Vatikán 20. marca (RV) Taliansky denník La Stampa priniesol v piatok 20. marca rozhovor s pápežom Františkom o tom, ako sa má veriaci, ale i neveriaci človek zachovať v situácii stále stúpajúceho trendu šírenia sa koronavírusu. „Všetci sme na jednej lodi“, hovorí pápež a súčasnú situáciu vníma ako výzvu k solidárnosti a bratstvu celého ľudstva.Z rozhovoru pápeža Františka s Domenicom Agassom, vedúcim vatikanistickej sekcie denníka La Stampa „Vatican Insider“, prinášame niekoľko myšlienok. Rozhovor vyšiel na druhý deň po celotalianskej večernej modlitbe ruženca na slávnosť sv. Jozefa za zastavenie epidémie, ktorú prenášali médiá z jedného z rímskych kostolov.
Tento náročný čas treba podľa slov Svätého Otca prežívať „s kajúcnosťou, spolucítením a nádejou. A pokorou, pretože toľkokrát zabúdame, že v živote jestvujú „temné oblasti“, tmavé chvíle. Myslíme si, že sa môžu prihodiť iba niekomu inému. Avšak tento čas je pochmúrny pre všetkých, bez výnimky. Je poznamenaný bolesťou a tieňmi, ktoré vstúpili do domácností. Je to situácia odlišná od tých, aké sme v minulosti zažili. Aj preto, že nikto si nemôže dovoliť zostať nerušeným, každý zdieľa náročnosť týchto dní.“
Pôstne obdobie, vysvetľuje ďalej v rozhovore pápež František, „nás modlitbou a pôstom trénuje, aby sme hľadeli na druhých so solidárnosťou, predovšetkým na tých, ktorí trpia. V očakávaní záblesku toho svetla, ktoré znovu rozžiari všetko a všetkých.“
Čo sa týka modlitby, pápež František dodáva: „Prichádzajú mi na um apoštoli v búrke, ktorí volajú na Ježiša: „Učiteľ, topíme sa“. Modlitba nám dáva pochopiť našu zraniteľnosť. Je to volanie úbožiakov, tých, ktorí sa topia, cítia sa v nebezpečí, sami. A v ťažkej, zúfalej situácii je dôležité vedieť, že je tu Pán, o ktorého sa môžeme zachytiť.“ A Boh „nás podpiera mnohými spôsobmi. Prináša nám silu a blízkosť, ako to urobil s učeníkmi, ktorí v búrke prosili o pomoc. Alebo keď podal ruku topiacemu sa Petrovi“.
Netreba tu robiť rozdiely medzi veriacimi a neveriacimi, vysvetľuje Svätý Otec: „Sme všetci ľuďmi a ako ľudia sme všetci na jednej lodi. A žiadna ľudská vec nemá byť kresťanovi cudzia. Tu sa plače, pretože sa tu trpí. Všetci. Ľudskosť a utrpenie sú spoločné. Pomáha nám súčinnosť, vzájomná spolupráca, zmysel pre zodpovednosť a duch obetavosti, ktorý sa rodí na mnohých miestach. Nemôžeme robiť rozdiely medzi veriacimi a neveriacimi, poďme ku koreňu: ľudskosť. Pred Bohom sme všetci jeho deťmi.“
Pápež František sa delí aj s jedným zo silných dojmov: „V týchto dňoch mi rozprávali príbeh, ktorí ma dojal a zabolel, aj preto, že ukazuje, čo sa deje v nemocniciach. Istá staršia pani sa vo vedomí, že zomiera, chcela rozlúčiť so svojimi drahými. Zdravotná sestra vzala mobil a cez videohovor ju spojila s vnučkou, a takto mohla stará pani vidieť vnučkinu tvár a odchádzať s touto potechou. Je to posledná potreba, mať ruku, ktorá ťa vezme za ruku. Gesto posledného sprevádzania. A mnohé zdravotné sestry a zdravotníci sprevádzajú túto poslednú túžbu svojím uchom, načúvajúc bolesti zo samoty, vezmúc človeka za ruku. Ďakujem všetkým týmto zdravotníkom a zdravotným sestrám, lekárom a dobrovoľníkom, ktorí sa napriek mimoriadnej únave skláňajú s trpezlivosťou a dobrotou srdca, aby nahradili nútenú neprítomnosť príbuzných.“
Pri otázke, čo si z tejto skúsenosti môžeme odniesť pre budúcnosť pápež František odpovedá, že to, čo sa deje, poslúži „na pripomenutie ľuďom raz a navždy, že ľudstvo je jedným spoločenstvom a ako je zásadne dôležité univerzálne bratstvo. Musíme myslieť na to, že to bude trochu ako po vojne. Nebude viac „ten druhý“, ale budeme „my“. Pretože z tejto situácie môžeme vyjsť iba všetci spoločne.
Musíme hľadieť ešte viac na korene: starí rodičia, starí ľudia. Vytvoriť medzi nami skutočné bratstvo. Vytvoriť pamäť tejto náročnej skúsenosti, prežitej všetkými spoločne. A napredovať s nádejou, ktorá nikdy nesklame. Toto budú kľúčové slová pre nový rozbeh: korene, pamäť, bratstvo a nádej“.
Preložila: Slovenská redakcia VR
