Vatikán 27. apríla (RV) V živote prichádzajú pokušenia vzdialiť sa od evanjeliových hodnôt či od cesty, ktorú nám ukázal Pán. Je preto dôležité pestovať si pamäť prvého stretnutia s Ježišom, keď sa na nás zahľadel s láskou a povedal: „Nasleduj ma!“ O tomto kázal pápež František v Dome sv. Marty v pondelok 27. apríla. Pri rannej svätej omši sa osobitne modlil za umelcov, ktorí nám v ťažkej dobe pandémie ukazujú cestu krásy a tvorivosti.Svätý Otec v úvode slávenia vyzval k modlitbe slovami:
„Modlime sa dnes za umelcov, ktorí majú túto veľkú schopnosť tvorivosti a prostredníctvom krásy nám ukazujú, ktorou cestou sa máme uberať. Nech nám všetkým dá Pán milosť kreativity v tejto chvíli.“
V homílii pápež komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (6,22-29), v ktorom Ježiš napomína ľud, že sa oproti pôvodnej túžbe po Božom slove neskôr upol na hmotnú stránku, keď ho po rozmnožení chlebov chcel urobiť kráľom. „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka,“ hovorí Ježiš.
- - - -
Homília Svätého Otca
Ľudia, ktorí počúvali Ježiša počas celého dňa a potom mali túto milosť rozmnoženia chlebov a videli Ježišovu moc, chceli ho urobiť kráľom. Sprvu šli za Ježišom počúvať jeho slová a tiež prosiť o uzdravenie chorých. Celý deň zostali počúvať Ježiša bez toho, že by sa im to zunovalo alebo že by boli unavení, ale boli tam, šťastní. Potom však, keď videli, že Ježiš im dáva jesť, čo oni nečakali, pomysleli si: „Toto by bol pre nás dobrý vládca a istotne bude schopný vyslobodiť nás z moci Rimanov a viesť krajinu vpred“. A nadchli sa, že ho urobia kráľom.
Ich úmysel sa zmenil, pretože videli a uvažovali takto: „Nuž veď človek, čo urobí takýto zázrak, že nasýti ľud, môže byť dobrým vládcom“ (porov. Jn 6,1-15). V tom momente však zabudli na to nadšenie, aké v ich srdciach vyvolalo Ježišovo slovo.
Ježiš sa vzdialil a šiel sa modliť (v. 15). Tí ľudia tam zostali a v nasledujúci deň Ježiša hľadali, keďže si vraveli: „musí byť niekde tu“, lebo videli, že nenastúpil na loďku s ostatnými, a zostávala tam len jediná loďka... (porov. Jn 6,22-24). Nevedeli však, že Ježiš dostihol ostatných kráčajúc po vode (prov. v. 16-21). A tak sa rozhodli, že prejdú na druhý breh Tiberiadského mora hľadať Ježiša. A keď ho zazrú, prvé, čo mu vravia, sú slová: „Učiteľ, kedy si sem prišiel?“ (v. 25), akoby hovorili: „Nechápeme, zdá sa to nejaké divné“.
A Ježiš ich vracia k tomu prvému cíteniu, k tomu, ktoré mali pred rozmnožením chlebov, keď počúvali Božie slovo: „Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia“ – ako na začiatku, znamenia slova, ktoré ich nadchýnali, znamenia uzdravenia – nie preto, že ste videli znamenia, „ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (v. 26). Ježiš odhaľuje ich úmysel a hovorí: „Je to takto, zmenili ste postoj“. A oni, namiesto toho, aby sa ospravedlňovali: „Nie Pane, to nie...“, boli pokorní. Ježiš pokračuje: «Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou» (Jn 6,27). A oni, dobrí, mu vravia: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ (v. 28) - „Veriť v Božieho Syna“ (porov. v. 29).
Toto je prípad, v ktorom Ježiš napráva postoj ľudí, zástupu, pretože na pol ceste sa tak trochu vzdialili od toho prvého momentu, od prvej duchovnej útechy, a vydali sa cestou, ktorá nebola správna, cestou viac svetskou než evanjeliovou.
Toto nás núti uvažovať na tým, že my koľkokrát v živote začíname cestu nasledovania Ježiša, za Ježišom, s evanjeliovými hodnotami, a na pol ceste nás napadne iná myšlienka, zbadáme nejaké znamenie a vzďaľujeme sa, prispôsobujeme sa niečomu dočasnému, niečomu materiálnejšiemu, možno svetskejšiemu, a strácame z pamäte to prvé nadšenie, ktoré sme mali, keď sme počúvali Ježiša hovoriť.
Pán nás vždy prinavracia k tomu prvému momentu, v ktorom sa na nás zahľadel, prehovoril k nám a v našom vnútri vyvolal túžbu nasledovať ho. Toto je milosť, o ktorú treba Pána prosiť, pretože my v živote vždy budeme mať toto pokušenie vzdialiť sa, pretože vidíme niečo iné: „Veď toto bude fungovať, veď to je dobrý nápad...“ - vzďaľujeme sa. Milosť vrátiť sa vždy k prvému povolaniu, k prvej chvíli, nezabúdať.
Nezabudnúť na svoj príbeh, keď sa na mňa Ježiš zahľadel s láskou a povedal mi: „Toto je tvoja cesta“. Keď mi Ježiš prostredníctvom mnohých ľudí dal pochopiť, ktorá je tá cesta Evanjelia, a nie iné cesty tak trochu svetské, s inými hodnotami.
Vrátiť sa k prvému stretnutiu.
Mňa vždy zachytávalo z Ježišových slov v to ráno zmŕtvychvstania, že hovorí: „Choďte za mojimi učeníkmi a povedzte im, aby šli do Galiley, tam ma nájdu“. Galilea bola miestom prvého stretnutia. Tam stretli Ježiša. Každý z nás má vlastnú „Galileu“ vo svojom vnútri, ten moment, v ktorom sa Ježiš priblížil a povedal nám: „Nasleduj ma“.
V živote sa stáva to, čo sa stalo týmto ľuďom – dobrým, pretože vzápätí mu hovoria: „Čo teda máme robiť?“ Rýchlo poslúchli. Stáva sa, že sa vzdialime a hľadáme iné hodnoty, iné vysvetľovania (hermeneutiky), iné veci, a strácame sviežosť prvého povolania. Autor Listu Hebrejom nám pripomína aj túto vec: „Rozpomeňte sa na prvé dni“ (porov. Hebr. 10,32). Pamäť, pamäť prvého stretnutie, pamäť „mojej Galiley“, keď sa na mňa Pán zahľadel s láskou a povedal mi: „Nasleduj ma“.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- - - -
Modlitba duchovného prijímania
Svätý Otec pozval veriacich sledujúcich priamy prenos k duchovnému prijímaniu modlitbou:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“
Ako je už zvykom, slávenie ukončila krátka adorácia a požehnanie Eucharistiou.
