Vatikán 15. marca (RV) V Tretiu pôstnu nedeľu 15. marca obetoval Svätý Otec František rannú svätú omšu opäť za trpiacich vírusovou nákazou. Zvlášť pamätal na tých, čo zabezpečujú nevyhnutné verejné služby pre život spoločnosti. Prinášame plné znenie jeho homílie.Na úvod slávenia v kaplnke Domu sv. Marty pápež František uviedol omšový úmysel týmito slovami:
„V túto pôstnu nedeľu sa všetci spoločne modlíme za chorých, za tých, čo trpia. A dnes by som sa spolu s vami chcel modliť osobitne za tých, ktorí svojou prácou zabezpečujú fungovanie spoločnosti: za pracovníkov lekární, predajní, dopravy, za policajtov. Modlime sa za všetkých tých, čo pracujú, aby v tejto chvíli mohol život spoločnosti, život mesta, ďalej pokračovať.“
V stručnej homílii na text Jánovej 4. kapitoly o Ježišovom rozhovore so Samaritánkou pri studni pápež František vyzdvihol úprimný postoj tejto ženy, ktorá priznala svoj hriešny stav, prijala spásu a zvestovala ju aj ostatným, celej dedine.
Homília: Ježišov rozhovor so Samaritánkou
„Evanjelium (porov. Jn 4,5-42) nás oboznamuje s dialógom, ktorý je historický - nie je to podobenstvo - a podáva niečo, čo sa udialo: stretnutie Ježiša s istou ženou, hriešnicou. Po prvý raz v Evanjeliu tu Ježiš dáva na známosť svoju totožnosť. A dáva to vedieť hriešnici, ktorá mala odvahu povedať mu pravdu: „Títo, ktorých som mala, neboli mojimi manželmi“ (porov. v. 16-18). A potom s tým istým išla ohlasovať Ježiša: „Poďte, možno to je Mesiáš, lebo mi povedal všetko, čo som porobila“ (porov. v. 29).
Neprichádza s teologickými argumentmi, ako to azda chcela v rozhovore s Ježišom: „Na tomto vrchu, na onom vrchu“ (porov. v. 20) – ide so svojou pravdivosťou. A tá jej pravdivosť je tým, čo ju posväcuje, ospravedlňuje. Táto jej pravdivosť je to, čo Ježiš používa na ohlásenie evanjelia: nedá sa byť Ježišovými učeníkmi bez našej pravdivosti v tom, kým sme. Nedá sa byť Ježišovými učeníkmi čisto len argumentáciami: „Na tomto vrchu, na tom druhom...“
Táto žena má odvahu zhovárať sa s Ježišom – pretože tieto dva národy sa medzi sebou nezhovárali (porov. v. 9) –, má odvahu zaujímať sa o Ježišovu ponuku, o tú vodu, pretože vedela, že je smädná. Mala odvahu vyznať svoje slabosti, svoje hriechy; ba dokonca odvahu použiť svoj vlastný príbeh na zaručenie vierohodnosti, že ten dotyčný je prorokom: „Povedal mi všetko, čo som porobila“ (v. 29).
Pán vždy chce dialóg s priehľadnosťou, bez ukrývania niečoho, bez dvojitých úmyslov: „Takýto som“. Takto hovorím s Pánom, taký aký som, s mojou pravdivosťou. A takto, vychádzajúc z mojej pravdivosti, mocou Ducha Svätého nachádzam pravdu: že Pán je Spasiteľ, ten, ktorý prišiel, aby ma spasil, aby nás spasil.
Tento tak priezračný dialóg medzi Ježišom a ženou vrcholí vo vyznaní Ježišovej mesiášskej podstaty a v obrátení sa obyvateľov Samárie, v Pánovým pohľade na to „belejúce sa pole“, ktoré k nemu prichádza, keďže je čas na žatvu (porov. v. 35).
Kiež nám Pán dá milosť modliť sa vždy s pravdivosťou, obracať sa na neho s pravdou o mne, nie s pravdou tých druhých, nie s pravdami vydestilovanými v argumentáciách: „Je to tak, mala som piatich mužov, toto je tá moja pravda (porov. v. 17-18).“
Preložila: Slovenská redakcia VR
