Bratislava 23. apríla (TK KBS) Pre rodinu Jozefa Bednára s autistickým dieťaťom, presnejšie už mladým mužom (Marek má 20 rokov), je karanténa z dôvodu pandémie koronavírusu len malým vybočením z normálu. Ako povedal Jozef Bednár pre Tlačovú kanceláriu Konferencie biskupov Slovenska, ak máte v rodine iné dieťa, v istej forme karantény či izolácie žijete už od diagnostiky jeho choroby.„Je autizmus choroba? Po takmer 18-ročnej skúsenosti s autizmom u nášho Mareka, po tom, ako sme sa za tie roky postretávali so stovkami rodín s podobným osudom, po tom, ako som na túto tému napísal tri knihy som presvedčený, že autizmus je choroba. No na druhej strane je aj darom. Tak aspoň túto skúšku berieme v našej veriacej rodine. Život s naším Majkom nás už stihol naučiť, ako krehká je hranica medzi zdravím a chorobou. Ako rýchlo sa môžu zvrtnúť naše plány. Ale tiež to, že s Božou pomocou človek zvládne všetko,“ povedal Jozef Bednár, podľa ktorého stačí veriť, ľúbiť a nestrácať nádej.
Jozef má manželku Adrianu, ktorú mu - ako hovorí - zoslal v roku 1995 do cesty priamo Boh. „Inak to nevidím, a po svadbe v roku 1997 sme spolu naozaj v dobrom i zlom, v zdraví i v chorobe,“ povedal. Okrem Majka majú ešte dve ďalšie deti – štrnásťročnú Barborku, ktorá žiaľ od narodenia tiež zápasí s nekonečnými zdravotnými patáliami.
„Najskôr to bol névus, neskôr hemangiómy a teraz cievne malformácie. Absolvovala už asi osem operácií, a ďalšie ju čakajú. Mám pocit, že či bratov autizmus, ako aj jej zdravotné problémy jej pomohli skôr dospieť. Vyrástla z nej naša veľká opora. A budúci maják nášho Maja,“ konštatoval Jozef Bednár, ktorý zároveň dodáva, že spolu s jej sestrou, šesťročnou Martinkou, ktorá je vďaka Bohu úplne zdravá.
„Obe vedieme k veľkej láske a dôvere nielen k Bohu, ale aj k Majkovi, ich bratovi. Samozrejme, nemôžeme od nich chcieť, aby svoj život zasvätili autizmu. Ale ak bude mať Majo v budúcnosti istotu, že „tam niekde“ na svete žijú jeho dve najbližšie osoby, ktoré sa mu aj raz za čas ozvú, zoberú si ho do svojich rodín na sviatky či víkend… budeme najšťastnejší rodičia na svete, či už na tomto, alebo tam hore, odkiaľ budeme na naše deti dávať pozor,“ zdôraznil Jozef Bednár.
Život Jozefovu rodinu naučil držať spolu. „Kríž, ktorý nám dal Ježiš, nesieme trpezlivo a bez reptania. S vedomím, že mnoho ľudí ho má oveľa ťažší, ako my. A predsa kráčajú. Keď sú horšie dni, keď sa nádej stráca – vtedy pomáha modlitba. Pomohla aj v čase karantény,“ hovorí. Každý rok sa v marci modlievajú modlitby k sv. Jozefovi, vrátanie litánií. Každý marcový večer takto osobitne ďakujú za všetky dary, najmä lásku a rodinu.
„Tento rok sme špeciálne k poďakovaniu pridávali aj modlitby za to, aby sme v zdraví a v pokoji zvládli aj túto koronavírusovú skúšku. A naše modlitby a prosby boli vypočuté. Rád komunikujem s Bohom. Možno aj pre to, lebo sa komunikácii venujem aj profesionálne. Ale najmä z toho dôvodu, lebo verím v jeho prozreteľnosť a v to, že každá skúška, ktorá čaká mňa a mojich blízkych, má v živote zmysel. Každý jedna. Napriek tomu, že na význam niektorých asi neviem odpovedať. Ale ani sa o to nesnažím,“ konštatoval Jozef Bednár.
Jozef má s manželkou taký zvyk, už zopár rokov chodievajú raz ročne na niekoľko dní medzi benediktínov do kláštora v Sampore. Bez detí, len oni dvaja. „Ale s deťmi a našimi rodičmi v srdci. Modliť sa, ďakovať a prosiť. Pred rokom mi v Sampore povedal jeden z otcov niečo, na čo nikdy nezabudnem: „Jozef, nesnažte sa v živote všetkému porozumieť. Stačí jedno. Robte, čo je vo vašich silách. A ostatné nechajte na Najvyššieho.“
Často na tieto slová múdreho benediktínskeho kňaza myslím. Aj v časoch pandémie mi pomáhali. Táto skúška na ceste na našu Golgotu nás môže mnohému naučiť. Tak ako každá iná. Stačí iba veriť a robiť, čo je v našich silách. Tak ako moja stará mama vravievala: Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže,“ dodal Jozef Bednár.
