Vatikán 13. októbra (RV) Pápež František pri slávnostnej svätej omši na Vatikánskom námestí v nedeľu 13. októbra kanonizoval päť svedkov viery: kardinála J. H. Newmana z Veľkej Británie a štyri ženy: tri rehoľné sestry z Talianska, Indie, Brazílie a laičku zo Švajčiarska. V homílii zdôraznil tri etapy na ceste viery: vzývanie Božieho mena, kráčanie a ďakovanie. Pri modlitbe Anjel Pána Svätý Otec apeloval za pokoj v Sýrii a Ekvádore.„Dnes ďakujeme Pánovi za nových svätých, ktorí kráčali vo viere a ktorých teraz vzývame ako orodovníkov.“ Odkaz s týmto znením rozoslal pápež František cez sociálne siete dnes, keď pri svätej omši kanonizoval päť svedkov viery: kardinála Johna Henryho Newmana, Giuseppinu Vanniniovú z Talianska - zakladateľku Dcér sv. Kamila, Mariam Thresiu Chiramel Mankidiyanovú z indickej Keraly - zakladateľku Kongregácie sestier Svätej rodiny, Dulce Lopes Pontesovú z Brazílie - rehoľníčku z Kongregácie misijných sestier Nepoškvrneného počatia Matky Božej a Marguerite Baysovú - laičku z Tretieho rádu sv. Františka z Assisi, krajčírku pôvodom zo Švajčiarska.
Na eucharistickom slávení sa okrem množstva biskupov, kňazov, veriacich i účastníkov práve prebiehajúcej Synody biskupov o Amazónii zúčastnili i taliansky prezident Sergio Mattarella, princ Charles z britskej kráľovskej rodiny i štátne delegácie zo Švajčiarska, Írska, Brazílie a Taiwanu. Prítomná bola aj delegácia Anglikánskeho spoločenstva. Svätý Otec v homílii reagoval na liturgické čítania z 28. nedele v období cez rok, cyklu C, osobitne na príbeh o uzdravení desiatich malomocných z Evanjelia podľa Lukáša (17,11-19). Zameral sa na tri kľúčové slová, ktoré sú zároveň dôležitými etapami na ceste viery: vzývať, kráčať a ďakovať. „Prosme, aby sme boli ako „láskavé svetlá“ medzi temnotami sveta“ – vyzval veriacich Svätý Otec.
- -
Plné znenie homílie pápeža Františka:
„Tvoja viera ťa uzdravila“ (Lk 17,19). Toto je záver dnešného evanjelia, ktoré nám ukazuje cestu viery. Na tejto ceste viery vidíme tri úseky, vyznačené uzdravenými malomocnými, ktorí vzývajú, kráčajú a ďakujú.
Predovšetkým vzývať. Malomocní sa nachádzali v hroznom stave, nielen kvôli chorobe, rozšírenej ešte i dnes, proti ktorej sa musí bojovať so všetkým úsilím, ale aj kvôli sociálnemu vylúčeniu. V čase Ježiša boli považovaní za nečistých a ako takí museli byť izolovaní a žiťv ústraní (porov. Lv 13, 46). V skutočnosti vidíme, že keď idú k Ježišovi, „zastavia sa zďaleka“ (porov. Lk 17, 12). A hoci ich stav ich necháva bokom, volajú na Ježiša, ako hovorí evanjelium, „hlasne kričali“ (v 13). Nenechajú sa ochromiť vylúčením zo strany ľudí a vzývajú Boha, ktorý nikoho nevylučuje. Takto sa skracujú vzdialenosti, takto človek vstáva z osamelosti: neuzatvára sa do seba vo vlastnom žiali, nemyslí na mienku iných, ale vzýva Pána, pretože Pán počuje volanie toho, kto je osamelý.
Ako malomocní, tak aj my všetci, potrebujeme uzdravenie. Potrebujeme byť uzdravení z nedôvery v nás samých, v život, v budúcnosť, z mnohých obáv, zlozvykov, ktorých sme otrokmi, z toľkých uzatváraní sa, závislostí a naviazaností - na hry, peniaze, televíziu, mobil, na mienku iných. Pán oslobodzuje a uzdravuje srdce, ak ho prosíme a ak mu vravíme: „Pane, verím, že ma môžeš uzdraviť: uzdrav ma z mojich uzatváraní sa, osloboď ma od zla a strachu, Ježišu“. Malomocní sú v tomto evanjeliu prví, ktorí vzývajú Ježišovo meno. Potom aj slepec a lotor na kríži. Ľudia v núdzi vzývajú meno Ježiš, čo znamená Boh zachraňuje. Volajú Boha po mene, priamo, spontánne. Volať po mene je znakom dôvery a Pánovi sa to páči. Viera rastie v dôvernom vzývaní, nesúc k Ježišovi to, akí sme, s otvoreným srdcom, bez ukrývania našich bied. S dôverou každý deň vzývajme meno Ježiš - Boh zachraňuje. Opakujme to, je to modlitba. Vysloviť meno „Ježiš“ je modlitbou. Modlitba je bránou viery, modlitba je liekom srdca.
Druhým slovom je kráčanie. Je to druhý úsek. V dnešnom krátkom evanjeliu sa objavuje desať pohybových slovies. No udivuje predovšetkým fakt, že malomocní sa neuzdravujú vo chvíli, keď stoja pred Ježišom, ale potom, keď kráčajú: „A ako šli, boli očistení“, hovorí Evanjelium (v.14). Uzdravujú sa na ceste do Jeruzalema, teda vo chvíli, keď zdolávajú cestu nahor. Práve kráčajúc životom sa očisťujeme. Na ceste, ktorou sa stúpa, pretože vedie do výšav. Viera vyžaduje cestu, vykročenie. Robí zázraky, ak vychádzame z našich pohodlných istôt, ak zanechávame naše bezpečné prístavy a pohodlné hniezda. Viera sa množí dávaním a rastie riskovaním. Viera napreduje, keď ideme vpred vybavení dôverou v Boha. Viera si razí cestu pokornými a konkrétnymi krokmi, tak ako pokorné a konkrétne bolo kráčanie malomocných a kúpanie sa Námana v rieke Jordán, v prvom čítaní (porov. 2 Kr 5, 14-17). A tak je to aj s nami: napredujeme vo viere s pokornou a konkrétnou láskou, každodennou trpezlivosťou, vzývajúc Ježiša a kráčajúc vpred.
Je ešte iný zaujímavý aspekt na ceste malomocných: pohybujú sa spolu. „Išli“ a „boli očistení“, hovorí evanjelium (v.14), vždy v množnom čísle. Viera je aj spoločným kráčaním, nikdy nie osamote. A keď boli uzdravení, deväť z nich ide svojou cestou a len jeden sa vracia poďakovať. Ježiš tu vyjadruje celú svoju horkosť: „A tí deviati sú kde?“ (v.17). Zdá sa akoby od jediného, čo sa vrátil, účtoval aj za ďalších deviatich. Je to tak, je úlohou nás, čo tu „slávime Eucharistiu“, teda vzdávame vďaky – je našou úlohou starať sa o tých, ktorí prestali kráčať, ktorí zablúdili. Sme strážcami našich vzdialených bratov. Sme ich orodovníkmi, sme za nich zodpovední, čiže povolaní odpovedať za nich, niesť ich v srdci. Chceš rásť vo viere? Ty, ktorý si dnes tu, chceš rásť vo viere? Staraj sa o jedného vzdialeného brata, jednu vzdialenú sestru.
Vzývať, kráčať a ďakovať: to je posledný úsek. Iba tomu, kto poďakuje, Ježiš hovorí: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (v.19). Nie je iba zdravý, ale aj zachránený. To nám hovorí, že konečným bodom nie je zdravie, nie je cítiť sa dobre, ale stretnutie s Ježišom. Spása nie je vypiť pohár vody, aby si bol vo forme, lež ísť k prameňu, ktorým je Ježiš. Len on oslobodzuje od zla a uzdravuje srdce. Len stretnutie s ním zachraňuje a robí život plným a krásnym. Keď sa stretáme s Ježišom, rodí sa spontánne „ďakujem“, pretože objavíme to najdôležitejšie v živote: nie dostať milosť či vyriešiť problém, lež objať Pána života. A toto je tá najdôležitejšia vec v našom živote: objať Pána života.
Je pekné vidieť, že ten uzdravený muž, ktorý bol samaritán, vyjadruje radosť z celej svojej sily. Chváli Boha veľkým hlasom, padá na zem, ďakuje (porov. v.15-16). Vrcholom cesty viery je žiť, vzdávajúc vďaku. Môžeme sa pýtať: my, čo máme vieru, prežívame dni ako ťarchu, ktorú znášame alebo ako chválu, ktorú obetujeme? Sústreďujeme sa sami na seba, čakajúc na ďalšiu milosť alebo nachádzame našu radosť vo vzdávaní vďaky? Keď ďakujeme, Otec je dojatý a vylieva na nás Ducha Svätého.
Poďakovanie nie je otázkou zdvorilosti, etikety, je to otázka viery. Srdce, ktoré ďakuje, zostáva mladé. Povedať: „Ďakujem, Pane“, pri zobudení, počas dňa, a pred spaním, je protiliekom na starnutie srdca, lebo srdce starne a zvyká si na zlo. Tak aj v rodine, medzi manželmi: nezabudnite poďakovať. Ďakujem je to najjednoduchšie a najprospešnejšie slovo.
Vzývať, kráčať, ďakovať. Dnes ďakujeme Pánovi za nových svätých, ktorí kráčali vo viere a ktorých teraz vzývame ako orodovníkov. Tri z nich sú rehoľníčky a ukazujú nám, že rehoľný život je cestou lásky na existenčných perifériách sveta. Svätá Marguerite Baysová zas bola krajčírkou a ukazuje nám, aká mocná je jednoduchá modlitba, trpezlivé znášanie, tiché darovanie sa. Cez tieto veci v nej Pán oživil žiaru Veľkej noci, v jej pokore. Je to každodenná svätosť, o ktorej hovorí svätý kardinál Newman, keď povedal: „kresťan vlastní hlboký, tichý, skrytý pokoj, ktorý svet nevidí. [...] Kresťan je radostný, pokojný, dobrý, láskavý, zdvorilý, úprimný, skromný; bez predstierania. [...] jeho správanie je ďaleko od chvastúnstva a strojenosti, že na prvý pohľad ho možno ľahko považovať za obyčajného človeka“ (Parochial and Plain Sermons, V,5). Prosme, aby sme boli ako „láskavé svetlá“ medzi temnotami sveta. Ježišu, „zostaň s nami a my začneme žiariť ako Ty, žiariť tak, že budeme svetlom pre iných“ (Rozjímania o kresťanskej doktríne VII, 3). Amen.
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Celý záznam svätej omše spojenej s kanonizáciou
Na slávnosti vyhlásenia za svätého anglického kardinála Johna Henryho Newmana a štyroch svätíc z Brazílie, Indie, Švajčiarska a Talianska sa v nedeľu 13. októbra zúčastnilo 50 tisíc veriacich. Pápež František verejným poďakovaním ocenil prítomnosť oficiálnych delegácií vyslaných krajinami pôvodu nových svätých. Osobitne sa prihovoril prítomným predstaviteľom Anglikánskeho spoločenstva.
Na záver slávnosti po modlitbe Anjel Pána Svätý Otec zvlášť poďakoval všetkým kardinálom, biskupom, kňazom, rehoľníčkam a rehoľníkom, ako aj laikom zhromaždeným na slávení mimoriadnej udalosti pre celú univerzálnu Cirkev: „Zdravím oficiálne delegácie rozličných krajín, zvlášť prezidenta Talianskej republiky a princa Walesu. Naozaj, títo svätí svojím evanjeliovým svedectvom napomohli duchovnému i spoločenskému rasu v jednotlivých krajinách.“
Svätý Otec pri tejto príležitosti srdečnými slovami privítal v Ríme predstaviteľov anglikánov: „Osobitne chcem osloviť delegátov Anglikánskeho spoločenstva s veľkou vďačnosťou za ich prítomnosť. A tiež tu v Ríme vítam teba, drahý brat, nový biskup.“ Tento bratský pozdrav Svätého Otca Františka bol adresovaný anglikánskemu arcibiskupovi Ianovi Ernestovi, pôvodom z ostrova Maurícius. Arcibiskup Ian Ernest bol v polovici mája menovaný za osobitného reprezentanta canterburského arcibiskupa a prímasa Anglikánskeho spoločenstva Justina Welbyho v Ríme. Od októbra je na čele Anglikánskeho centra v Ríme.
Ako arcibiskup Ernest uviedol v rozhovore pre vatikánsky denník L´Osservatore Romano z 11. októbra, má dlhoročné a bohaté skúsenosti s rozvíjaním ekumenických vzťahov s Katolíckou cirkvou vo svojej rodnej krajine Maurícius. Je osobným priateľom tamojšieho kardinála Mauricea Piata, s ktorým zvykol spoločne pripravovať pastiersky list k Vianociam a spolupracovať v oblasti školstva, bioetiky a ekológie.
-
Pri príležitosti slávnosti kanonizácie v nedeľu 13. októbra prenášanej médiami Svätý Otec František vyslovil dva apely týkajúce sa krízových situácií vo svete, konkrétne v Sýrii a v Ekvádore.
Prvý pápežov apel, prednesený na záver poludňajšej modlitby Anjel Pána, sa týka Sýrie. Od 9. októbra pokračuje ofenzíva tureckej armády proti pozíciám kurdských jednotiek v severnej časti Sýrie a hrozí nová utečenecká kríza a vážna destabilizácia s dosahom aj za hranice regiónu. Svätý Otec vyjadril svoju výzvu týmito slovami:
„Moje myšlienky smerujú opätovne k Blízkemu východu. Obzvlášť k milovanej a strýznenej Sýrii, odkiaľ opäť prichádzajú dramatické správy o osude obyvateľov severovýchodnej časti krajiny, keď boli nútení opustiť vlastné domovy z dôvodu vojenských akcií: medzi týmto obyvateľstvom je aj veľa kresťanských rodín.
Všetky zúčastnené strany a aj medzinárodné spoločenstvo prosím a znovu ich vyzývam, aby sa úprimne, čestne a transparentne usilovali o dialóg a hľadali účinné riešenia.“
Druhá výzva pápeža Františka z uplynulej nedele sa týkala Ekvádoru, ktorý zachvátila vnútropolitická a sociálno-ekonomická kríza:
„Spolu so všetkými členmi biskupskej synody pre amazonský región, najmä s tými z Ekvádoru, sledujem so znepokojením, čo sa v posledných týždňoch deje v tejto krajine. Zverujem to do spoločnej modlitby a príhovoru nových svätých a pripájam sa k bolesti nad zomrelými, zranenými a nezvestnými.
Povzbudzujem k úsiliu o spoločenský zmier, s osobitným zreteľom na najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva, na chudobných, a na ľudské práva.“
-
Aktualizované 15. októbra 2019