Evanjelium, ktoré sme si vypočuli, nás pohružuje do stretnutia dvoch žien, ktoré sa objímajú a všetko napĺňajú šťastím a chválou. Radosťou jasá dieťa a Alžbeta žehná sesternici pre jej vieru. Obdivuhodné skutky, ktoré uskutočnil Pán vo svojej pokornej služobnici, zasa ospevuje Mária slávnostným hymnom nádeje pre tých, ktorí už nemôžu spievať, pretože prišli o hlas... Je to spev nádeje, ktorý chce zobudiť aj nás a pozvať aj nás, aby sme ho dnes zaspievali prostredníctvom troch vzácnych prvkov, ktoré sa rodia z kontemplácie prvej učeníčky: Mária kráča, Mária sa stretáva, Mária sa raduje.

Mária kráča... z Nazareta do domu Zachariáša a Alžbety. Je to prvá z Máriiných ciest, o ktorej hovorí Písmo. Prvá z mnohých. Pôjde z Galiley do Betlehema, kde sa narodí Ježiš. Bude utekať do Egypta, aby zachránila Dieťa pred Herodesom a pôjde do Jeruzalema každoročne na Veľkú noc, až po tú poslednú, pri ktorej bude nasledovať Syna na Kalváriu. Tieto cesty majú jednu črtu – nikdy to neboli cesty ľahké, vyžadovali si odvahu a trpezlivosť. Hovoria nám o tom, že Mária vie, čo sú výstupy a pozná aj tie naše, veď je našou sestrou na ceste. Skúsená v znášaní námah vie, ako nás vziať za ruku v drsných chvíľach, keď sa nachádzame pred najstrmšími úvraťami života. Mária ako dobrá matka vie, že láska si razí cestu v každodenných maličkostiach. Je to láska a materinský dôvtip schopný premeniť jaskyňu pre zvieratá na Ježišov príbytok, a to len zopár biednymi plienkami a horou nehy (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 286). Kontemplovať Máriu nám umožňuje pohliadnuť na mnohé ženy, matky a starenky týchto krajov, ktoré obetavo a v skrytosti, s odriekaním a usilovnosťou stvárňujú prítomnosť a utkávajú sny zajtrajška. Tichá, húževnatá a nebadaná obetavosť, ktorá sa nebojí vyhrnúť si rukávy a vziať na plecia ťažkosti, len aby udržala život vlastných detí a celej rodiny dúfajúc „proti akejkoľvek nádeji“ (Rim 4,18). Táto skutočnosť je živou pripomienkou toho, že vo vašom národe žije a pulzuje silný zmysel pre nádej, aj napriek všetkým okolnostiam, ktoré by ju mohli zatemňovať, alebo by ju chceli uhasiť. Pri pohľade na Máriu a mnoho materských tvárí sa zakúša a oživuje priestor pre nádej (porov. Dokument z Aparecidy, 536), ktorá plodí a otvára novú budúcnosť. Povedzme to nahlas – v našom národe je miesto pre nádej. Preto Mária kráča a pozýva nás kráčať spoločne.

Mária sa stretáva s Alžbetou (porov. Lk 1,39-56) v jej pokročilom veku. A práve táto starenka hovorí o budúcnosti a prorokuje „naplnená Duchom Svätým“ (v. 41), nazýva ju „blahoslavenou“, lebo „uverila“ (v. 45) a predbieha tak posledné blahoslavenstvo evanjelií – blahoslavený, kto verí (porov. Jn 20,29). Hľa, tá, ktorá je mladá ide v ústrety starenke, hľadajúc korene, a starenka je znovuzrodená a prorokuje o mladej, darujúc jej budúcnosť. Tak sa mladí stretajú so starými, objímajú sa a majú schopnosť vzbudiť v každom to najlepšie. Je to zázrak kultúry stretnutia, kde nik nie je vyradený či onálepkovaný, ale naopak, kde sú všetci žiadaní, pretože sú potrební, aby mohla zažiariť Pánova tvár. Nemajú strach kráčať spolu, a keď sa tak deje, prichádza Boh a koná vo svojom ľude zázraky. Duch Svätý je ten, čo nám dáva odvahu vychádzať zo seba samých, z našich uzavretostí a našich úzko skupinových záujmov, aby nás naučil hľadieť poza zovňajšok a daroval nám možnosť dobre hovoriť o druhých – žehnať im – najmä tým našim bratom a sestrám, ktorí  sa ocitli v nepohode, pripravení nielen o strechu nad hlavou či o chlieb, ale o priateľstvo a teplo spoločenstva, ktoré by ich objalo, ochránilo a prijalo. Je to kultúra stretnutia, ktorá pohýna nás kresťanov zakúšať zázrak materstva Cirkvi, ktorá hľadá, chráni a spája svoje deti. Keď sa v Cirkvi odlišné ríty vzájomne stretávajú, keď nie je na prvom mieste iba príslušnosť k vlastnej skupine či etniku, ale je to ľud, ktorý vie spoločne chváliť Boha, vtedy sa dejú veľké veci. Povedzme to nahlas: blahoslavený, kto verí (porov. Jn 20,19) a má odvahu vytvárať stretnutie a spoločenstvo.

Mária, ktorá kráča a stretáva Alžbetu, nám pripomína, kde chcel Boh prebývať a žiť, aká je jeho svätyňa a na ktorom mieste môžeme počúvať jeho tlkot srdca: uprostred jeho ľudu. Tam prebýva, tam žije, tam nás čaká. Pocíťme na sebe pozvanie proroka nebáť sa a nenechať ochabnúť naše ruky. Pretože Pán, náš Boh, je medzi nami, je mocným spasiteľom (porov. Sof 3,16-17). Je uprostred svojho ľudu. Toto je tajomstvo kresťana – Boh je medzi nami ako mocný spasiteľ. Táto istota nám tak ako Márii umožňuje spievať a jasať v radosti. Mária sa raduje, raduje, lebo je nositeľkou Emanuela, Boha s nami. „Byť kresťanmi je radosťou v Duchu Svätom“ (Ap. exhort. Gaudete et exsultate, 122). Bez radosti sme paralyzovaní, sme otrokmi svojho smútku. Často problémom viery nie je natoľko nedostatok prostriedkov, štruktúr, kvantity, ani prítomnosť tých, čo nás neprijímajú. Problémom viery je nedostatok radosti. Viera kolíše, keď sa riadime smútkom a malomyseľnosťou. Keď žijeme v nedôvere, uzavretí do seba samých, tým protirečíme viere, a namiesto toho, aby sme sa cítili byť deťmi, pre ktoré Boh koná veľké veci, znižujeme všetko na mieru našich problémov a zabúdame, že nie sme sirotami – v smútku zabúdame, že nie sme sirotami –, že máme medzi sebou Otca, mocného spasiteľa. Mária nám prichádza na pomoc, pretože namiesto znižovania velebí, čiže „zväčšuje“ Pána, chváli jeho veľkosť. To je tajomstvo radosti. Malá a pokorná Mária začína od veľkosti Boha a napriek svojim problémom – a nebolo ich málo – zotrváva v radosti, pretože sa vo všetkom spolieha na Pána. Pripomína nám, že Boh vždy môže konať zázraky, ak zostaneme otvorení jemu a bratom. Pomyslime si na veľkých svedkov tejto zeme, jednoduchých ľudí, ktorí sa spoliehali na Boha uprostred prenasledovania. Svoju nádej nevkladali do sveta, ale v Pána, a tak pokračovali ďalej. Chcel by som poďakovať týmto pokorným víťazom, týmto svätcom odvedľa, ktorí nám ukazujú cestu. Ich slzy neboli neplodné, lež stali sa modlitbou vystupujúcou do neba, ktorá zavlažila nádej tohto ľudu. 

Drahí bratia a sestry, Mária kráča, stretáva sa a raduje, pretože priniesla niečo ešte väčšie od seba samej – bola nositeľkou požehnania. Ani my sa nebojme byť ako ona nositeľmi požehnania, ktoré Rumunsko potrebuje. Buďte vy sami podporovateľmi kultúry stretnutia, ktorá zavrhne ľahostajnosť, zavrhne rozdelenie a umožní tejto zemi mocne spievať o Pánovom milosrdenstve.

Preložili: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX

( TK KBS, RV ak, jb; ml ) 20190531036   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]