Vatikán 27. februára (RV) V plnom znení prinášame ôsmu katechézu Svätého Otca Františka z cyklu o modlitbe Otčenáš, ktorej dal názov „Posväť sa meno tvoje“. Úvodom ku katechéze bolo biblické čítanie z Knihy proroka Ezechiela (36,22.23).Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Zdá sa, že zima odchádza a preto sa opäť vraciame na námestie. Vitajte na námestí! Na našej ceste znovuobjavovania modlitby Otčenáš si dnes prehĺbime prvú z jej siedmich invokácií, čiže „posväť sa meno tvoje“.
Prosieb Otčenáša je sedem a dajú sa jednoducho rozdeliť do dvoch podskupín. Prvé tri majú v centre „Ty“ Boha Otca, ostatné štyri majú v centre „my“ a naše ľudské potreby. V prvej časti nám dáva Ježiš vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: „Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja“. V druhej časti je to on, ktorý vstupuje do nás a tlmočí naše potreby: chlieb každodenný, odpustenie hriechov, pomoc v pokušení a oslobodenie od zlého.
Tu je vzor každej kresťanskej modlitby – povedal by som každej ľudskej modlitby –, ktorú vždy tvorí z jednej strany kontemplácia Boha, jeho tajomstva, jeho krásy a dobroty, a z druhej strany úprimná a odvážna prosba o to, čo potrebujeme pre život, aby sme žili dobre. Takto Otčenáš vo svojej jednoduchosti a vo svojej zásadnej dôležitosti učí toho, kto sa ho modlí, aby nehromadil zbytočné slová, pretože – ako hovorí sám Ježiš – „váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6,8).
Keď hovoríme s Bohom, nerobíme to za účelom odhaliť mu to, čo máme v srdci: on to pozná oveľa lepšie ako my. Ak pre nás je Boh tajomstvom, my naopak nie sme hádankou v jeho očiach (porov. Ž 139,1-4). Boh je ako tie mamy, ktorým stačí pohľad, aby pochopili všetko u svojich detí: či sú spokojné, alebo smutné, či sú úprimné, alebo niečo skrývajú.
Prvý krok kresťanskej modlitby je teda odovzdanie nás samých Bohu, jeho prozreteľnosti. Je to ako povedať: „Pane, Ty vieš všetko, nie je ani nutné, aby som ti rozprával o mojej bolesti, prosím ťa iba, aby si bol pri mne: ty si moja nádej.“ Je zaujímavé povšimnúť si, že Ježiš v Reči na hore, hneď po tom, ako odovzdal slová Otčenáša povzbudzuje, aby sme sa neznepokojovali vecami, nepachtili sa po nich. Vyzerá to ako protirečenie: najprv nás učí prosiť o každodenný chlieb, a potom hovorí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: „Čo budeme jesť? Čo budeme piť? Čo si oblečieme?“ (Mt 6,31). Ale protirečenie je iba zdanlivé: prosby kresťana vyjadrujú dôveru v Otca; a je to práve táto dôvera, ktorá nám dáva prosiť o to, čo potrebujeme, bez chvatu a podráždenia.
Vďaka tomuto sa modlíme hovoriac: „Posväť sa meno tvoje!“ V tejto prvej prosbe –„Posväť sa meno tvoje!“ – cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca, a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás, našej rodine, v našej komunite, v celom svete. Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí naším svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno.
Boh je svätý, ale ak my, ak náš život nie je svätý, je tu veľké protirečenie! Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom živote. - „Som kresťan, Boh je svätý, a ja pritom robím množstvo nepekných vecí“ - nie, toto je nanič. A aj to škodí, pohoršuje a nepomáha.
Božia svätosť je silou, ktorá sa šíri, a my prosíme, aby urýchlene rozlámala bariéry nášho sveta. Keď Ježiš začína kázať, tým prvým, na čom sa prejavujú toho dôsledky, je práve zlo, ktoré sužuje svet. Zlí duchovia sa zlostia: „Čo chceš od nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si, svätý Boží!“ (Mk 1,24). Nikto nikdy nevidel takú svätosť: nerobí si starosť o seba, ale vychádza v ústrety smerom von. Táto Ježišova svätosť je svätosťou, ktorá sa šíri v sústredných kruhoch, ako keď do rybníka hodíme kameň. Zlo má spočítané dni – zlo nie je večné! – zlo nám už nemôže ublížiť: prišiel mocný muž, ktorý si podmaňuje jeho dom (porov. Mk 3,23-27). A tento mocný muž je Ježiš, ktorý aj nám dáva silu, aby sme sa ujali vlády nad domom nášho vnútra.
Modlitba zaháňa každý strach. Otec nás miluje, Syn zdvíha ruky spolu s našimi, Duch pracuje v skrytosti na vykúpení sveta. A my? Nekolíšeme sa v neistote. Ale máme veľkú istotu: Boh ma miluje, Ježiš dal svoj život pre mňa! Duch Svätý je vo mne. Toto je tá veľká istota. A zlo? Má strach. A toto je krásne.
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
