Vatikán 16. marca (RV) Pápež František pokračuje v obetovaní ranných svätých omší v Dome sv. Marty za ukončenie pandémie. V pondelok 16. marca pamätal zvlášť na rodiny, ktoré v tejto situácii zostávajú zatvorené vo svojich domácnostiach s deťmi, ako aj na tých, čo sú v karanténe. Prinášame plné znenie homílie.V priamom prenose slávenia svätej omše Svätý Otec neustáva vo vyjadrovaní svojej blízkosti všetkým v tomto čase šírenia nákazy COVID-19:
„Zotrvávame v modlitbe za chorých. Myslím na rodiny zatvorené doma, keď deti nejdú do školy, možno ani rodičia nemôžu vychádzať. Niektorí ľudia sú v karanténe. Nech im Pán pomáha objavovať nové spôsoby, nové vyjadrenia lásky a spolužitia v tejto novej situácii. Je to krásna príležitosť, ako s tvorivosťou obnovovať opravdivú vzájomnú lásku v rodine. Prosme za rodiny, aby vzťahy v rodinách v tomto čase prekvitali vždy v dobrom“.
V homílii pápež František komentoval obe liturgické čítania dňa, z Druhej knihy kráľov (2 Kr 5,1-15a) o uzdravení malomocného Námana prorokom Elizeom, i z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 4,24-30) o cene proroka vo vlastnej krajine, kde sa Ježiš odvoláva práve na udalosť z prvého čítania.
- -
Homília Svätého Otca
Za postojom opovrhnutia sa skrýva nepochopenie Boha
„V oboch textoch, ktoré nám dnes liturgia dáva meditovať, je postoj, ktorý priťahuje pozornosť. Ľudský postoj, ale nie v dobrom duchu: opovrhnutie. Títo ľudia z Nazareta začínajú počúvať Ježiša, páčilo sa im ako hovoril, ale potom niekto povedal: „Ale tento, na ktorej univerzite študoval? Tento je syn Márie a Jozefa, vyučený za tesára! Čo nám tu ide hovoriť?“ A ľud ním opovrhol.
Dávajú priechod tejto rozhorčenosti. A toto opovrhnutie ich vedie k násiliu. A toho Ježiša, ktorého na začiatku kázania obdivovali, vyháňajú von, aby ho zhodili zo skaly. Aj Náman, bol to dobrý muž, aj otvorený viere, ale keď ho prorok posiela, aby sa okúpal sedem ráz v Jordáne, opovrhne tým. Veď ako to? „Hľa, ja som myslel, že vyjde ku mne, bude vzývať meno Pána, svojho Boha, rukou sa dotkne malomocného miesta a uzdraví ma. Nie sú rieky Damasku Abana a Farfar lepšie než všetky rieky Izraela? Nemôžem sa v nich okúpať a očistiť? Obrátil sa a s hnevom odchádzal.“ S opovrhnutím.
Aj v Nazarete boli dobrí ľudia; ale čo je to v pozadí u týchto dobrých ľudí, čo ich vedie k tomu postoju opovrhnutia? A v Nazarete ešte k horšiemu: k násiliu. Tak ľudia z nazaretskej synagógy, ako i Náman si mysleli, že Boh sa prejavuje iba mimoriadne, v neobyčajných veciach; že Boh nemôže konať v bežných veciach života, v jednoduchosti. Opovrhli jednoduchosťou. Opovrhovali, nedopriali uznanie jednoduchým veciam.
A náš Boh nám dáva pochopiť, že on koná vždy v jednoduchosti: v jednoduchosti v nazaretskom dome, v jednoduchosti každodennej práce, v jednoduchosti modlitby... Jednoduché veci. Naopak svetský duch nás vedie k márnej sláve a k vonkajšej okázalosti, a tieto obe vyúsťujú do násilia: Náman bol veľmi vychovaný, no zabuchuje dvere pred prorokom a odchádza. Násilie, gesto násilia. Ľudia v synagóge sa začínajú dostávať do varu, do rozčúlenia, až sa rozhodnú Ježiša zabiť, ale bez toho, že by si to uvedomili, a ženú ho von, aby ho zhodili dolu. Opovrhnutie je ošklivé pokušenie, ktoré vedie k násiliu.
Pred pár dňami mi ukázali na mobile nahraté video z vchodu jednej bytovky, ktorá bola v karanténe. Bol tam istý človek, mladý pán, ktorý chcel vyjsť von. A strážnik mu povedal, že neslobodno. A on mu dal päsťou s opovrhnutím, s pohrdnutím: „A kto si ty, „neger“, aby si mi bránil vyjsť?“ Opovrhnutie je postoj pyšných, ale pyšných úbožiakov, s mrzkou úbohosťou ducha, pyšných, ktorí žijú len s ilúziou, že sú viac než sú. Je to určitý duševný stav, ľudia, ktorí niekým opovrhujú: dokonca mnohokrát potrebujú pohŕdať, rozhorčiť sa, aby sa cítili niekým.
I nám sa to môže stať: „farizejské pohoršenie“, ako to nazývajú teológovia, pohoršovať sa nad vecami, ktoré sú Božou jednoduchosťou, jednoduchosťou chudobných, jednoduchosťou kresťanov, akoby sme hovorili: „Ale toto nie je Boh. Nie, nie. Náš boh je kultivovanejší, múdrejší, je významnejší. Boh nemôže konať v tejto jednoduchosti.“ A opovrhnutie ťa vždy vedie k násiliu; či už k fyzickému násiliu, alebo k násiliu klebiet, ktoré zabíja rovnako ako to fyzické.
Myslime na tieto dva úryvky, na tieto dva kroky: opovrhnutie ľudí v nazaretskej synagóge a opovrhnutie Námana, pretože nepochopili jednoduchosť nášho Boha.
Preložila: Slovenská redakcia VR
