Sofia 5. mája (RV) V plnom znení prinášame homíliu pápeža Františka pri svätej omši, ktorú celebroval 5. mája 2019 v Sofii na Námestí Kniežaťa Alexandra I. Pri omši zazneli liturgické čítania Tretej veľkonočnej nedele cyklu C.Drahí bratia a sestry, Kristus vstal z mŕtvych! Christos vozkrese!
Úžasný je pozdrav, ktorým si vo vašej krajine kresťania vzájomne vymieňajú radosť zo Zmŕtvychvstalého v tomto veľkonočnom čase.
Celá epizóda, ktorú sme si vypočuli, vyrozprávaná na konci evanjelií, nám dovoľuje ponoriť sa do tejto radosti, ktorou máme „nainfikovať“ druhých, ako nás Pán vyzýva, pripomínajúc nám tri úžasné skutočnosti, ktoré charakterizujú náš život učeníkov: Boh volá, Boh prekvapuje, Boh miluje.
Boh volá. Všetko sa odohráva na brehoch Galilejského jazera, tam, kde Ježiš povolal Petra. Povolal ho, aby zanechal remeslo rybára, aby sa stal rybárom ľudí (porov. Lk 5,4-11). Teraz, po celej tej ceste, po tom, ako videl umierať Učiteľa a napriek ohlasovaniu jeho zmŕtvychvstania, sa Peter vracia k predošlému životu: «Idem loviť ryby», hovorí. A ďalší učeníci nezaostávajú: «Pôjdeme aj my s tebou» (Jn 21,3). Zdá sa, že robia krok vzad; Peter opäť berie do rúk siete, ktorých sa vzdal kvôli Ježišovi.
Ťažoba utrpenia, sklamania, dokonca zrady, sa stala kameňom, ktorý je ťažko odvaliť zo srdca učeníkov; boli ešte zranení pod ťažobou bolesti a viny a dobrá zvesť o zmŕtvychvstaní v ich srdci nezapustila korene. Pán vie, aké je pre nás silné pokušenie vrátiť sa k predošlým veciam. Petrove siete, ako aj egyptské cibule, sú v Biblii symbolom pokušenia nostalgie za minulosťou, chcieť vrátiť späť niečo z toho, čo sme sa už rozhodli zanechať.
Zoči-voči skúsenostiam zlyhania, bolesti a dokonca skutočnosti, že veci nevychádzajú tak, ako sa očakávalo, objavuje sa vždy isté jemné pokušenie, ktoré pozýva k malomyseľnosti a aby sme nechali naše ramená upadnúť. Je to psychológia hrobu, ktorá dáva všetkému tón rezignácie, vedúc nás nachádzať záľubu v nasladlom smútku, ktorý rozožiera všetku nádej ako moľa. Takto sa rozvíja tá najväčšia hrozba, ktorá sa môže zakoreniť v lone komunity: sivý pragmatizmus života, v ktorom všetko zdanlivo normálne napreduje, ale viera sa v skutočnosti opotrebúva a degeneruje na malomyseľnosť (porov. Evangelii gaudium, 83).
No práve tam, do Petrovho zlyhania, prichádza Ježiš, začína odznovu a s trpezlivosťou mu vychádza v ústrety a hovorí mu «Šimon» (v. 15): bolo to meno prvého povolania. Pán nečaká na ideálne situácie či duševné rozpoloženia, on ich vytvára. Nečaká, že stretne ľudí bez problémov, bez sklamaní, hriechov či obmedzení. On sám čelil hriechu a sklamaniu, aby šiel v ústrety každej živej duši a každého pozval vykročiť.
Bratia, Pán sa neunaví povolávať. Je to sila lásky, ktorá prevrátila všetky prognózy a vie začať odznova. V Ježišovi sa Boh vždy snaží dať možnosť. Robí tak i s nami: volá nás každý deň, aby sme znovu prežili náš príbeh lásky s ním, aby nás obnovil v novosti, ktorou je on sám. Každé ráno nás hľadá tam, kde sme a pozýva nás «zdvihnúť sa, povstať vzkriesení na jeho slovo, pohliadnuť do výšky a veriť, že sme stvorení pre nebo, nie pre zem; pre výšky života, a nie pre níže smrti» a pozýva nás «nehľadať medzi mŕtvymi toho, ktorý je živý» (Homília Veľkonočnej vigílie, 20. apríl 2019). Keď ho prijímame, stúpame do výšok, objímame tú najkrajšiu našu budúcnosť nie ako istú možnosť, ale ako skutočnosť. Vtedy, keď Ježišovo volanie orientuje náš život, srdce sa omladzuje.
Boh prekvapuje. On je Pánom prekvapení, ktorý pozýva nielen k tomu, aby sme sa prekvapili, ale i k uskutočneniu prekvapivých vecí. Pán povoláva, a keď stretáva učeníkov s prázdnymi sieťami, navrhuje im niečo neobvyklé: loviť ryby cez deň, vec, ktorá je na tamojšom jazere nanajvýš divná. Prinavracia im dôveru, uvádza ich tak do pohybu a podnecuje ich opäť riskovať, nepokladať nič a zvlášť nikoho za strateného. Je to Pán prekvapení, ktorý láme paralyzujúcu uzavretosť, prinavracia smelosť schopnú prekonať podozrievavosť, nedôveru a strach, ktoré sa ukrývajú za tým známym: „vždy sa to robilo takto“.
Boh prekvapuje, keď povoláva a pozýva vrhnúť nielen siete, ale i seba samých do šíreho mora dejín a hľadieť na život, hľadieť na druhých a aj na seba samých s jeho vlastnými očami, ktoré «uprostred hriechu vidia deti, ktoré treba pozdvihnúť, uprostred smrti vidia bratov a sestry, ktorých treba vzkriesiť, uprostred bezútešnosti srdcia, ktoré treba potešiť. Neboj sa teda! Pán miluje tento tvoj život, aj keď máš strach hľadieť naň a vziať ho do rúk» (tamtiež).
Prichádzame tak k tretej dnešnej istote. Boh volá, Boh prekvapuje, pretože Boh miluje. Láska je jeho jazykom. Preto žiada Petra i nás zladiť sa v tom istom jazyku: «Miluješ ma?» Peter pozvanie prijíma, a po dlhom čase strávenom s Ježišom rozumie, že milovať znamená nebyť viac v centre. Teraz už nezačína od seba, ale od Ježiša: «Ty vieš všetko» (Jn 21,17), odpovedá. Uznáva sa za krehkého, rozumie, že už viac nemôže ísť vpred len vlastnými silami. A zakladá si na Pánovi, na sile jeho lásky, až do krajnosti.
Toto je naša sila, ktorú sme každý deň pozvaní obnovovať: Pán nás miluje. Byť kresťanom je povolanie mať dôveru, že láska Boha je väčšia než akákoľvek ohraničenosť či hriech. Jedna z veľkých bolestí a prekážok, ktoré dnes zakúšame, sa rodí nie až tak z problému pochopiť, že Boh je láskou, ale zo skutočnosti, že sme došli k tomu, že ho ohlasujeme a dosvedčujeme takým spôsobom, že pre mnohých to nie je jeho meno. Boh je láska, ktorá miluje, daruje sa, volá a prekvapuje.
To je zázrak Boha, ktorý z našich životov robí umelecké diela, ak sa necháme viesť jeho láskou. Mnoho svedkov Veľkej noci v tejto požehnanej zemi uskutočnilo úžasné veľdiela, inšpirované jednoduchou vierou a veľkou láskou. Ponúknuc svoj život boli žijúcimi znameniami Pána, s odvahou vedeli prekonať apatiu a ponúkli kresťanskú odpoveď na obavy, ktoré sa im predkladali (porov. Posynodálna apoštolská exhortácia Christus vivit, 174). Dnes sme pozvaní hľadieť a objaviť to, čo Pán urobil v minulosti, aby sme sa spolu s ním pustili do budúcnosti, vo vedomí, že v úspechu i v pochybeniach nás vždy zavolá a pozve nás hodiť siete.
To, čo som povedal mladým v exhortácii, ktorú som nedávno napísal, túžim povedať aj vám. Cirkev, ktorá je mladá, ako osoba mladá nie kvôli veku, ale kvôli sile Ducha Svätého, nás pozýva dosvedčovať Kristovu lásku, lásku, ktorá nalieha a vedie nás k tomu, aby sme boli pripravení bojovať pre spoločné dobro, ako služobníci chudobných, protagonisti revolúcie lásky k blížnemu a služby, schopní vzdorovať patológiám konzumného a povrchného individualizmu. Zamilovaní do Krista, živí svedkovia Evanjelia v každom kúte tohto mesta (porov. tamtiež, 174-175).
Nemajte strach byť svätými, ktorých táto zem potrebuje, je to svätosť, ktorá vás neoberie o silu, život či radosť; práve naopak, pretože vy i synovia tejto zeme dospejete k tomu, že budete tým, o čom Otec sníval, keď vás tvoril (porov. Gaudete et exsultate, 32).
Povolaní, prekvapení a poslaní z lásky!
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
