Vatikán 21. apríla (RV) Prinášame príhovor kardinála Jozefa Tomka, emeritného prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov spolu s jeho blahoprianím pri príležitosti sviatkov Veľkej noci.My kresťania dnes slávime veľký sviatok, jeden z najväčších. Naznačuje historicky dôležitú noc, ktorá však prináša pre ľudstvo svetlo, oslobodenie, istotu a nádej. V každej dobe, aj pre naše časy a pre našu generáciu. Veľká noc je o živote, o víťazstve nad smrťou.
Zaiste mnohí z vás stretli ľudí, ktorí neveria v posmrtný život a majú potom ťažkosti, keď hľadajú zmysel svojej existencie, najmä keď prídu skúšky, trápenia a bolesti; nevedia si dať nijakú odpoveď na otázku: Aký zmysel má taký život? Akú hodnotu má, keď všetko končí v hrobe, z ktorého sa nikto nevrátil?
Aj apoštol Pavol z Tarzu stretol v gréckom Korinte takých pochybovačov o posmrtnom živote, ktorí popierali možnosť vzkriesenia samého Ježiša Krista. Vtedy Pavol poukázal svojim prvým veriacim, že vzkriesený Kristus má aj pre nich existenciálny, bytostný význam: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom ... márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 12). „Z mŕtvych vstal jak predpovedal“, môžeme mu preto veriť. Aj prvých kresťanov v Ríme Pavol utvrdzuje vo viere, keď im píše, že Kristus „vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6, 9). Naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa viacerým ženám, apoštolom, včítane neveriacemu Tomášovi, ktorého vyzval, aby sa dotkol jeho kopijou prerazeného boku a rán na rukách a nohách, ako aj dvom učeníkom na ceste z Jeruzalema do dediny zvanej Emauzy. Pavol pridáva k týmto svedectvám z evanjelií aj skupinu okolo päťsto učeníkov a tiež svoje osobné stretnutie na ceste do Damasku.
Pravda o vzkriesení Ježiša Krista je veľkou posilou pre našu vieru, pre naše náboženské presvedčenie a istotu, že nestaviame na piesku alebo na nejakej ilúzii. „Základ Cirkvi je na skale“, spievame s radosťou na Veľkú noc. Áno, Ježiš Kristus premohol smrť a ostáva živý ako Boh aj ako človek, ba čo viac, sľúbil nám svoju osobnú trvalú prítomnosť: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20).
Toto uistenie je pre nás dôležité. Aj my sa nachádzame na životnej ceste a môžeme zakúsiť chvíle bolesti a ťažkostí, sklamania z ľudí i z vlastnej slabosti, skleslosti a únavy z každodennej námahy, keď naša viera oslabne pod vplyvom pochybnosti a nezdravých javov v spoločnosti okolo nás. Sme ako tí dvaja učeníci na ceste do Emauz, ktorí sa dali natoľko zlomiť skúškou kríža, že ochabli vo viere a neboli schopní prijať radostnú zvesť o prázdnom hrobe, ktorú im v to isté veľkonočné ráno pred odchodom z Jeruzalema priniesli ženy a potvrdili niektorí apoštoli. Správa že „on (Ježiš) žije“ (Lk 24, 23) sa ich nedotkla, ani ich nepohla, aby si ju overili. Ako píše sv. Lukáš, beznádejne sa vracali z Jeruzalema domov a keď sa k ním pridal iný chodec, ani v ňom nepoznali Ježiša, lebo „ich oči boli zastreté“. Pred tým cudzincom si vyliali celé svoje sklamanie, že Ježiš takto skončil: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael...“
Aj my sme pútnici na ceste životom a naša viera i nádej môžu ochabnúť pod nárazom vonkajších vplyvov, ktoré nám núkajú rôznych učiteľov a prorokov, sľubujú vysnené raje a predstavujú klamné hodnoty a falošné vidiny. S poklesom viery oslabne aj naša nádej: „A my sme dúfali...“
Emauzským pútnikom sa však dostala veľká radosť, keď zasadli k večeri so záhadným spoločníkom. Poznali ho, keď „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (v. 30) tak, ako to spravil pred svojím utrpením vo večeradle. Áno, to bol on, živý, vzkriesený Ježiš. Ako sa naraz pre nich zmenil život, ako sa im vrátila nielen nádej, ale aj istota a odvaha! Zabudli na únavu z putovania, s novým nadšením sa vydali na spiatočnú cestu, aby ostatným oznámili radostnú zvesť.
Drahí krajania, Ježiš Kristus naozaj vstal z mŕtvych a už viac neumiera. Ostáva s nami v každej situácii. Máme ho v Eucharistii, ale on je s nami v každej chvíli. Ako nás uisťuje sv. Pavol, dynamická „moc jeho vzkriesenia“ je nám naporúdzi, aby nás posilňovala a po smrti priviedla k nášmu osobnému vzkrieseniu. Vzkriesený Kristus zanechal pred nanebovstúpením svojim učeníkom aj nám výzvu: „Budete mi svedkami...“ (Sk 1, 8). Žiada nás, aby sme vždy vyznali svoju vieru aj na verejnosti. Je zaujímavé, že podobný odkaz nám zanechal náš veľký priateľ, dnes už svätý Ján Pavol II., pri svojom poslednom odchode zo Slovenska: „Nikdy sa nehanbite za evanjelium!“
Aj ja vám všetkým prajem, aby vás vzkriesený a živý Kristus naplnil radosťou a stal sa pevným útočiskom vo vašom živote. Zo srdca vám žičím radostné „Aleluja“!
