Vatikán 21. marca (RV) Modlime sa s pokorou, bez namyslenosti a predstierania, že sme spravodliví – o tomto kázal pápež František v sobotu 21. marca v Dome sv. Marty. Svätú omšu obetoval za izolované rodiny s deťmi, žijúce v karanténe.V homílii Svätý Otec komentoval liturgické čítanie z Knihy proroka Ozeáša (6,1-6) i úryvok z Lukášovho evanjelia (18,9-14), v ktorom Ježiš rozpráva podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi, modliacich sa v chráme. Pozval obnoviť sa v prístupe k osobnej modlitbe, aby bola pokorná, v úprimnej „nahote duše“, bez namýšľania si, že sme lepší od iných.
Za rodiny nútené nevychádzať z domu
Pápež František pred začiatkom slávenia uviedol modlitbový úmysel týmito slovami:
„Dnes by som chcel pamätať na rodiny, ktoré nemôžu vychádzať z domu. Možno jediným obzorom, ktorý majú, je balkón. A dnu je celá rodina: deti, školáci, rodičia. Aby vedeli nájsť spôsob ako dobre komunikovať, budovať láskyplné vzťahy v rodine a vedeli zvíťaziť nad úzkosťami tejto doby pospolu v rodine. Vyprosujme pokoj v rodinách dnes, v tejto kríze, a kreativitu.“
- -
Plné znenie homílie Svätého Otca
„Včera sme počuli Pánovo slovo: „Vráť sa. Vráť sa domov“. V tej istej knihe proroka Ozeáša nachádzame aj odpoveď: „Poďte, vráťme sa k Pánovi“. To je odpoveď, keď sa srdca dotkne to „Vráť sa domov“. «Vráťme sa k Pánovi, lebo on nás poranil a on nás uzdraví, on nás udrel, on nás aj ošetrí. ... Usilujme sa poznať Pána: jeho príchod je istý ako zornica».
Dôvera v Pána je bezpečná: «Príde k nám ako dážď v pravý čas, ako dážď neskorý, čo zavlaží zem». A s touto nádejou ľud začína cestu návratu k Pánovi. A jedným zo spôsobov, ako nájsť Pána, je modlitba. Modlime sa k Pánovi, vráťme sa k nemu.
V Evanjeliu nás Ježiš učí, ako sa modliť. Sú tu dvaja muži – jeden namyslený, ktorý sa ide modliť, no len aby porozprával, aký je výborný. Akoby Bohu hovoril: „Pozri, aký som skvelý: ak niečo potrebuješ, len povedz, ja ti ten problém vyriešim“. Takto sa obracia na Boha. Namyslenosť. Možno vykonával všetko to, čo predpisoval Zákon, hovorí: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám ... som skvelý“.
Toto nám zároveň pripomína ďalšie dve osoby. Pripomína nám to staršieho brata z podobenstva o márnotratnom synovi, keď ide za otcom a hovorí: „Ja, čo som tak dobrý, nemám oslavu, no tomuto nepodarenému robíš hostinu...“ - Namyslenec.
Ďalším, o ktorom sme počuli v týchto dňoch, je príbeh onoho boháča bez mena, ktorý bol síce bohatý, ale nebol schopný urobiť si meno... vôbec sa nezaujímal o biedu ostatných. Títo majú istotu v sebe samých alebo v peniazoch či moci...
Potom je tu ďalší človek – mýtnik. Ten nejde dopredu k oltáru. Nie. Zostáva vzadu. «Stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“».
Aj tento nás vedie k spomienke na márnotratného syna: uvedomil si vykonané hriechy, nepekné veci, ktoré spáchal; aj on sa bil do pŕs, hovoriac: „Vrátim sa k môjmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som.“
Pokorenie sa. Pripomína nám aj toho druhého - žobráka Lazára ležiaceho pri boháčových dverách, ktorý žil vo svojej biede pred zrakom namyslenosti toho pána. V Evanjeliu zakaždým nachádzame tieto paralely postáv.
V tomto prípade nás Pán učí, ako sa modliť, ako sa obracať na Pána: s pokorou. Je jeden pekný obraz v liturgickom hymne zo sviatku sv. Jána Krstiteľa. Hovorí, že ľud prichádzal k Jordánu, aby prijal krst, „s obnaženou dušou i nohami“: modliť sa s obnaženou dušou, bez masiek, bez prestrojovania sa za cnostných.
Pán, ako sme to čítali v úvode omše, odpúšťa všetky hriechy, no potrebuje, aby som mu tie hriechy ukázal, v mojej obnaženosti. Modliť sa takto, obnažení, s obnaženým srdcom, bez zakrývania, nespoliehajúc sa dokonca ani na to, čo som sa naučil o spôsobe modlitby...
Modliť sa, len ty a ja, z tváre do tváre, s obnaženou dušou. Toto nás učí Pán. Naopak, keď ideme za Pánom s prílišnou sebaistotou, upadneme do namyslenosti tohto [farizeja] alebo toho staršieho brata či toho boháča, ktorému nič nechýbalo. Našu istotu budeme mať niekde inde: „Ja idem k Pánovi náročky, lebo sa tak patrí a som dobre vychovaný... a hovorím k nemu prakticky tvárou v tvár...“ - Toto nie je cesta. Cesta je poníženie sa. Ponížiť sa.
Cestou je realita. A jediný človek v tomto podobenstve, ktorý pochopil realitu, bol mýtnik: „Ty si Boh a ja som hriešnik“. Toto je realita. Avšak to, že som hriešnik, nehovorím ústami, ale srdcom.
Cítiť sa byť hriešnikom.
Nezabudnime čomu nás Pán učí: sebaospravedlňovanie je nadradenosťou, je pýchou, je vyvyšovaním seba samých. Je to prestrojovaním sa za niečo, čím nie som. A biedy zostávajú vo vnútri. Farizej ospravedlňoval seba samého. Vyznajme priamo svoje hriechy, bez ich ospravedlňovania, bez toho, aby som hovoril: „Ale nie, urobil som to, no nebola to moja vina...“. S obnaženou dušou. V nahote duše.
Nech nás Pán naučí tomu porozumieť, tomuto postoju, s akým máme začínať modlitbu. Keď modlitbu začneme naším sebaospravedlňovaním, našimi istotami, nebude to modlitba: bude to ako hovoriť so zrkadlom. Naopak, keď začíname modlitbu s pravdivou realitou – „som hriešnik, som hriešnica“ – je to dobrý krok vpred, nechať na sebe spočinúť Pánov pohľad. Nech nás Ježiš tomuto naučí.“
Duchovné sväté prijímanie slovami sv. Alfonza de Liguori
Svätú omšu aj dnes uzavrela adorácia Najsvätejšej sviatosti a eucharistickým požehnaním. Svätý Otec veriacich v priamom prenose pozval k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou, ktorá pochádza od sv. Alfonza de Liguori:
„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
