroctvo je naša „ne-dôstojnosť“, pretože odoberá dôstojnosť mužovi, žene, nám všetkým.
„Nie, ja pracujem, ja mám svoju dôstojnosť“ - Áno, ale tvoji bratia nie. - „Áno otče, je to pravda, ale toto, keďže je to veľmi ďaleko, je mi ťažké to pochopiť. U nás však...“ - Aj tu, u nás. Tu u nás. Pomysli na robotníkov, na nádenníkov, ktorým dávaš robiť za minimálnu mzdu, a nie osem, ale dvanásť, štrnásť hodín denne: toto sa stáva dnes, tu. Po celom svete, ale aj tu. Pomysli na pomocnicu v domácnosti, ktorá nemá spravodlivú mzdu, ktorá nemá sociálne poistenie, ktorá nemá nárok na dôchodok: toto sa nedeje len v Ázii. Ale aj tu.
Každá nespravodlivosť, ktorá sa koná na pracujúcej osobe, je pošliapavanie ľudskej dôstojnosti, aj dôstojnosti toho, kto tú nespravodlivosť koná: znižuje sa úroveň a končíme v tom napätí diktátor - otrok. Naopak, povolanie, ktoré nám dáva Boh, je tak nádherné: tvoriť, pretvárať, pracovať. Toto sa však dá robiť, keď sú podmienky spravodlivé a rešpektuje sa dôstojnosť osoby.
Dnes sa spájame s mnohými mužmi a ženami, veriacimi i neveriacimi, ktorí si pripomínajú Deň pracujúcich, Sviatok práce, pre tých, ktorí zápasia, aby mali spravodlivosť v práci, pre tých – dobrých podnikateľov – ktorí udržiavajú prácu spravodlivo, aj keď tým sami stratia.
Pred dvoma mesiacmi som telefonoval s jedným podnikateľom tu v Taliansku, ktorý ma prosil o modlitbu zaňho, lebo nechcel nikoho prepustiť, a povedal: „Pretože prepustiť jedného z nich je prepustiť seba samého“. Toto je vedomie mnohých dobrých podnikateľov, ktorí dbajú o pracovníkov, akoby to boli ich deti. Modlime sa aj za nich.
A prosme sv. Jozefa – takto krásne zobrazeného [tu v kaplnke] s pracovným náradím v rukách – aby nám pomohol bojovať za dôstojnosť práce, aby bola práca pre všetkých a aby to bola dôstojná práca. Nie práca otroka. Toto nech je dnes modlitbou.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“
Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.
