Tento článok nepatrí do spravodajstva TK KBS. Je to osobný text. Rozhodol som sa ho napísať a uverejniť v situácii, ktorá je pre nás všetkých výnimočná."Je skoro polnoc. Píšem tieto riadky, lebo mi pred chvíľou telefonoval pán farár, s ktorým sa osobne nepoznám. Moje číslo našiel na internete. Veľmi sa ospravedlňoval, že volá tak neskoro. A pýtal sa, so všetkou úprimnosťou, čo má robiť. Dostal z biskupského úradu mail, že má na dva týždne prestať slúžiť sväté omše pre farnosť. Trápil sa nad tým celý večer. Povedal mi o všetkej trpkosti a žiali, ktorý prežíva. A ja som počúval. A vo vnútri som cítil, že mi vraví z duše. Hoci bol odo mňa starší, žiadal ma o radu.
Ešte nikdy nebol v takej situácii. Naozaj nemá slúžiť sväté omše pre farnosť? Ani v nedeľu? A čo má povedať ľuďom? Keď nákupné centrá a športoviská sú otvorené, vlaky premávajú, fabriky, ani všetky školy ešte nezavreli. On nesmie s veriacimi prinášať Kristovu obetu? A čo je teda úlohou nás kňazov v tejto chvíli, keď svet zachvacuje strach? Hneval sa, hoci som cítil, že bojuje, aby to nedal najavo. A trápil sa, ako sa s tým vyrovnať. Som rád, že mi zavolal. Rozprával som mu o tom, čo sám prežívam. Ako veľmi ma to trápi, že nebudem so svojimi veriacimi sláviť Eucharistiu.
Som kňaz a viem o čom hovorí. Aj vo mne vibrovali emócie. Ešte vlastne nedozneli tie z prechádzajúceho dňa. A noci. Keď som nespal, písal, smskoval, mailoval, a robil všetko preto, aby sme mohli ďalej sláviť. Urobili sme naozaj všetko? Verte, že sme sa do posledného dychu snažili, aby slávenie svätých omší vo farnostiach mohlo pokračovať. Boli sme ochotní splniť hygienické podmienky. Nielen biskupi latinského, ale aj gréckokatolíckeho obradu boli pripravení dovoliť Eucharistiu do rúk. Zaviesť na spovedanie mriežky so zábranami. Vynechať znak pokoja. Vyprázdniť sväteničky. Požiadať starých, chorých, ohrozených, aby zostali doma. Mohol by som dlho pokračovať. Čokoľvek hygienici povedali, že je nevyhnutné, len aby sme zachovali možnosť sláviť.
Lenže, nakoniec to nestačilo. Prišlo rozhodnutie, aby sme na dva týždne prestali. Predseda vlády biskupom dvakrát telefonoval. Naliehal. Naliehal. Naliehal. Bolo zrejmé, že vláda má obavy, predovšetkým o ľudí vo vyššom veku, ktorí sú najčastejšími návštevníkmi našich chrámov. Medzitým volal hlavný hygienik, a prosil, aby sme to prijali. Nikdy som nevidel tak ťažké rozhodovanie biskupov. Rozumejú, čo od nás žiadajú? Uvedomujú si, aké to má dôsledky? Chápu, že Eucharistia je centrom nášho duchovného života, nenahraditeľným zdrojom Cirkvi? Navyše, bohoslužby do sto ľudí zatiaľ v okolitých krajinách majú...
Prečo ich rušia práve u nás, keď ešte iné veci - obchodné centrá, športoviská, úrady - pokračujú? Ak to prijmeme, nájdu sa veriaci, čo sa vzoprú. A možno aj kňazi. Veď sviatosti sa vysluhovali aj za morových nákaz. Ba ani komunisti, okrem slintavky v 70tych rokoch čosi také nespravili! Ako to vysvetlíme? Vonku čakali novinári, dlho pripravované vyhlásenie o splnení hygienických podmienok a pokračovaní slávení zrazu padlo. Zostala len jedna otázka. Akceptujeme rozhodnutie predsedu vlády a žiadosť hlavného hygienika? Možnosti sú dve. Ak neprijmeme, postavíme sa proti občianskym inštitúciám. Ak prijmeme, na dva týždne koniec. A nevôľa z vlastných radov.
Napíšem to jasne. Nik nemal "strach postaviť sa svetskej moci". Ani náhodou. Lenže o to vôbec nešlo. Všetci v miestnosti si pamätali časy, keď Cirkev čelila režimu. A neustúpila. Lenže tu je iná situácia. Nechcú nás zakázať. Naopak, prosia a vravia, že nemienia na Cirkev útočiť, ale boja sa o zdravie a životy ľudí, najmä seniorov, ktorých mávame plné kostoly. A v Taliansku už je zle. Ak to príde aj k nám... Čo teda? Odmietnuť? Čeliť sankciám zo strany štátu? Lenže o tie nešlo. Kľúčové pre rozhodnutie boli život a zdravie ľudí. Ak sa nákaza rozšíri, a budú mať na tom podiel aj bohoslužby, lebo sme neustúpili, hoci nás prosili, ponesieme vinu.
Nik nevie, ako sa to vyvinie. Teraz ide o dva týždne. Čo je teda múdre? A čo zodpovedné? Lebo tá zodpovednosť ostane na pleciach biskupov. Nech už sa premiér či hygienik rozhodli primerane alebo neprimerane. Biskupi musia urobiť, čo je v týchto okolnostiach správne. Rozhodli sa zákaz prijať. Bol som tam, videl som na vlastné oči ako veľmi chceli, aby slávenia zostali. Urobili všetko. Ale rozhodli sa prijať. Takpovediac so zaťatými zubami, skutočne s bolesťou, ale prijali. Prosím vás, bratia kňazi. Podržme ich. Všetci prežívame podobné pocity. Nechceme opustiť veriacich. Ale toto nie je čas na "hrdinstvo" neposlušnosti. Čas na hrdinstvo ešte príde. Možno sa ukáže, či sme naozaj ochotní pre vieru aj život položiť. Ale toto ešte nie je tá chvíľa. Neposlúchnuť teraz štát by teraz bolo... lacné hrdinstvo.
Je pôst. Kristus bol na púšti 40 dní bez pokrmu. Naši veriaci zostanú 14 dní bez slávenia. Avšak možno práve to niekomu pomôže, aby si uvedomil aký vzácny a dôležitý je pokrm Eucharistie, aké nenahraditeľné je jej spoločné slávenie. Neraz, až keď čosi nemáme, prídeme na to, aké je to dôležité. Využime túto príležitosť, hoci nechcenú, aby sme ľudí viedli k Bohu. Hľadajme nové prostriedky a spôsoby. Mnohí kňazi sú zdatní v streamovaní, v sociálnych sieťach, v moderných technológiách. Využime to. Neopusťme veriacich. Povedzme im aj o omšiach cez Lux a Lumen - je ich niekoľko za deň - a povzbuďme k duchovnému svätému prijímaniu. Každá kríza je aj príležitosť.
Uchopme to celé v duchu zodpovednosti za ľudí, ktorí sú nám zverení. Áno, s trpkosťou na čas prichádzame o niečo, čo je pred nás srdcové, vzácne, ale ak sa k tomu postavíme s pokorou a skutočne vo viere, Pán nám to inde požehná. Prosím vás, bratia kňazi, vydržme. Nevypočujme hlasy, ktoré by nás chceli obracať proti biskupom. Zachovajme si pokoj, zdravý rozum a rozvahu. Urobme, čo je v našich silách, aby sa aj táto nečakaná situácia obrátila na dobré."
Sedembolestná Panna Mária, Patrónka Slovenska, prosíme ťa o tvoju pomoc a ochranu. Vypros uzdravenie chorým, ochraňuj zdravotníkov, ktorí sa o nich starajú a odvráť šírenie choroby. Oroduj za nás, ktorí sa k tebe s dôverou utiekame.
Martin Kramara
