Vatikán 30. marca (RV) Ďakujme Bohu, ak sme schopní vidieť naše hriechy, len vtedy môžeme prosiť o Božie milosrdenstvo a prijať ho. O tomto kázal pápež František v pondelok 30. marca v Dome sv. Marty. Rannú svätú omšu obetoval za tých, ktorí sú vystrašení koronavírusom.Úmysel svätej omše pápež formuloval nasledovne: „Modlime sa dnes za mnohých ľudí, ktorí nedokážu reagovať: zostávajú vystrašení kvôli tejto pandémii. Nech im Pán pomôže vstať, reagovať pre dobro celej spoločnosti, celej komunity.“
V úvode omše zaznela vstupná antifóna: «Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo ma utláčajú, moji nepriatelia ma prenasledujú deň čo deň» (porov. Ž 56, 2.3).
Svätý Otec v homílii komentoval liturgické čítania z 13. kapitoly proroka Daniela a z 8. kapitoly Jánovho evanjelia. Prinášajú príbehy dvoch žien odsúdených na smrť: nevinnej Zuzany a cudzoložnice prichytenej pri čine. Zuzanu obviňujú skazení sudcovia, cudzoložnicu pokryteckí učitelia Zákona. Boh Zuzanu oslobodzuje a skorumpovaných sudcov spravodlivo trestá. Cudzoložnici odpúšťa a pokryteckých učiteľov i celý ľud vedie k pokániu.
- - -
Plné znenie homílie pápeža Františka
V responzóriovom žalme sme sa modlili: «Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou».
Toto je skúsenosť, ktorú mali tieto dve ženy, ktorých príbeh sme čítali v dvoch liturgických čítaniach. Jedna žena je nevinná, falošne obvinená, očiernená, a jedna je hriešna žena. Obidve sú odsúdené na smrť. Nevinná i hriešnica. Niektorí cirkevní otcovia videli v týchto ženách postavu Cirkvi: svätú, avšak s hriešnymi deťmi. Vyjadrovali to jedným pekným latinským výrazom: „Cirkev je casta meretrix“ – je svätá, s hriešnymi deťmi.
Obe ženy boli zúfalé, po ľudskej stránke. Zuzana má však dôveru v Boha. Sú tu tiež dve skupiny osôb, mužov; obe skupiny sú v službách cirkvi: sudcovia a učitelia Zákona. Neboli kňazmi, no boli v službe cirkvi pri súdení a vyučovaní Zákona. Sú odlišní. Tí prví, ktorí obvinili Zuzanu, boli skazení. Skorumpovaný sudca, to je emblematická postava dejín. Aj v evanjeliu, v podobenstve o nástojčivej vdove, Ježiš znovu hovorí o skazenom sudcovi, ktorý neveril v Boha a vôbec mu nezáležalo na druhých. Skazení ľudia. Učitelia Zákona neboli skazení, ale pokryteckí.
A pre tieto ženy – jedna padla do rúk pokrytcov a druhá do rúk skazených – nebolo východiska. «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou.» Obe ženy boli v tmavej doline, prechádzali ňou: tmavou dolinou smerom k smrti. Tá prvá sa vyložene spolieha na Boha a Pán zasahuje. Tá druhá, úbohá, vie, že je vinná, vystavená hanbe pred celým ľudom – pretože ľud bol prítomný v oboch situáciách – evanjelium o tom nehovorí, no istotne sa v hĺbke modlila, prosila o pomoc.
Čo urobí Pán s týmito ľuďmi? Nevinnú ženu zachraňuje, robí zadosť spravodlivosti voči nej. Hriešnej žene odpúšťa. Skazených sudcov odsudzuje; pokrytcom pomáha k obráteniu a pred ľudom hovorí: „Skutočne? Prvý z vás, ktorý nemá hriechy, nech hodí prvý kameň“ – a jeden po druhom sa pobrali preč. Apoštol Ján tu má aj určitú iróniu: «Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali».
Pán im necháva nejaký čas, aby sa kajali. Skazeným neodpúšťa, a to jednoducho preto, že skazený človek nie je schopný prosiť o odpustenie, zašiel priďaleko. Padne mu to priťažko? Nie, nie priťažko: nie je toho schopný. Skazenosť ho pripravila aj o tú schopnosť, ktorú máme všetci – hanbiť sa, prosiť o odpustenie. Nie, skazený človek je sebaistý, ide vpred, ničí, bezohľadne využíva ľudí, akou bola táto žena, ničí všetko, ďalej a ďalej. Zastal si na miesto Boha.
A ženám Pán odpovedá. Zuzanu oslobodzuje od týchto skazených, dáva jej nový životný rozbeh. A tej druhej žene hovorí: «Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!» Necháva ju ísť. A to pred očami ľudu. V prvom prípade ľud chváli Boha; v druhom prípade sa ľud učí. Učí sa, aké je milosrdenstvo Boha.
Každý z nás má vlastné príbehy. Každý z nás má vlastné hriechy. A ak si ich nepamätá? Len trochu porozmýšľaj, nájdeš ich. Ďakuj Bohu, ak ich nájdeš, pretože ak ich nenájdeš, si skazený. Každý z nás má svoje hriechy. Hľaďme na Pána, ktorý vykonáva spravodlivosť, ktorý je však veľmi milosrdný. Nehanbime sa byť v Cirkvi: hanbime sa za to, že sme hriešnici. Cirkev je matkou všetkých. Ďakujme Bohu, že sme nie skazenými, že sme hriešnikmi.
A každý z nás, hľadiac na to, ako Ježiš koná v týchto prípadoch, nech dôveruje Božiemu milosrdenstvu. A nech sa modlí, s dôverou v Božie milosrdenstvo, nech prosí o odpustenie. Pretože Boh «ma vodí po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou» – dolinou hriechu –, «nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou».
Duchovné sväté prijímanie
Svätú omšu pápež opäť ukončil eucharistickou adoráciou a požehnaním s monštranciou. Prečítal modlitbu duchovného svätého prijímania pre veriacich sledujúcich priamy prenos:
„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa. Nech sa tak stane.“
