Thajsko 22. novembra (RV) Počas návštevy Thajska sa pápež František v piatok 22. novembra osobitne stretol s ázijskými biskupmi pochádzajúcimi z početných misijných krajín. Pri tejto príležitosti zdôraznil, že misia si vyžaduje „otcovskú a materskú starostlivosť, pretože ovečka sa stráca vtedy, keď ju pastier považuje za stratenú, nikdy nie prv“.Dejiskom stretnutia pápeža s ázijskými biskupmi bola Svätyňa blahoslaveného mučeníka Mikuláša Bunkerda vo Wat Roman neďaleko Bangkoku. Okrem 16 členov Konferencie biskupov Thajska boli prítomní aj zástupcovia miestnych cirkví 19 ázijských krajín a oblastí, združených vo Federácii biskupských konferencií Ázie (FABC).
Svätý Otec zdôraznil potrebu čerpať z duchovného dedičstva minulosti, zo stále živého odkazu misionárov Ázie. „Táto pamäť nás oslobodzuje, ponajprv od toho, aby sme si mysleli, že predošlé časy boli vždy priaznivejšie alebo lepšie pre ohlasovanie,“ poznamenal pápež František a varoval pred únikmi do neplodných debát a točením sa okolo seba, čo ochromuje akúkoľvek činnosť.
V tomto duchu pápež pripomenul svoju programovú výzvu z exhortácie Evangelii gaudium z roku 2013: „Učme sa radšej od svätých, ktorí nás predišli a ktorí čelili ťažkostiam svojej doby“ (č. 263). Medzi tieto osobnosti patrí aj thajský kňaz Mikuláš Bunkerd Kitbamrung, ktorý v prvej polovici 20. storočia úspešne katechizoval na území dnešného Thajska, v časti Vietnamu a pozdĺž hranice s Laosom.
V príhovore biskupom osobitne zdôraznil prvoradé miesto Ducha Svätého v misijnej činnosti:
„Nezabúdajme, že Duch Svätý prichádza ešte pred misionárom a zostáva s ním. Impulz Ducha Svätého podporoval a motivoval apoštolov a mnoho misionárov, aby neodpisovali nijakú krajinu, národ, kultúru či situáciu. Nevyhľadávali terény s garantovaným úspechom; naopak ich „garancia“ pozostávala v istote, že nijaká osoba a kultúra nie je a priori neschopná prijať semienko života, šťastia a osobitne priateľstva, ktoré jej Pán túži darovať. Nečakali, že nejaká kultúra bola Evanjeliu blízka alebo že sa ľahko zladí s Evanjeliom; naopak, pohrúžili sa do tých nových skutočností presvedčení o kráse, ktorej boli nositeľmi. V očiach Majstra má každý život hodnotu.
Boli smelí, odvážni, pretože vedeli predovšetkým, že Evanjelium je darom, ktorý treba zasievať do všetkých a pre všetkých, rozhadzovať medzi všetkých: učiteľov zákona, hriešnikov, mýtnikov, neviestky, všetkých hriešnikov včerajška, ako aj dneška. Rád zdôrazňujem, že misia, ešte prv než aktivity, ktoré treba zrealizovať či projekty, ktoré treba uskutočniť, si vyžaduje istý pohľad a „čuch“, ktorý treba pestovať; vyžaduje si otcovskú a materskú starostlivosť, pretože ovečka sa stráca vtedy, keď ju pastier považuje za stratenú, nikdy nie prv.“
Svätý Otec sa na dôkaz tohto tvrdenia podelil aj s osobným svedectvom z kontaktu s misionárom práve z Thajska:
„Pred troma mesiacmi som prijal návštevu jedného francúzskeho misionára, ktorý pracuje už takmer 40 rokov na severe Thajska, medzi kmeňmi. Prišiel so skupinou 20-25 osôb, všetci otcovia a matky rodín, mladí, nie viac než 25 rokov; on sám ich pokrstil, prvú generáciu, a teraz krstil ich deti. Niekto by si mohol pomyslieť: stratil si život pre 50, 100 ľudí. Toto bola jeho sejba, a Boh ho utešuje dávajúc mu pokrstiť deti tých, ktorých pokrstil ako prvých. Jednoducho, tých domorodcov na severe Thajska on zažil ako bohatstvo pre evanjelizáciu. Tú ovcu nepovažoval za stratenú, ujal sa jej.“
Hneď vzápätí pápež František pripomenul, že sila evanjelizácie spočíva v samotnom Evanjeliu, v jeho kráse. To platí tak pre evanjelizovaného, ako aj pre samotného evanjelizátora:
„Jedným z najkrajších bodov evanjelizácie je uvedomovať si, že misia zverená Cirkvi nespočíva len v hlásaní Evanjelia, ale aj v tom, že sa učíme veriť Evanjeliu. Koľkí hlásajú – hlásame – Evanjelium a neraz vo chvíľach pokušenia neveríme v Evanjelium!
Naučiť sa veriť Evanjeliu, nechať sa ním premeniť – toto spočíva v žití a kráčaní vo svetle toho Slova, ktoré máme hlásať. Prospeje nám pamätať na veľkého Pavla VI.: «Cirkev ako zvestovateľka evanjelia začína svoje dielo tým, že sama sebe ohlasuje evanjelium» (Evangelii nuntiandi, 15).“
Ďalej Svätý Otec opäť zacitoval Evangelii gaudium: „Zjednotení s Ježišom hľadáme to, čo on hľadá, a milujeme to, čo on miluje“ (č. 267) a dodal: „Nebojme sa urobiť jeho priority našimi prioritami“.
„Mučeníctvo každodennej oddanosti, neraz v tichosti, prinesie ovocie, ktoré vaše národy potrebujú“, pokračoval Svätý Otec s vysvetlením:
„Táto skutočnosť nás povzbudzuje rozvíjať jednu osobitnú spiritualitu. Pastier je osoba, ktorá predovšetkým z hĺbky (hlbinným spôsobom) miluje svoj ľud, pozná jeho intolerancie, jeho krehkosti i jeho silné stránky. Misia je istotne láskou ku Kristovi, no zároveň je pasiou pre jeho ľud. Keď postojíme pred ukrižovaným Ježišom, rozpoznávame všetku tú lásku, ktorá nám prinavracia dôstojnosť a podopiera nás, a práve tam, ak nie sme slepí, začíname vnímať, že ten Ježišov pohľad sa rozširuje a plný lásky a vrúcnosti sa obracia na všetok jeho ľud (porov. Evangelii gaudium, 268).“
Svätý Otec pri stretnutí s biskupmi Ázie nezabudol spomenúť ani blížiace sa 50. výročie založenia Federácie biskupských konferencií Ázie (FABC), ktoré sa bude sláviť v roku 2020.
Medzi 19 členskými biskupskými konferenciami je Bangladéš, Kórea, Filipíny, Japonsko, Indonézia, Kazachstan, Mjanmarsko, Thajsko, Východný Timor, Pakistan, Vietnam, Srí Lanka, Malajzia-Singapur-Brunei, Laos-Kambodža, Čínska regionálna biskupská konferencia, Indická interrituálna konferencia biskupov, synody biskupov sýrsko-malabarskej a sýrsko-malankarskej cirkvi v rámci Indie.
Okrem toho sú pridruženými členmi ordinariáty Hong Kong a Macao, apošolské administratúry Kirgizstanu a Uzbekistanu, misie sui iuris v Tadžikistane a Turkmenistane, apoštolský vikariát Nepálu a apoštolská prefektúra mongolského Ulanbátaru.
