Bratislava 1. januára (TK KBS) V novom roku sa pre nás otvárajú nové možnosti. Čo si doň máme predsavzať? Skúsme byť opravdivo ľuďmi. To znamená milovať človeka a používať veci - a nikdy nie naopak: veď veci sú určené na vlastnenie, a človek na lásku. Skúsme porozmýšľať nad vlastným egom - a dostať ho viac pod kontrolu. A skúsme sa nerozčuľovať nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Na novoročnej svätej omši to povedal predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský. Homíliu bratislavského arcibiskupa metropolitu prinášame v plnom znení. - -
Drahí bratia a sestry!
Nový rok si tradične spájame s perspektívou nového začiatku. Je to akoby nepopísaný list, čistá stránka - šanca začať odznova, z iného konca. Túžime napraviť, čo sa nám v minulom roku nepodarilo a vravíme si: v tom dvetisícdevätnástom už to spravím ako treba, nenechám sa stiahnuť do starých koľají! Prvý január vzbudzuje nádej. A mnohí si preto dávajú rôzne predsavzatia.
Čítal som o škole, ktorej riaditeľ od učiteľov zhromažďoval podnety na novoročné predsavzatia, a potom ich zverejňoval v školskej ročenke. Po návrate z vianočných prázdnin však zistil, že jeden z kolegov je rozhnevaný a cíti sa dotknutý, lebo jeho predsavzatie sa do ročenky nedostalo. Keď riaditeľ prehľadal kanceláriu, ukázalo sa, že na jeden lístok skutočne zabudol: nedopatrením ho prikryl inými vecami. Potom si však kolegovo predsavzatie prečítal, a nedokázal sa ubrániť úsmevu. Bolo tam napísané: "Nebudem sa v novom roku rozčuľovať nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité". Nuž, zostáva dúfať, že v praxi tak nedopadnú aj naše novoročné predsavzatia. V každom prípade je dobré, aby sme sa o zmeny k lepšiemu pokúsili. Aby ten nový rok bol naozaj radostný a požehnaný - v duchu dnešného Božieho Slova. Kde teda začať?
Krátko pred sviatkami mi mladý žurnalista položil otázku, čo môžu Vianoce povedať neveriacemu človeku. Pokúsil som sa mu opísať svoje premýšľanie nad obnovou ľudskosti. Totiž, narodenie Ježiša Krista, z ktorého pramení aj dnešný sviatok Bohorodičky, Panny Márie, je pre kresťanov, no nielen pre nich, podnetom na rozmýšľanie o tom, kto je človek. Kto som, aké je moje poslanie na svete a čo mám robiť, aby som žil opravdivo ľudsky? Ľudskosť máme spoločnú všetci, so všetkými mužmi a ženami pod slnkom - veriacimi či neveriacimi. A vnímanie ľudskosti z pohľadu kresťanskej viery, nádejám sa, môže byť zaujímavým podnetom na premýšľanie pre každého. Čo nám teda o človeku hovoria tieto sviatočné dni? Počuli sme v čítaní od svätého Pavla: "Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy." Vianoce pre nás kresťanov znamenajú narodenie Spasiteľa, Ježiša Krista.
Keď v piatom storočí biskupi na Efezskom koncile debatovali, či je správne oslavovať Pannu Máriu ako Bohorodičku, v centre pozornosti stála otázka o Božstve samého Krista. Koncil vtedy uzavrel, a my dodnes vyznávame, že Svätá Panna skutočne porodila druhú Božskú osobu, Syna Večného Otca, ako človeka. Hoci je jednou z nás, ľudí, uctievame si ju ako Bohorodičku.
A práve táto skutočnosť nám môže veľa povedať o tom, kto vlastne sme my: aký je autentický obraz a hodnota našej ľudskosti. Ak sa nás kresťanov spýtajú na podstatu človeka, môžeme ukázať presne týmto smerom: k Ježišovi Kristovi, k Bohu, ktorý sa narodil z Márie Panny a stal sa človekom. Lebo v ňom vidíme obnovenú našu ľudskosť: v plnosti, v maximálnej miere, a bez akéhoľvek pokrivenia. Podobne, v Bohorodičke, ktorá bola od prvého okamihu svojho jestvovania uchránená od akejkoľvek poškvrny hriechu, nachádzame poukaz na obnovenie našej ľudskosti.
V liturgickom slávení je teda Kristus narodený z Panny Márie pred nami ako nový začiatok. Avšak nielen ako nový človek, ako ďalšie novonarodené dieťa, ale aj ako úplne nový Adam, teda taký človek, akého Boh na začiatku vo svojej múdrosti a láske stvoril - podľa vlastného obrazu a podoby.
Žiaľ, vieme zo Svätého Písma, že prví ľudia, Adam a Eva sa nechali pomýliť a zatúžili byť ako Boh; chceli sa dokonca postaviť na jeho miesto. Vianočná odpoveď Boha na tento pokus o sfalšovanie identity človeka je však celkom nečakaná. Ba priam ohromujúca. Boh... sa stane človekom.
Skúsme to, drahí bratia a sestry, spoločne trochu domyslieť. Boh, namiesto toho - čo by sa dalo akosi v našej ľudskej mentalite prirodzene očakávať, teda namiesto toho, aby človeka poriadne ponížil za to, že sa s pýchou natláčal na Božie miesto - s pokorou zaujíma miesto človeka. Boh sa stáva jedným z nás. A my sa pýtame: S akým zámerom? Aby človeka zraneného hriechom uzdravil - a obnovil: aby v ňom zreštauroval vzácny obraz svojej podoby: dielo tak jedinečné v celom vesmíre!
Avšak nielen to. Veď Stvoriteľ sa stal stvorením aj preto, aby človeka nielen zreštauroval, obnovil, ale aby ho ešte viac povýšil... Totiž práve vďaka Kristovi, Božiemu Synovi, ktorý sa stal jedným z nás, sme my, ľudia, dostali možnosť stať Božími deťmi: teda ešte omnoho viac, než jedinečnými stvoreniami na Boží obraz. Voláme sa Božími deťmi a nimi sme! Je to priam strhujúce uvedomiť si, čo Boh skrze Krista koná pre človeka. Ja sa vďaka Kristovi môžem stať Božím Synom - ty sa môžeš stať Božou dcérou! Tak sme dnes počuli: "Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“
Hoci je to nedokonalé prirovnanie, ale môžeme si predstaviť, ako sa chudobný človek vo svojej nerozumnosti začal vyhlasovať za kráľa: chcel sa vystatovať kráľovskou hodnosťou a právomocami. A samotný kráľ, namiesto toho, aby mu "zrazil hrebienok", pozval ho do kráľovskej rodiny. Už byť služobníkom Všemohúceho Boha, kráľa celého stvorenia, by bola veľká česť. Tu však prichádza ponuka presahujúca všetky očakávania: možnosť patriť priamo do kráľovskej, Božej rodiny.
Toto máme ako kresťania povinnosť povedať všetkým: toto je jadro radostnej zvesti, ktorú chceme komunikovať: Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi! To je vynikajúca správa pre nás všetkých! Bohu na tebe záleží. Nie si mu ľahostajný. Nie si mu ľahostajná.
Ak máš pocit, že ľuďom musíš niečo dokazovať alebo sa na niečo hrať, aby si ťa všimli alebo vážili, s Bohom to tak nie je. Má ťa rád takého aký si, a dokonca ti chce ponúknuť viac, než čokoľvek, čo by ti mohlo prísť na um. Pozýva ťa vyššie, pozýva ťa rozmýšľať von z rámca pozemského uvažovania. Otvára pre teba úplne novú perspektívu, dáva ti lepšiu, vyššiu nádej. Nemusíš niekoho poraziť a už vôbec nie podraziť, aby si to dosiahol. Boh má pre teba miesto priamo vo svojej rodine. Také vysoké, že sa naň nedá ľudsky vypracovať, také mimoriadne, že sa s ničím nedá porovnať. Je to Boží dar. A je to všetko vďaka veľkodušnosti Krista, ktorý sa stal človekom.
Samozrejme, to pôvodné pokušenie, ktorým nás diabol zviedol na počiatku, zostáva aktuálne aj dnes. Namiesto toho, aby som sa zaradoval z Božej dobroty a z odpustenia hriechov, môžem sa chytiť do starej pasce. Zlý duch to skúša aj dnes - stále novými prostriedkami.
Chce mi nahovoriť, že mám nárok určovať, čo je pravda, a čo lož, čo je dobro a čo zlo, že v skutočnosti Boh nado mnou nie je a že ja nepotrebujem žiadne milosrdenstvo, ani odpustenie: že on mi len bráni vziať si to, čo mi patrí. Lenže, je to práve naopak: zlý duch, hnaný závisťou, usiluje sa zabrániť mi, aby som objavil, čo mi ako človeku z Božej štedrosti patrí.
No ak som aj dnes ochotnejší uveriť v pravosť mince, ktorú som na podnet diabla sfalšoval, než prijať skutočný poklad, ktorý mi Boh dáva, tak v presvedčení o svojej výnimočnosti zas zopakujem starú frašku, vypustím spod kontroly svoje ego - a idem ašpirovať na miesto Boha.
Žiaľ, odpútanie vlastného ja vždy vedie k strate oveľa vzácnejšej slobody, ktorej sa tešíme, kým si to ja vieme udržať na uzde. Totiž, vydobiť si slobodu od seba samého je to najťažšie. Oveľa ľahšie je oslobodiť sa ... od Boha. A diabol to vie: preto sa z neho stal majster - osloboditeľ, prezentátor nových a nových foriem "oslobodenia" - nenápadne spojených s chlácholením vlastného ľudského ega. Stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Od čoho všetkého sme sa už oslobodili? A od čoho všetkého sa ešte musíme oslobodiť? V tejto línii, javí sa, že jedného dňa príde na rad oslobodenie aj od zdravého rozumu.
No nič nové pod slnkom. Veď tradične to začína - naoko racionálne - popretím Boha, ktorý je neviditeľný, aby sa na koniec - podľa toho istého "rácia" - poprelo aj to, čo je dobre viditeľné. Trebárs, ak mi to dovolíte, tak povedať trebárs - aj nos medzi očami. Nuž ale povedzme to: ak naozaj si môžem dovoliť malú iróniu - má to dnes človek ešte vôbec za potreby - pozerať sa ďalej od nosa?
Aby som sa vrátil k téme ľudskosti a nového života, ktorý privádza na svet Panna Mária, Bohorodička, dovoľte mi pripomenúť známy výrok, že vyzdvihnutie Boha vedie k vyzdvihnutiu človeka, a naopak, popretie Boha, zasa k popretiu človeka. Ak totiž odmietneme identitu človeka ako Božieho obrazu, z ktorého vyplýva jeho dôstojnosť, má to za následok našu vlastnú desakralizáciu - teda zosvetštenie, presunutie na úroveň ostatných stvorení, s ktorými možno nakladať ľubovoľne.
Kým je nado mnou Boh, ktorého nezmazateľnú pečať v sebe nosím, neslobodno na mňa ako na človeka siahnuť. Ak som však poslednou inštanciou ja sám a vyššej inštancie už niet - ak teda nemám večnú hodnotu a som tu len na obdobie časného života - prečo by nebolo možné použiť ma na dosiahnutie časného cieľa?
Keď si uzurpujeme miesto Boha, napokon dospejeme k dehumanizácii, teda k zníženiu našej vlastnej hodnoty, k tomu, že s človekom nakladáme tak ako s inými prostriedkami. S tým potom súvisí anestetizovanie svedomia, ktoré tak často spomína pápež František: naučíme sa ospravedlniť si aj také konanie, ktoré je evidentne zlé, a príkro nespravodlivé - napríklad zabíjanie nenarodených detí.
Keď som cez Vianoce počul z rádia spev Andrea Bocelliho, spomenul som si na to, ako raz rozprával, že jeho mamu v nemocnici prehovárali, nech si ho dá vziať - kvôli veľkému riziku spojenému s tehotenstvom. Ona to vtedy odmietla, a Andrea dostal šancu prísť na svet. A hoci neskôr stratil zrak, nikdy nestratil vďačnosť za matkino odvážne rozhodnutie. Bocelliho matka bola teda ženou nádeje, ukotvenou vyššie než v okolnostiach viditeľného sveta. A tento taliansky spevák, hoci on sám náš svet nevidí, iste dokáže svojím spevom otvárať druhým oči pre svet, ktorý ich presahuje.
Drahí bratia a sestry! V novom roku sa pre nás otvárajú nové možnosti. Čo si doň máme predsavzať? Skúsme byť opravdivo ľuďmi. To znamená milovať človeka a používať veci - a nikdy nie naopak: veď veci sú určené na vlastnenie, a človek na lásku. Skúsme porozmýšľať nad vlastným egom - a dostať ho viac pod kontrolu. A skúsme sa nerozčuľovať nad vecami, ktoré nie sú životne dôležité. Aby naše predsavzatia nedopadli ako u toho pána učiteľa.
Naopak, všimnime si, čo dôležité je: pohliadnime na Krista a na Máriu - a zachyťme posolstvo, ktoré nám v nich Boh posiela. Udržme v novom roku pohľad upriamený na nich! Nech sú našimi opornými bodmi i vedúcimi líniami. A pohľad na Ježia Krista, na Máriu a zároveň tento pohľad môžeme veľmi vhodným spôsobom prežívať pri Eucharistickej adorácii a pri modlitbe ruženca.
Nech teda v novom roku Stvoriteľ uzdraví a obnoví našu ľudskosť. Nech naplno zaplesá naše srdce, srdce každého z nás, v duši povedzme smerom k Bohu: "Abba, Otče!"
Zo srdca vám prajem, nech vás Pán požehná, a nech vás chráni! Nech rozžiari nad vami svoju tvár a nech je vám milostivý! Nech obráti k vám svoju tvár a nech vám daruje svoj pokoj! Amen.
- -
K správe bolo vydané FOTO
