Vatikán 2. apríla (RV) „Kristus žije. On je našou nádejou i tou najkrajšou mladosťou tohto sveta.“ Týmito slovami začína pápež František svoju posynodálnu apoštolskú exhortáciu Christus vivit. Text inšpirovaný minuloročnou synodou o „mladých, viere a rozlišovaní povolania“ publikovali dnes, v utorok 2. apríla vo vatikánskom Tlačovom stredisku. Prinášame prierezový pohľad na obsah dokumentu s citáciami vybraných myšlienok Svätého Otca Františka. «Kristus žije. On je našou nádejou i tou najkrajšou mladosťou tohto sveta. Všetko, čoho sa on dotkne, sa stáva mladým, stáva sa novým, napĺňa sa životom. Preto prvé slová, s ktorými sa chcem obrátiť na každého mladého kresťana, sú: On žije a chce, aby si bol živý!» Takto sa začína Posynodálna apoštolská exhortácia Christus vivit pápeža Františka, podpísaná v pondelok 25. marca vo svätom domčeku v Lorete, adresovaná „mladým a celému Božiemu ľudu“.
V dokumente pozostávajúcom z deviatich kapitol rozdelených do 299 odsekov pápež vysvetľuje, že sa nechal inšpirovať bohatstvom reflexií a dialógov synody o mladých, ktorá sa slávila vo Vatikáne v októbri 2018.
1. kapitola: Čo hovorí Božie slovo o mladých?
«Všimnime si, že Ježišovi sa nepáčilo, keď dospelí hľadeli na tých najmladších s opovrhnutím alebo ich držali despoticky vo svojich službách. Naopak, žiadal: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší“ (Lk 22,26). Pre neho vek nepredstavoval privilégium a to, že niekto mal menej rokov neznamenalo, že má menšiu hodnotu» (14).
2. kapitola: Ježiš Kristus vždy mladý
Ako píše pápež František, nesmieme si myslieť, že „Ježiš bol osamelým adolescentom alebo takým mladým, ktorý myslí len na seba. Jeho vzťah s ľuďmi bol vzťahom mladého človeka, ktorý sa podieľa na celom živote rodiny, dobre zaradenej do života v dedine“, „nikto ho nepovažoval za divného či oddeleného od ostatných“ (28). Pastorácia mládeže preto nesmie „izolovať mladých od rodiny a sveta alebo z nich robiť vyselektovanú menšinu, uchránenú od každej nákazy“. Potrebujeme naopak „projekty, ktoré by ich posilnili, sprevádzali a nasmerovali k stretnutiu s druhými, k veľkodušnej službe, misii“ (30).
«Prosme [Pána], aby oslobodil [Cirkev] aj od ďalšieho pokušenia: nazdávať sa, že bude mladou tým, že sa poddá všetkému, čo jej ponúka svet, nazdávať sa, že sa obnoví tým, že bude svoje posolstvo ukrývať a bude sa pripodobňovať druhým. Nie. Je mladá vtedy, keď je seba samou, keď každý deň prijíma vždy novú silu Božieho slova, Eucharistie, Kristovej prítomnosti a moci jeho Ducha» (35).
František v exhortácii mladým ponúka za príklad Máriu – dievča z Nazaretu, ako aj viacerých mladých svätcov: sv. Šebastián, sv. František z Assisi, sv. Jana z Arku, blahoslavený mučeník Anrdrew Phu Yen, sv. Kateri Tekakwitha, sv. Dominik Savio, sv. Terézia z Lisieux, bl. Zefyrín Namuncurá, bl. Isidoro Bakanja, bl. Pier Giorgio Frassati, bl. Marcel Callo, či bl. Chiara Badano.
3. kapitola: Vy ste Božie teraz
Svätý Otec pozýva k tomu, aby sme problematiku mladých zbytočne negeneralizovali, pretože „existuje pluralita svetov mladých“ (68).
Ako príklad mladým uvádza Svätý Otec okrem iných aj ich rovesníka, Božieho služobníka Carla Acutisa, Taliana, ktorý zomrel v roku 2006 ako 15-ročný a bol expertom v oblasti počítačov a komunikácií. Technológie vedel využívať na šírenie Evanjelia a nenechal sa nimi zotročiť.
«Byť mladými neznamená len vyhľadávať chvíľkové potešenia a povrchné úspechy. Pre to, aby mladosť uskutočnila svoj cieľ v priebehu života, musí byť časom veľkodušného darovania sa, úprimnej obety» (108).
4. kapitola: Veľká novina pre všetkých mladých
Pápež mladým ohlasuje tri veľké pravdy: „Boh ťa miluje, nikdy o tom nepochybuj“ (112). Vysvetľuje, že pamäť nebeského Otca „nie je ako nejaký harddisk, ktorý zapisuje a archivuje všetky naše dáta. Jeho pamäť je nežným srdcom súcitu, ktoré sa raduje z definitívneho vymazania každej našej stopy zla... Pretože ťa miluje“. (115)
Druhou pravdou je spása v Ježišovi Kristovi: „Kristus ťa zachraňuje“. A napokon tretia veľká pravda znie: „On žije!“
«Treba to mať na pamäti... pretože nám hrozí, že Krista budeme brať len ako dobrý príklad minulosti, ako nejakú spomienku, ako niekoho, kto nás zachránil pred dvetisíc rokmi. Toto by nám neslúžilo na nič, zanechalo by nás to rovnakými, akými sme boli predtým, nevyslobodilo by nás to» (124).
5. kapitola: Cesty mladých
«Nespoznáš pravú plnosť toho, čo znamená byť mladým, ak ... nežiješ priateľstvo s Ježišom» (150).
«V každej chvíli života môžeme obnoviť a dať vzrásť našej mladosti. Keď som začal moju službu pápeža, Pán rozšíril moje horizonty a dal mi obnovenú mladosť. To isté sa môže stať páru zosobášenému už mnohé roky či mníchovi v jeho kláštore». (160)
«Duch Svätý nás chce podnietiť, aby sme vyšli zo seba samých, aby sme objali druhých... Preto je vždy lepšie prežívať vieru spoločne a prejavovať našu lásku v komunitnom živote». (164)
Pápež spomína aj „riziko uzatvárania sa v malých skupinkách“:
«Cítia, že žijú bratskú lásku, no možno sa ich skupina stala jednoduchým predĺžením vlastného ja. Toto sa zhoršuje, ak je povolanie laika chápané len ako istá služba vo vnútri Cirkvi..., zabúdajúc na to, že povolanie laikátu je predovšetkým láskou v rodine a sociálnou či politickou dobročinnosťou» (168).
«Sociálne nasadenie a priamy kontakt s chudobnými zostávajú základnou príležitosťou objavenia či prehĺbenia viery a rozpoznávania vlastného povolania» (170).
6. kapitola: Mladí s koreňmi
Pápež upozorňuje na škodlivé ponuky, ktoré odrezávajú mladého človeka od koreňov. Patrí sem aj falošný kult mladosti:
«Mladistvé telo sa stáva symbolom tohto nového kultu, teda všetko to, čo má dočinenia s mladým telom sa stáva idolom a predmetom neobmedzenej túžby, a na to, čo nie je mladé, sa hľadí s opovrhnutím. Toto je však zbraň, ktorá privádza k tomu, že degraduje predovšetkým mladých» (182).
«Drahí mladí, nedovoľte, aby využívali vašu mladosť na propagovanie povrchného života, ktorý si zamieňa krásu s vonkajším výzorom» (183).
«Božie slovo odporúča nestratiť kontakt so seniormi, aby sme mohli nazbierať ich skúsenosť» (188).
7. kapitola: Pastorácia mladých
Samotní mladí „sú aktérmi pastorácie mladých, sprevádzaní a vedení, avšak slobodní nachádzať vždy nové cesty s kreativitou a smelosťou“ (203).
Ako uvádza pápež František, formačné plány majú byť popri dôležitosti mravnej a náukovej zložky zamerané na kerygmu, na „základnú skúsenosť stretnutia s Bohom skrze Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych“, na rozvíjanie „bratskej lásky, komunitného života a služby“ (213).
«Tu je vaša veľká úloha: odpovedať na paralyzujúce slogany kultúrneho konzumizmu dynamickými a silnými rozhodnutiami, hľadaním, poznávaním a delením sa» (223).
Medzi oblasťami, v ktorých sa má rozvíjať pastorácia, pápež menuje aj umenie (226), šport (227) a ochranu prírody (228).
Svätý Otec pozýva byť „Cirkvou s otvorenými dverami“:
«Musí tu byť miesto aj pre všetkých tých, ktorí majú iné vízie života, vyznávajú iné viery či prehlasujú sa za tých, ktorým je náboženský horizont cudzí» (235).
Príklad tohto prístupu je podľa pápeža v evanjeliovom príbehu emauzských učeníkov:
«Mladý človek, ktorý ide na púť, aby si od Panny Márie vyprosil pomoc a pozve priateľa či spoločníka, aby ho sprevádzal, týmto jednoduchým gestom koná vzácny misionársky skutok» (239).
Pastorácia mladých „má byť vždy misionárskou pastoráciou“ (240), spomína pápež.
Ten, kto sprevádza mladých, sa má vyznačovať nasledujúcimi charakteristikami, ktoré v procese synody vyjadrili samotní mladí:
«Byť verným kresťanom, angažovaným v Cirkvi a vo svete; neustále sa usilovať o svätosť; nesúdiť, ale ujímať sa človeka; aktívne načúvať potrebám mladých; odpovedať prívetivo; poznať seba samých; vedieť si uznať vlastné limity; poznať radosti i bolesti duchovného života. Vlastnosťou prvoradej dôležitosti je vedieť sa uznať za ľudí schopných robiť chyby: nie za dokonalých, ale za hriešnikov, ktorým bolo odpustené» (246).
8. kapitola: Povolanie
«Základnou vecou je rozlišovať a objaviť, že to, čo chce Ježiš od každého mladého, je predovšetkým jeho priateľstvo» (250).
«Náš život na zemi dosiahne svoju plnosť vtedy, keď sa premení na obetu» (254).
«Toto „byť pre druhých“ v živote každého mladého človeka je zvyčajne spojené s dvoma základnými otázkami: s vytvorením novej rodiny a s prácou» (258).
«Je pravda, že nemôžeš žiť bez práce a že niekedy budeš musieť prijať to, čo nájdeš, no nikdy sa nevzdávaj svojich snov, nikdy definitívne nepochovávaj isté povolanie, nikdy sa nevzdávaj» (276).
9. kapitola: Rozlišovanie
«Prejavom rozlišovania je úsilie rozpoznať svoje vlastné povolanie. Je to úloha, ktorá si vyžaduje priestory samoty a ticha, pretože ide o veľmi osobné rozhodnutie, ktoré nikto nemôže urobiť za nás» (283).
Ten, kto mladým pomáha pri rozlišovaní, má vedieť „načúvať“, „zachytiť správny moment, v ktorom sa rozlišuje medzi milosťou a pokušením“, vedieť načúvať tomu, „kam ten druhý skutočne chce ísť“ (294).
Ten, čo načúva mladému, sa musí vyznačovať jemnocitom:
«V istom momente musí zmiznúť, aby dotyčného nechal nasledovať cestu, ktorú objavil. Musí zmiznúť tak, ako zmizne Pán pred očami svojich učeníkov» (296).
Musíme „vzbudzovať a sprevádzať procesy, a nie nanucovať cesty“, píše pápež František o duchovnom sprevádzaní.
«Ide o osobné procesy, ktoré sú jedinečné a slobodné. Preto je ťažké vytvárať receptáre» (297).
Posynodálnu apoštolskú exhortáciu Christus vivit uzatvára pápež František týmto záverečným odkazom:
«Drahí mladí, rád vás uvidím bežať rýchlejšie než ten, kto je pomalý a ustráchaný. Bežte priťahovaní tou Tvárou, tak veľmi milovanou, ktorej sa klaniame vo svätej Eucharistii a ktorú rozpoznávame v tele trpiaceho brata... Cirkev potrebuje váš elán, vaše intuície, vašu vieru... A keď dorazíte tam, kam sme my ešte nedospeli, majte trpezlivosť na nás počkať» (299).
Slovenský preklad dokumentu chystá Spolok sv. Vojtecha.
