V čom vidíte význam medzinárodného teologického kongresu o nádeji, ktorý je už predo dvermi?

Téma bola pre medzinárodný kongres programovo zvolená a osobne som bol pri jej formulovaní. Keďže téma konferencie „V čom leží naša nádej?“ patrí k tzv. veľkým témam, na jej otázku sa dá odpovedať akoby prorockým spôsobom: naša kresťanská nádej spočíva v Bohu, resp. v Ježišovi Kristovi a naša pozemská nádej sa opiera o Božiu pomoc, ale aj lásku a pomoc dobrých ľudí.

Medzinárodná konferencia je však akademicky zameraná udalosť, preto aj odpoveď môže byť členitejšia a mať formu uvažovania. Zámerom a prínosom kongresu je spoločné uvažovanie v širších spoločenských súvislostiach, v ktorých žijeme u nás i v iných krajinách Európy o tejto zásadnej téme pre budúcnosť kresťanstva v Európe. Nechceme len triumfálne vyhlásiť, v kom spočíva naša výhradná nádej, ale v pokore sa zamýšľať nad tým, ako to, že spoločenský dopad tejto našej voľby, života nás kresťanov a kresťanskej kultúry je v spoločnosti čím ďalej, tým slabší.

Áno, vieme, čo ničí našu nádej, no popri diagnóze, chceme obrazne povedané, úprimne hľadať účinnejšiu terapiu v zmenenej spoločensko-kultúrnej situácii, kde nám všetkým škodí „mnoho rýchlosti, ľahkosti a povrchnosti“.

Pre oživenie nádeje máme po ruke efektívne prostriedky aj dnes, napr. živé a účinné Božie slovo, rozmanité milosti, Božie prísľuby, prístup k spáse, osobu osláveného Krista avšak ich vitálne poznanie týchto prostriedkov, ich prezentácia a presvedčivé komunikovanie ale aj Ježišom inšpirovaný postup dávkovania týchto skutočností popri zohľadňovaní čnostní i nerestí jednotlivcov i kolektívov, je východiskom pre hlbšiu teologickú úvahu.

Prečo je dnes potrebné hovoriť o nádeji?

Žijeme v silne vizuálno-mediálnej dobe, kde už akoby ani neexistuje to, o čom sa nehovorí. Pritom bez nádeje a spoľahnutia sa, by sme nedokázali ísť ďalej. European Society of Catholic Theology (ESCT) združuje teológov, mužov a ženy z celej Európy, kde sa teologické školy a tradície rozvíjajú v odlišných spoločenských kontextoch. Niekde sa isté smery zameriavajú iba na úzky okruh problémov: napr. notoricky omieľané ekleziálne témy, ktoré sa chcú zrieknuť istých identifikačných prvkov kresťanstva ako príťaže, no neponúkajú pritom adekvátnu náhradu. Na druhej strane v reakcii na určitú neschopnosť skutočnej náklonnosti dnešného človeka k Bohu sa formujú spiatočnícke smery generujúce záujem o minulé formy, ktoré chcú oživovať kresťanstvo, pričom sa v mene týchto foriem dokonca spochybňuje a dezinterpretuje Druhý vatikánsky koncil alebo aj platnosť riadneho vysluhovania sviatostí. Áno, obe tendencie sú extrémne, určitá aurea mediocritas, čiže zlatá stredná cesta, je aj tu potrebná. Katolícka teológia má vo svojom popise práce nanovo s pastoračnou múdrosťou formulovať a ponúkať staronové cesty opravdivej nádeje, ktoré sú staré, pretože overené, ale majú byť zároveň aj nové, pretože sa majú dotýkať života súčasníkov. Nemôžeme sa vyhnúť opätovnej adopcii týchto overených zdrojov nádeje, ale ani ich teologicky kreatívnej adaptácii. Toto je pre teológiu permanentná výzva, pričom musí prezieravo manévrovať medzi extrémnymi pozíciami.

Čo je to vlastne nádej? Ako si ju predstaviť? Žijeme s ňou denne?

V slovenčine sa pojem nádej mimochodom spája s dianím, resp. s dejom viazaným na budúcnosť a konkrétne na niečo alebo niekoho, čo nám dáva dôveru v túto budúcu záruku, či garanciu, na ktorú sa spoliehame. Je to viera premietnutá do budúcnosti. Nádej má každodennú ľudskú podobu, keďže sa týka aj časných skutočností. No naše zlomky života opravdivo oživuje tzv. teologálna (božská) nádej vzťahujúca sa na Boha Otca, na osobu Krista a život s ním v perspektíve večného života, ktorého základy si formujeme s Božou milosťou už teraz. Metaforicky je nádej podľa Písma kotvou (Hebr 6,19), ktorá stabilizovala staroveké lode nielen v bezpečí prístavu, ale aj v búrkach (porov. Sk 27,17,29). Podľa bývalého socialistu Charla Pégyho, ktorý objavil krásu a hĺbku života s Kristom, je nádej sestrou viery a lásky, ktorá ich smelo za ruky vedie vpred. Podoby nádeje v oboch spomenutých formách však varírujú s mentalitou a osobným i náboženským životom ľudí i spoločenstiev. Jej opravdivosť sa zvlášť v tejto zneistenej a fluidnej dobe, čím ďalej, tým viac, stáva naliehavá. Prispením monopolného antropocentrizmu v našej postfaktuálnej dobe prichádza u mnohých ľudí v západnom svete už akoby k poslednej voľbe v rade alternatív: Cirkev nie – Kristus áno, Kristus nie – Boh áno, Boh nie – človek áno, iný človek nie – ja áno, objektívna realita nie – môj pocit áno... Prorocká veta Druhého vatikánskeho koncilu, že „bez Stvoriteľa sa stráca jeho stvorenie“ sa ukazuje ako pravdivá. Avšak aj v tejto situácii existuje tá najhlbšia nádej a možnosť jej oživenia v prípade odumretia u pokrstených.

Kde vy sám beriete nádej? 

V úprimnej osobnej každodennej modlitbe, ale i v tej spoločnej modlitbe Cirkvi. Keď počúvam spolu s veriacimi Božie slovo, ktoré je živé a účinné, tak ma to „dopuje“ nádejou pre daný deň ale i bližšiu či vzdialenú budúcnosť. Je úžasné, že život s Kristom, jeho láska a dobrota, jeho sviatosti, objektívna pravda, ale aj dobro, čo môžem s Kristom konať a tiež dobrota a láska ľudí, nás nenechajú živoriť a aj mne osobne dávajú nádej do budúcna.

Na kongrese budete prednášať o alternatíve nádeje: ako v žalme 115 bolo modloslužobníctvo porazené nádejou. Čo sa v žalme 115 stalo?

Keď si tento krátky žalm prečítate, tak pomocou tohto liturgického hymnu, ktorý vzniká po exile niekedy okolo r. 500 pred Kr., vidíme, ako sa liturgické spoločenstvo veriacich Izraelitov pred Bohom vyrovnáva s výsmechom modloslužobných národov dúfajúcich vo svoje bezduché materiálne idoly. Národy sa im vysmievajú: „Kdeže je ten ich Boh?“ (v. 2). Z dôvodu absolútneho anikonizmu, nie je totiž v Izraeli žiadna podoba Boha dovolená. Prezentovanie Boha Izraela, na ktoré sa podujíma žalmista však spočíva na iných pojmoch jeho sprítomnenia, než materiálnych ako tomu je u pohanov a robí to aj s istou dávkou irónie voči nim. Boh Izraela, ktorý je v nebesiach, a teda presahuje tento svet, sa dal poznať tomuto ľudu v dejinách cez veľké požehnanie a záchranu a bohabojný ľud požehnanie bohato zakúsi, ak sa bude na neho výhradne spoliehať a dúfať. On jediný je ich pomoc a záštita, čiže aktívne ale aj ochranne pôsobiaci protagonista. Slovník konania („tvoriť“), dúfania a požehnania v podobe aktívnych slovies je v žalme 115 zaujímavo prepojený, čo dáva podnet k analýze slovníka a tiež aj určitej teologickej schémy uvažovania, ktorá zostáva platná pri zmenených okolnostiach až dodnes. Zo žalmu je zrejmé, že zo vzťahu k Bohu plynie životaschopnosť, ktorá pretrvá a zvíťazí nad upadaním života u tých, čo sa spoliehajú na svoje mŕtve idoly. Úlohou požehnaných je chváliť Pána. Takáto „anamnéza“ v žalme, čiže rozpomínanie na minulosť a spoznávanie pôsobenia opravdivého Boha determinovali našu židovsko-kresťanskú civilizáciu. Stáva sa veľmi zrejmým, že dnešný západný svet už nemôže prijímať iba výhody tejto civilizácie a zároveň odmietať jej nadprirodzený základ, na ktorom stojí. Pre jej opätovné zhodnocovanie nám pomáha premýšľanie, spoznávanie toho, na čom spočíva životaschopnosť tejto kresťanskej civilizácie a viery, ktorá sa stáva relevantnou v tomto svete najmä keď je činná skrze lásku.

Je možné aj dnešné modly poraziť nádejou? Na ktoré modly sa odporúčate zamerať?

V duchu toho, čo som načrtol, je to dosiahnuteľné. Osobne sa nesmieme báť očisťovania od určitých mentalít a vypichnem jednu, nebojme sa spochybňovať naše naivné spoliehanie sa a nádej v matériu a jej mnohotvárne možnosti v rôznych podobách, ktoré by nám mali kreovať budúcnosť. Tento postoj už dlho akoby globálne nahrádza starovekú idolatrickú mentalitu. Veľký nárast beznádeje a nezmyslu, ale aj smútku v životoch dnešných ľudí, iba potvrdzuje pravdu žalmu 115, že dúfať v karikatúry bohov oberá o plnosť života a radosť z neho, po tom, čo človek opustil alebo spochybnil ozajstné pramene života a radosti.

Myslíte si, že teológia má čo povedať aj bežným ľuďom aj s ohľadom na riešenie dnešných problémov? 

Určite má, no nesmie byť lenivá, ale viac vynaliezavá a výrečná v rámci svojho manévrovacieho poľa. Šírka a limity nášho kresťanského pohľadu na človeka a jeho etické problémy sú reálne v teológii vytýčené biblickým a Kristovým pohľadom na človeka. Zo Starého zákona sú to postoje k človeku, ktoré si osvojil aj Kristus a aj jeho Cirkev, ako to vidíme v Skutkoch apoštolov ale aj v dobe Otcov, pričom smelo opustili menej dokonalé a dočasne užitočné pohľady na človeka. Pri riešení nových problémov sa z tejto biblickej normy nedá zľaviť, ak chceme zostať verní Bohu a svojmu poslaniu zadanému Cirkvi samotným Kristom. Pochopiť však hlbšie a citlivo vnútornú dynamiku týchto pohľadov na človeka a jeho potreby, nám pomáha aj vedecky špekulatívno-kritická povaha teológie a jej metodológia, ktorá zohľadňuje všetky aspekty reality, ale aj literárno-teologickú povahu biblických textov s ktorými pracuje a aj to v čom spočíva ich absolútne platná výpoveď. Ak pritom teológ v praxi žije z účinných Božích skutočností, tak sa veci dávajú do pohybu a môže v spolupráci s inými nachádzať relevantné teologické odpovede pre súčasníkov. Pastoračne nás k tomuto postoju nádeje, viery a milosrdnej lásky motivuje Peter našich dní, pápež František. Neodmysliteľnou sa však stáva pre teológiu a pre našu Cirkev na Slovensku určitá kreativita, prehlbovanie akademického teologického poznania a odvážnejšia diskusia, ktorá so záujmom o človeka a nešváry voči všetkým prikázaniam Desatora ponúkne zásadnejšie odpovede a prostriedky pre napomáhanie života na všetkých úrovniach a tak pomôže prehĺbiť nádej v jednotlivcoch na celom našom milovanom Slovensku.

( TK KBS, rp; rp ) 20190826017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]