Prinášame osobný text kňaza Spišskej diecézy Róberta Neupauera, ktorý môže byť podľa jeho slov "inšpiráciou zvlášť pre kňazov". - - -
Keď im nevestu vezmú...
V týchto dňoch, keď veriaci nemôžu navštevovať bohoslužby a prijímať sviatosti sú priľahlé Ježišove slová adresované farizejom v spore o pôste: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť“ (Mt 9, 15). Tieto dni sú tu. Pozrime sa však na to aj z opačnej strany, zo strany kňaza.
Svätý Ján Pavol II. v dokumente o formácii kňazov Pastores dabo vobis (Dám vám pastierov), v článkoch 22-23 uvažuje nad tajomstvom kňazstva v jeho snubnom rozmere. Kňaz, sviatosťou kňazstva vstupuje do tajomstva snubnej lásky Krista a Cirkvi. Tak, ako sa Kristus-Ženích z lásky odovzdal Cirkvi, svojej milovanej neveste, aby ju posvätil, obmyl, očistil a urobil ju svätou a nepoškvrnenou, (porov. Ef 5, 25-27), tak aj kňaz je prostredníctvom svojej služby povolaný každý deň oživovať v sebe, túto Ženíchovu lásku (porov. PDV 22), aby sa potom mohol úplne darovať tej, ktorú mu Pán zveril. Pre väčšinu kňazov je tou konkrétnou nevestou jeho farnosť.
COVID-19 však v istom zmysle spôsobil to, že nielen Ženích bol vzatý neveste (porov. Mt 9,15), ale aj nevesta ženíchovi-kňazovi. Kňaz je sám, v istom zmysle slova bez nevesty, bez svojich veriacich: prázdne lavice v kostole, prázdne spovednice, niet komu viditeľne slúžiť, niet komu podať sv. prijímanie, niet komu hlásať Božie slovo, niet komu vyslúžiť iné sviatosti... Ako to skonštatoval jeden kňaz: „Už som za dvadsať rokov kňazstva zažil hocičo, ale toto ešte nie.“ V týchto dňoch počúvame, že „pôst“ od eucharistického Ženícha môže prehĺbiť lásku k Nemu a vzbudiť ešte väčšiu túžbu u veriacich po živom Kristovi. Myslím si, že to isté platí aj pre nás kňazov vo vzťahu k našim veriacim, k našej neveste. Stále viac si môžeme uvedomovať hodnotu ich prítomnosti v našom kňazskom živote. Hodnota toľkých manželov a rodín! V ich (ne)prítomnosti je ukrytá hodnota Cirkvi. Budúcnosť Cirkvi a evanjelizácie závisí z veľkej časti od rodín, hovorieval sv. Ján Pavol II..
Ich hodnota nespočíva v tom, že zapĺňajú kostoly, aby sme sa my kňazi necítili sami a mali sme komu slúži, komu kázať a takto sa navonok realizovať. A hodnota nás kňazov nespočíva v tom, že veriacim doplníme svojim „umením“ (pekná kázeň, krásny spev, krásne liturgické rúcho, úžasný zbor...) ich citovo-emocionálnu nádobu. Niekto si ju dopĺňa v prírode, iný v divadle, ďalší v kine.... Aký rozdiel? Niekto pošle deti do centra voľného času, iný na krúžok, ďalší na stretko na faru... Ak by len v tomto spočívala hodnota a podstata našich povolaní, z nás kňazov by sa stali kostolní „herci“, či voľnočasoví animátori, tréneri a horskí vodcovia a naši veriaci by boli len pasívni konzumenti toho, čo im pán farár ponúka, resp. len toho, čo si oni z ponuky vyberú, lebo im to tak vyhovuje.
COVID-19 môže byť darom v tom, že nás vylieči v našej najhlbšej identite. Identite našich povolaní. Kňazského i manželského. Obe povolania so sebou súvisia a jedno osvetľuje hodnotu druhého. Pekne to vidieť na evanjeliovej udalosti, ktorú nám v tomto roku ponúka piata pôstna nedeľa. Ide o udalosť vzkriesenia Lazára. Potrebujeme byť oživení Ježišom. Potrebuje byť vzkriesená naša láska ako nevesty ku Kristovi, ženíchovi. Len on má moc ju vzkriesiť. Potrebuje však na to našu túžbu, ktorá sa rodí z vedomia toho, akými darmi sme si navzájom, kňazstvo i manželstvo. Zázrak oživenia v Betánii sa deje práve na tomto pozadí – na pozadí lásky a vzájomného priateľstva medzi Ježišom a rodinou Lazára: „Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára“ (Jn 11, 5). Zároveň sa tento zázrak deje na pozadí viery Marty a Márie, ktoré „aktivujú“ Ježišovu moc: „Preto mu sestry poslali odkaz: «Pane, ten, ktorého miluješ je chorý»“ (Jn 11, 3).
Oživiť lásku Ženícha v sebe
COVID-19 nám kňazom dáva väčšiu príležitosť oživiť ponajprv v nás samých lásku Krista, ženícha. Z tejto lásky sa zrodilo naše povolanie. „Pretože miloval svojich“ a „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1);
„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16); „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia“ (Jn 15, 13-14). Keď sa Ježiš rozhodne ísť do Betánie, jeho učeníci sú prekvapení a snažia sa ho od toho odhovoriť: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš“ (Jn 11, 8)! Strach učeníkov o život ich Majstra je úplne namieste.
V živote človeka nastávajú niekedy situácie, keď sa prestáva strachovať o vlastný život a napriek tomu, že mu reálne hrozí nejaké nebezpečenstvo, je odhodlaný riskovať. Strach je premožený láskou k dobru, ktoré vníma ako väčšie než je vlastné zdravie či dokonca vlastný život. Sv. Ján napísal, že „v láske niet strachu a dokonalá láska vyháňa strach“ (1Jn 4, 18). Práve túto lásku je potrebné nechať oživiť, aby sa z znej zrodila odvaha.
Ježišova odvaha ísť do Betánie sa rodí z jeho lásky a túžby, aby ponajprv jeho učeníci uverili v neho (porov. Jn 11, 15) a potom, aby v neho uverili všetci ostatní (porov. Jn 11, 4). Aby v neho uverili ako v Boha, Mesiáša, Spasiteľa, aby v neho uverili ako v toho, ktorý je Vzkriesenie a Život. Pre Židov to nebolo vôbec ľahké a samozrejmé – vidieť človeka Ježiša a uznať ho za Boha, dokonca za Božieho Syna. Pre nás sa to môže zdať ľahšie, ba dokonca samozrejmé, no predsa tomu tak nemusí byť. Viera v Ježišovo Božstvo a následne v moc jeho vykúpenia sa môžu stať pre nás len ideou, nie však osobnou skúsenosťou.
Čas pôstu, čas ticha, čas bez nevesty je pre nás kňazov časom pre „pochybnosť – pravdaže nie o Ježišovi, ale o nás. Ktovie, či by nebolo dobré, aby sme nejaký čas nikomu nič nedokazovali, ale aby sme vieru zvnútorňovali, aby sme znovu objavovali jej korene v srdci!“, aby sa viera stala vecou osobnej skúsenosti. Skúsenosti vzťahu s osobným a milujúcim Bohom, pre ktorého som aj ja ako kňaz milujúcou nevestou (porov. PDV 22). Zatiahnuť na hlbinu osobnej lásky Krista ku mne. Nám kňazom hrozí nebezpečenstvo, že popri povinnostiach (škola, farnosť, stretká, aktivity, náuky, pohreby, sobáše, krsty, spovedanie, príprava na kázne, administratíva...) a všetkému dobrému snaženiu sa, sa naša viera zredukuje na idey, na myšlienky, ktoré opakujeme, ktorým neraz sami poriadne neveríme. Slávenie sv. omše, či vysluhovanie sviatostí sa stane každodennou „rutinou“. Veriaci, ktorí k nám prídu na faru požiadať o krst, sobáš... sa stanú klientmi v kancelárii, ktorých potrebujeme čo najskôr vybaviť, pretože nás čaká niečo dôležitejšie. Môže sa nám stať, že niektoré obrady a liturgické úkony máme tak zautomatizované, že sa prichytíme pri tom, že keď zrazu slávime sv. omšu sami, bez veriacich, máme problém odpovedať si. Zároveň je to možnosť oveľa hlbšie, sústredenejšie sláviť Eucharistiu a osobnejšie ju prežívať. Prázdne lavice pred nami nás pozývajú zostúpiť k podstate nášho kňazstva, t. j. ku Kristovi, ktorému sme darovali svoj život a ktorého nám neraz plné lavice môžu zastrieť.
To, že nám „vzali nevestu“ a „nevzali Ženícha“ je veľkým darom, ale aj veľkou príležitosťou, byť s ním a len s ním, počúvať ho, adorovať ho, vrúcnejšie ho prijímať a milovať. Môžeme pre tento vzťah nájsť vhodnejší obraz ako obraz dvoch zamilovaných? Obraz manželskej lásky, ktorá je tak hlboká, intímna a vášnivá nám pomáha vstúpiť do tajomstva lásky, akou Kristus miluje mňa. Skúsenosť tejto lásky oživí našu osobnú vieru, ktorá v nás vyvolá odpoveď nevesty: „Chytila som ho a nepustila viac“ (Pies 3, 4). Nepustila, ale ponúkla ďalším. Vzkriesená láska vyháňa strach, pretože sa túži deliť o svoju prítomnosť s inými a slúžiť im.
V týchto dňoch môžeme vnímať aj to, ako dokáže byť láska kreatívna. Mnohí kňazi vo svojich farnostiach nenechávajú nevestu opustenú a snažia sa ju vyhľadať a byť s ňou v každodennom online spojení. Online tu znamená viac než len network sieť. Je to sieť lásky a vzťahov, ktoré sú lanami a uzlami vzájomne pospájané. Tak ako pre Martu a Máriu, aj pre mnohých manželov a ich rodiny sa kňaz stáva tým, kým je – druhým Kristom. Je tým, ktorý ich miluje, tým, na ktorých mu záleží, tým, ktorých má rád (porov. Jn 11, 3. 5). Je tým, ktorý sa trápi, smúti, ktorého vnútro sa chveje i plače spolu s nimi (Jn 11, 35. 38). V tomto náročnom období nie je málo takých veriacich, ktorí úprimne túžia, po eucharistickom Kristovi. Ozýva sa v nich hlas túžby snúbenice: „Na svojom lôžku po nociach hľadala som toho, ktorého moja duša miluje. Hľadala som ho, ale nenašla“ (Pies 3, 1). Napriek tomu, že mnohí z nich majú milujúceho manžela, milujúcu manželku, majú deti, skúsenosť, že títo, hoc ako milovaní ľudia, predsa len nemôžu naplniť ich najhlbšiu túžbu, je evidentná. Zostáva v nich prázdne miesto, ktoré môže zaplniť jedine Boh, plnosť všetkého. Ich túžba po Ženíchovi je podobná túžbe Márie a Marty, túžbe, ktorá burcuje a „aktivuje“ Krista (porov. Jn 11, 3), i kňaza, ísť a urobiť jeho sviatostnú prítomnosť reálnou. Dokonalá láska rozliata v srdci kňaza mocou Ducha Svätého vyháňa strach, aj strach z nákazy, rešpektujúc pri tom všetky prísne hygienické nariadenia. On totiž nielen súcití a plače, ale aj prichádza, aby vysušil slzy a priniesol nádej. Nádej spočíva práve v jeho prítomnosti! Tam, kde je on, vstupuje pokoj a istota. Tam, kde je on, choroba ani smrť nemajú posledné slovo, pretože on je Vzkriesenie a Život. „Veríš tomu?“ (porov. Jn 11, 26). „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11, 5).
-
Róbert Neupauer
