Hlavný celebrant kardinál Jozef Tomko sa pri oltári v kruhu rodákov poďakoval Bohu za dar 95 rokov života a 70 rokov kňazstva. Koncelebrujúci spolujubilant, emeritný košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč oslávil 85 rokov života. Na rok ho čaká 30. výročie biskupskej vysviacky. Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov si na jeseň pripomenie 40 rokov v biskupstve.

Mons. Bernard Bober v homílii predstavil oboch jubilantov ako bratov spojených v Kristovi a v jeho službe. "Dnes teda ďakujeme za vernosť, v ktorej žili a žijú naši otcovia – naši jubilanti. Je na povzbudenie, že obidvaja dnes môžu jednohlasne povedať: Bol som celý ten čas sprevádzaný a vedený Božou prozreteľnosťou, podporovaný jeho vernosťou a požehnaním! Ďakujeme Bohu za všetky skúšky i dobrodenia, ktorými naplnil ich životy a určil im rozmanité cesty," uviedol arcbiskup Bober.

- -

PLNÉ ZNENIE homílie arcibiskupa Bobera:

Milí naši jubilanti – otec kardinál a otec arcibiskup! Excelencia, apoštolský nuncius v Slovenskej republike, drahí bratia arcibiskupi a biskupi zo Slovenska, Ukrajiny i Chorvátska, bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, seminaristi, príbuzní a priatelia našich jubilantov, predstavitelia štátnej správy, drahí bratia a sestry v Kristovi – zhromaždení tu, v košickej katedrále, ale aj vy všetci, ktorí nás sledujete cez vysielanie Televízie Lux a Rádia Lumen!

Čítania Božieho slova, ktoré sme si vybrali pre dnešnú ďakovnú slávnosť za našich jubilantov, nám postupne vysvetľujú, že osudy všetkých ľudí sú v Božích rukách. Sirachovec veľmi múdro poznamenal, že život človeka je ako hrnčiarska hlina v Božích rukách a Boh ju premiesi ako uzná za vhodné (Sir 33, 10b-18). A evanjelista Ján v Knihe zjavenia potvrdzuje, že Boh skúškami formuje človeka a skúša jeho vernosť. A na konci zaznieva nádherná veta: Buď verný až do smrti a dám ti veniec života (Zjv 2, 8-11).

Dnes teda ďakujeme za vernosť, v ktorej žili a žijú naši otcovia – naši jubilanti. Je na povzbudenie, že obidvaja dnes môžu jednohlasne povedať: Bol som celý ten čas sprevádzaný a vedený Božou prozreteľnosťou, podporovaný jeho vernosťou a požehnaním! Ďakujeme Bohu za všetky skúšky i dobrodenia, ktorými naplnil ich životy a určil im rozmanité cesty. Zo všetkého najviac však ďakujeme Ježišovi za chvíľu povolania, v ktorej si ich privinul k sebe. Keby sa nestali Kristovými kňazmi, dnes by tu nestáli.

Ich povolanie úzko súvisí s chvíľou povolania prvých apoštolov. Počuli sme v evanjeliu, ako si Pán povolával učeníkov, boli to dokonca dvojice bratov: Ondrej a Peter, a potom aj bratia Jakub a Ján – Zebedejoví synovia (Mt 4, 18-22).

Keď nad tým tak uvažujeme, mohli by sme povedať, že aj teraz máme pred sebou dvojicu apoštolských bratov Jozefa a Alojza. Nespája ich pokrvné príbuzenstvo, a nie je to ani zemplínska nátura či východniarske srdce, ktoré ich charakterizuje – veď jeden je z Udavského a druhý z Ohradzian – ale je to predovšetkým Kristova rodina, Cirkev, ktorá z nich urobila verných bratov.

A tak ako Kristus niektorých povolal po dvoch, po dvoch zvykol aj posielať do sveta ohlasovať radostnú zvesť. Poznáme takú dvojicu v našich vlastných dejinách – sv. Cyril a Metod. Naši jubilanti boli tiež takto poslaní. Hoci zo začiatku o sebe ani len netušili a nepoznali sa, predsa boli v istom momente vyslaní ako dvaja bratia, aby oživili miestnu Košickú cirkev. Medzi nimi je desaťročný rozdiel v rokoch života, ale aj v rokoch služby je ten časový rozdiel skoro podobný – otec kardinál bol za kňaza vysvätený pred 70-timi rokmi, otec arcibiskup pred 58-mi rokmi. A aj s biskupskou vysviackou je to podobné – otec kardinál bude mať za sebou čoskoro 40 rokov biskupskej služby a otec arcibiskup Alojz 30. Vidíme, že u otca arcibiskupa Alojza je to spravidla vždy o 10 rokov menej, preto ešte musí žiť a má čo robiť, aby rokmi dostihol otca kardinála.

Aj keď túto dvojicu celý čas delila obrovská vzdialenosť, viac ako 1500 kilometrov medzi Košicami a Rímom, predsa môžeme zreteľne vnímať, ako si obidvoch našich košických apoštolských bratov Pán postupne pripravoval na rozhodujúci moment ich zdarného spoločného pôsobenia. Boh si pripravil túto dvojicu, a nie inú, pre obnovu života Cirkvi v Košiciach. Zachraňovať nesmrteľné duše práve na tomto území - to bol cieľ, pre ktorý Boh v jednom okamihu skrížil ich cesty a uschopnil ich znovuvybudovať a posilniť spoločenstvo veriacich na východe Slovenska. Že to išlo tak rýchlo, bolo to vďaka veľkej posile z Ríma v osobe otca kardinála. A že to nebolo iba chvíľkové vzplanutie, k tomu prispel nezlomný charakter a neúnavnosť otca arcibiskupa Alojza.

Milí jubilanti, vaše cesty sa stretli v jednom povolaní i poslaní. Ďakujeme vám za to, že ste vytvorili jednotu, ktorú môže vytvoriť a darovať jedine Ježiš Kristus. Jednota vo viere je to, čo dnes najviac potrebujeme. Zjednodušovanie a liberalizovanie viery i kresťanských hodnôt je veľkým nešťastím našich čias. Mnohí ľudia dnes z rôznych dôvodov prijímajú iba tie pravdy viery a tie časti náuky Cirkvi, ktoré im vyhovujú, zatiaľ čo iné nároky a výzvy odsúvajú a vedome prehliadajú. Môže však katolícka viera zabudnúť na ochranu života od počatia až po prirodzenú smrť? Môže relativizovať manželstvo muža a ženy? Môže zo seba vyhodiť dogmy, Tradíciu, solidaritu, úctu k iným národom a národnostiam, pomoc migrantom a charitu? Nemôže! Takáto selekcia je neprípustná. Buď je viera celá, alebo nie je žiadna – potom už nie je katolícka. Viera neznesie žiadne delenie, lebo Boh sám je nedeliteľný! Rozdelená viera frustruje. Iba celistvá viera oslobodzuje a inšpiruje.

Vy, naši apoštolskí bratia, ste nám katolícku vieru odovzdávali vždy celú a neporušenú. Tradovali ste Božie slovo. Vedeli ste, že nie ste jeho producentmi, lebo evanjelium nie je ľudské dielo. Odovzdali ste ho tak, ako ste ho aj sami prijali, so všetkým, čo k nemu patrí.

Učili ste nás láske k domovine a vlasti, k nášmu Slovensku. A nerezignovali ste, hoci ste od svojich vlastných na pár chvíľ zažili opovrhnutie. Spoznali ste krutú silu komunistického režimu. Jeden zostal v nútenom exile v Ríme, odtrhnutý od rodnej hrudy a príbuzných, a druhý si za prejav odporu vyslúžil doma trpké prenasledovanie a odobratie štátneho súhlasu. Ale Boh už vtedy vedel čo urobí. Vo Večnom meste si pripravil biskupa a neskôr kardinála, ktorý mal vyviesť svoj ľud z bludného Egypta, zo 40-ročného putovania púšťou režimu. Boh viedol cesty vás obidvoch až k povestnému Zelenému Štvrtku 1989.

Bol to pre nás, predovšetkým tu v Košiciach, zlomový bod. Už o rok na to sme sa tešili z toho, že ste nám, otec kardinál, vysvätili biskupa Alojza Tkáča, po 28 rokoch uprázdneného biskupského stolca. A potom sa to začalo. Obnova nabrala na sile. Obnovila sa štruktúra, prišli nové a početné povolania. Prežívali sme eufóriu.

Také je teda prepojenie našich jubilantov, také veľkolepé je prepojenie Košíc s Rímom, také zázračné je pôsobenie Božej prozreteľnosti! Viera, ktorá sa zdala byť ubitá, rozkvitla zavlažená vernosťou Kristovi a Svätému Otcovi.

Otec arcibiskup Alojz! „Stiahnem sa do ústrania, aby som mohol Cirkvi slúžiť v modlitbe!“ – toto sú slová emeritného pápeža Benedikta XVI., ktoré povedal krátko pred odovzdaním pastierskeho úradu.

Myslím, otec arcibiskup, že tieto slová po 20-ročnej službe diecézneho biskupa, už ďalších 9 rokov na emeritúre napĺňaš aj ty v plnej miere. Slúžiš našej arcidiecéze svojou vytrvalou modlitbou, obetami za kňazov každý štvrtok a neúnavnou pravidelnou spovednou službou v našej katedrále každé ráno i večer počas celého pracovného týždňa. Nikdy neodriekneš, keď ťa poprosím o pomoc pri početných birmovkách a službách vo farnostiach, naopak, musíme ťa doslova brzdiť a šetriť, lebo ty sa nešetríš a ideš ako píla!

Ďakujem ti za tvoju službu i príklad. Je pre mňa cťou a radosťou byť tvojim nástupcom. V tvojom mene ďakujem všetkým, ktorí sa o teba starajú, či už sú to tvoji príbuzní, tvoje rodné sestry, alebo zamestnanci nášho Arcibiskupského úradu, kde bývaš a obohacuješ nás svojou skúsenosťou a hlavne modlitbou! Máme ťa radi!

Otec kardinál, Vám sme vďační a to nielen za nesmiernu pomoc pri obnove života Cirkvi na Slovensku. Vidíme vo Vás apoštola, ktorý evanjelizoval národy celého sveta. Vy ste nás naučili, že máme prejavovať solidaritu s celou Kristovou Cirkvou na celom svete. Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov ste nám otvárali srdce pre misie a svedomie pre zodpovednosť za univerzalitu Katolíckej cirkvi na každom kontinente. Lebo, naozaj, diecéza, ktorá by svoj pohľad uprela iba na veže svojej katedrály, stratila by svoju katolicitu. Točila by sa iba okolo seba. Jej život by bol čisto provinčnou záležitosťou a vytratila by sa z nej familiárnosť celej Kristovej rodiny. Preto ste nám toľkokrát prízvukovali nevyhnutnú jednotu medzi nami biskupmi, a hlavne jednotu so Svätým Otcom!

Ďakujeme za to, že Vás máme, že Vám Boh dal slovenské srdce a oči otvorené pre celý svet. Vo Vašom mene ďakujem tým, ktorí sa o Vás starajú, hlavne v Ríme, vo Vašej domácnosti. Sestry z Kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárky, či už je to sr. Júlia, alebo sr. Irena, alebo iné sestry, ktoré Vám za tie roky podali pomocnú ruku, si zaslúžia aj naše poďakovanie. Je to veľká vec, takto vyslúžiť a byť oporou každý deň! Za to nech vás, milé sestry, Boh bohato odmení!

Milí naši jubilanti, boli ste do rovnakého jarma zapriahnutí, aby ste ťahali brázdy na Božej roli. Dostali ste veľa talentov, milostí, ale aj rán, no toto jarmo ste nezhodili zo seba. Veď naozaj platí, že keď Boh naloží na človeka nejakú záťaž, pomáha ju aj niesť. Preto je jeho jarmo príjemné a jeho bremeno ľahké.

Obdobie rozkvetu Cirkvi teraz vystriedala fáza úpadku viery. Nová kríza duchovného života v nás vyvoláva potrebu znova sa zahľadieť na Rím a Svätého Otca – terajšieho pápeža Františka. Sledujeme, čo on odporúča, ako on postupuje, čo on navrhuje. A vidíme, že jeho kroky sú požehnané, prezieravé a uzdravujúce. V jednote s ním máme nádej na nové dávky Božej pomoci a novú jar pre Cirkev. Jej vôňu už cítiť vo vzduchu.

Otec kardinál, otec arcibiskup, Boh vám obidvom pomáhal, sprevádzal vás a niesol vo svojom náručí celé tie roky. Požehnal vás vysokým vekom, dobrým zdravím, skúsenosťami, životnou múdrosťou, a stále živou pamäťou – jasnou mysľou.

My, kňazi, zasvätení a laici, v tomto jubilejnom roku svätých Košických mučeníkov, chceme obnoviť svoju túžbu po vernosti. Máme pred očami kňazskú horlivosť a vernosť troch Košických mučeníkov až po vyliatie ich krvi. Za vernosť Bohu a Cirkvi dali svoj život. A povedal by som, je to opäť dielo Božej prozreteľnosti, že práve v tomto roku máme pred očami aj vás dvoch ako živých svedkov, ktorí vo vernosti Bohu a Cirkvi obetovali celý svoj život.

Ale, aby ste boli ako Košickí mučeníci, ešte niečo vám chýba! O vašej vernosti nepochybujeme, a ani krv nemusíte prelievať! Jednoducho, chýba vám tretí. Do partie zjavne ešte potrebujete tretieho. Preto, keď vám i mne Pán dopraje dožiť sa ďalšej päťročnice, veľmi rád sa k vám pridám. Tres faciunt collegium! Traja tvoria spoločenstvo!

Na príhovor svätých Košických mučeníkov, blahoslavenej Anky Kolesárovej a pod mocnou ochranou Nepoškvrneného Srdca Panny Márie buďte požehnaní, buďte zdraví, vitálni a radostní. Majte viac trpezlivosti sami so sebou i s nami, a prinášajte obety za nás, modlite sa za nás! Kiežby ste pred nami všetkými ešte dlho svedčili o tom, že vernosť Pánovi na celý život, otvára brány šťastia a radosti na celú večnosť. AMEN

- -

K správe bolo vydané FOTO.