Vatikán 10. marca (RV) Rannú svätú omšu v utorok 10. marca pápež František opäť obetoval za všetkých, ktorí zápasia s kovidom-19. Zvlášť povzbudil kňazov pri sviatostnej službe chorým a poskytovaní opory zdravotníkom. V homílii vyzval otvoriť sa pred Bohom vyznaním vlastnej hriešnosti a nepadnúť do pasce vonkajšieho zdania a pokrytectva.Z Domu sv. Marty už po druhý raz prenášali rannú svätú omšu televízne kamery v priamom prenose cez internetový stríming Vatican Media. V úvode Svätý Otec pripomenul úmysel, ktorý tentoraz rozšíril aj na kňazov:
„Prosme Pána aj za našich kňazov, aby mali odvahu vychádzať za chorými, prinášajúc im silu Božieho slova a Eucharistiu, a sprevádzať zdravotníkov a dobrovoľníkov pri práci, ktorú konajú.“
V homílii sa Svätý Otec zameral na prorocké slová Izaiáša (Iz 1,10.16-20): „Príďte, budeme sa pravotiť, hovorí Pán. Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh“. Rovnako čerpal aj z Matúšovho evanjelia (23,1-12) o dvojtvárnosti farizejov a ich predstieranej svätosti, ktorú Ježiš kritizuje a vyzýva k pravému obráteniu. Pápež František nadviazal aj na biblický odkaz liturgie predchádzajúceho dňa.
Homília Svätého Otca v plnom znení
„Včera nám Božie slovo dalo ponaučenie, aby sme rozpoznali naše hriechy a vyznali ich, no nielen mysľou, ale srdcom, s duchom zahanbenia. S hanbou ako tým najušľachtilejším postojom pred Bohom ohľadom našich hriechov. A dnes Pán volá všetkých nás hriešnikov, aby sme s ním viedli dialóg, pretože hriech nás uzatvára do seba, vedie nás k ukrývaniu pravdy o nás vo vnútri. Toto sa prihodilo Adamovi a Eve: po hriechu sa ukryli, pretože cítili hanbu, boli nahí. Hriešnik, keď cíti hanbu, má potom pokušenie ukryť sa.
A Pán volá: «Príďte, budeme sa pravotiť» - pohovorme si o tvojom hriechu, hovorme o tvojej situácii, nebojte sa. A pokračuje: «Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh, a keby boli červené sťa purpur, budú ako vlna.» Príďte, pretože ja dokážem zmeniť všetko, hovorí nám Pán, nemajte strach prísť a hovoriť, buďte odvážni aj vo vašich biedach.
Prichádza mi na myseľ onen svätec, ktorý bol veľkým kajúcnikom, mnoho sa modlil. A stále sa usiloval dať Pánovi to, čo od neho Pán žiadal. Ale Pán nebol spokojný. Jedného dňa sa na Pána až akoby nazlostil, tento svätec bol totiž dosť svojráznej povahy. A hovorí Pánovi: „Ale Pane, ja ti nerozumiem, dávam ti všetko, úplne, a ty si stále akýsi nespokojný, akoby niečo chýbalo. Čo chýba?“ - „Daj mi svoje hriechy, to je to, čo chýba.“
Mať tú odvahu ísť s našimi biedami hovoriť s Pánom: «Príďte, budeme sa pravotiť!» Nemajte strach, aj «keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh, a keby boli červené sťa purpur, budú ako vlna».
Toto je Pánovo pozvanie. Ale vždy je tu jedna pasca: miesto toho, aby sme išli hovoriť s Pánom, tváriť sa, že nie sme hriešnikmi. To je to, za čo Pán karhal zákonníkov. Títo ľudia «všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi».
Vonkajškovosť, prázdna sláva. Zakrývať pravdu nášho srdca prázdnou slávou. Prázdna sláva nikdy neuzdravuje! Prázdna sláva nikdy neuzdraví! Je tiež jedovatá, šíri sa zanášajúc ti chorobu do srdca, privádzajúc ťa k tej tvrdosti srdca, ktorá ti vraví: „Ale nie, nechoď za Pánom. Nechoď, zostaň sebou.“
Prázdna sláva je práve tým miestom, kde sa zatvárame pred Pánovým volaním. Avšak Pánovo pozvanie je otcovské, bratské: „Príďte! Hovorme spolu, pohovorme si. Veď napokon, ja dokážem zmeniť tvoj život z červenej na bielu.“
Kiež nám toto Pánovo slovo dodá odvahu. Kiež sa naša modlitba stane skutočnou modlitbou. O našich záležitostiach, o našich hriechoch, o našich biedach. Hovorme s Pánom. On vie, čo sme zač. My to vieme, ale prázdna sláva nás zakaždým zvádza to zakrývať. Nech nám Pán pomôže.“
Preložila: Slovenská redakcia VR
