Čo je domáca liturgia z pohľadu farára. Píše o tom kňaz Banskobystrickej diecézy Marek Iskra.- - -
Čo je domáca liturgia z pohľadu farára
Už viac týždňov dostávame od svojich priateľov cez internet, ale aj z rôznych inštitúcií radu „zostať doma“. Verejná RTVS sa rozhodla na túto tému urobiť celú kampaň.
Spomenutý odkaz však obsahuje nie jednu, ale hneď dve výzvy:
Prvá výzva – správať sa zodpovedne a nešíriť (hoci aj nevedome) ochorenie Covid-19.
Druhá výzva (možno ešte ťažšia) – vytvoriť domov, žiť spolu s rodinnými príslušníkmi, mať rodinu!
Koľko ľudí sa v tieto dni vrátilo z práce v zahraničí, pretože tu majú domov! Avšak nanovo vytvoriť domov je pre nich skutočná výzva. Ale nielen pre nich. Aj pre tých, ktorí zostali doma kvôli deťom, či zatvorenej prevádzke v zamestnaní, ba pre kohokoľvek aj za bežných okolností „normálneho“ života. Nie je ľahké a ani samozrejmé vytvoriť a udržať najbližšie vzťahy lásky. Ako teda prežiť tento čas tak, aby priniesol Božiu milosť a posilu v našich vzťahoch, a aby sme zakúsili skutočný domov?
Viem, že mnohí z Vás v tieto dni sledujú duchovné programy prostredníctvom rozhlasu, televízie a internetu. Avšak ani to zväčša nedokáže uhasiť náš duchovný smäd. Prečo? Lebo človek je telo a duša. Potrebujeme aj fyzicky vnímať blízkosť, prežívať reálne vzťahy. Boh to vie, a preto všetky sviatosti majú aj hmotný charakter: Boh sa nám vo sviatostiach dáva prijímať aj hmotne – fyzicky.
Námietka: „Ale dnes nemôžeme pristupovať ku sviatostiam!“ je dnes na mieste. Preto sa nanovo musíme naučiť čerpať silu z tých sviatostí, ktoré sme už prijali v minulosti a majú trvalý charakter. Takými sú: krst a birmovanie a posvätný stav. O manželoch vo sviatosti manželstva sa hovorí, že sú „akoby zasvätení osobitnou sviatosťou“ (GS 48) Nehovorí sa síce o trvalom charaktere, avšak výnimočnosť posvätného stavu a manželstva je práve v tom, že obidve tieto sú zamerané na službu druhým: „Ak prispievajú aj k osobnej spáse, tak je to prostredníctvom služby iným“. (KKC 1534). Keďže dnes to nemôže byť kňaz, ktorý sprítomňuje veriacim Božiu milosť, tak miesto, kde sa predsa len môže „zakúsiť“ Božia prítomnosť, je celom istotne rodina založená na sviatosti manželstva.
Práve vzhľadom na výzvu „zostaň doma“ sme snáď pripravenejší prijať skutočnosť, že sviatosť manželstva je prvotnou sviatosťou, ba dokonca je v istom zmysle kľúčom ku všetkým ostatným. Sv. Ján Pavol II. ju nazval „prasviatosť“ – t.j. jediná „sviatosť“, ktorá bola ustanovená ešte v raji a ani dedičný hriech ju nezničil. Narušil ju, ale Boh v plnosti času rozhojnil svoju milosť, aby s pomocou jeho darov a milosti vyplývajúcich z ostatných sviatostí, mohlo byť opäť možné vytvoriť spoločenstvo osôb zjednotených v láske - v plnosti to znamená nebo. Tam ale žiaľ ešte nie sme. Túžbu však zakusovať ho a mať účasť na „kúsku neba“ doslova každý deň je túžba vložená do nás od Boha. Dnes, v podmienkach karantény to môže byť práve sviatosť manželstva, ktorá mnohým z vás cez svoju konkrétnu službu druhým môže dať „zakúsiť“ Božiu blízkosť.
Ostatné sviatosti Cirkvi dnes žiaľ ustúpili do úzadia. Akoby aj celá Cirkev mala dnes mala nanovo spoznať ako je rodina, založená na sviatosti manželstva jej základnou bunkou. Teoreticky sme to vedeli vždy, avšak teraz je čas praxe.
K záväzku vytvoriť rodinu, vytvoriť domov, t.j. miesto, kde sa budem starať o dobro a spásu toho druhého, sa rozhodol každý, kto prijal sviatosť manželstva. Vieme, že to nie je ľahké. Počas sobáša je zväčša každý mladý, a preto sa slová manželskej prísahy: „budem ťa milovať a ctiť v šťastí a nešťastí, zdraví i chorobe“ hovoria ľahko. Dnes je príležitosť zakúsiť, že manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň, ale práve keď je tu hrozba choroby, napätie z neistoty, ba dokonca obava z ohrozenia života, je predsa Kristus denne, priam fyzicky medzi nami pre mnohých z vás práve vďaka sviatosti manželstva.
Rodina je skutočná domáca cirkev, ktorá musí spoznať a žiť svoju vlastnú „domácu liturgiu“. Viem že moji bratia kňazi by možno vzniesli isté námietky: „Veď liturgia sa slávi v chráme!“ Ale nehovorím o slávnostnej liturgii, ani o otázke uchovávania zvykov a tradícií v našich rodinách. Písmo, spoločná modlitba, nahlas vyslovená prosba o odpustenie - to nie je výsada nedeľnej liturgie v kostole, prípadne štedrovečerného stolovania v domácnostiach. V rodinách, kde je podobná domáca liturgia denným „chlebom“, tam je Kristus. Jeho prítomnosť je potom zárukou víťazstva nad každým nešťastím i ľudskou biedou.
Don Renzo Bonetti povedal: „Dajme život domácej cirkvi! Aj tu v Taliansku sa zatvárajú kostoly, ale kto myslí na to, ako rozhýbať život s tými najpôvodnejšími „kostolmi“, t.j. domácimi cirkvami, ktoré sú vybudované na základe sviatosti manželstva? V tých prvých sa môže dať dišpenz od slávnostného zhromažďovania počas nedeľnej liturgie, ale nikto nemôže dišpenzovať rodinu, aby prestala byť sebou samou - miestom, kde sa rodí pamäť a denne sa aktualizuje láska Ježiša pre svoju Cirkev!(porov FC 13)“ Vrelo preto odporúčam pre Vaše domáce prežitie Veľkého týždňa použiť texty „Liturgia domácej cirkvi“, ktoré nájdete napr. na portáli www.rodinabb.sk/liturgia-rodiny alebo www.zastolom.sk (i TK KBS).
Veľká noc mala od počiatku z Božieho príkazu výlučne rodinný charakter: „Celej izraelskej pospolitosti oznámte: „Desiateho tohoto mesiaca nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu, pre každý dom! Ak je však rodina málo na jedného baránka, potom nech si zaobstará spolu so svojím susedom, ktorého rodina býva najbližšie, podľa počtu osôb; podľa toho si máte zadovážiť baránka, koľko kto z vás zje.“ (Ex 12,3-4) Každá rodina mala svoju liturgiu – v židovskej rodine to bola sederová večera. V nej mal každý člen svoju presne určenú úlohu a miesto. Možno práve potom skončí aj vírusová epidémia, keď spoznáme to svoje vlastné miesto vo svojej rodine a aj vo svojej farnosti. Keď sa naučíme „zostať doma“ - vytvoriť tak domov a vzťahy, ktoré sú naším fundamentom.
Farnosť nevie byť „niečo viac“ ako to, čím sú rodiny, ktoré ju tvoria. Nie sú to aktivity, nie sú to „stretká“, nie sú to budovy. Potrebujeme aj to, ale každá farnosť je v konečnom dôsledku „len“ rodina rodín, preto aj keď dnes nemôžeme žiť ako spoločenstvo spoločenstiev, aj tak môžeme nadobúdať na sile a hĺbke svojej viery vo svojich základných bunkách – t.j. v rodinách. Využime dobre túto príležitosť „zostať doma“. Okrem nášho spoločného Božieho chrámu, máme totiž v našich farnostiach vždy niekoľko stovák domácich cirkví – nech teda žijú a nech nás Boh žehná a chráni!
ThLic. Marek Iskra, farár Priechod
- - -
