Mladí „nechcú, aby ich niekto iba viedol“, ale „chcú viesť úprimný dialóg“, aby zistili, „kto je Ježiš“ a preto od nás, rehoľníkov a rehoľníčok, žiadajú, aby sme preukázali našu autentickosť a súčasne aj našu zraniteľnosť, ak im nedokážeme dať všetky odpovede, ktoré potrebujú. Povedala to sestra Sally Marie Hodgdonová, vice predsedkyňa Medzinárodnej únie hlavných predstavených ženských reholí v mene siedmych rehoľných sestier, ktoré sa zúčastnili synody.

Z nich šesť predstavilo svoje dojmy a postrehy o tom, akým spôsobom prežívali jednotlivé etapy synodálneho stretnutia a čím ich synoda oslovila. Sestry jednoznačne konštatovali, že „vďaka mladým“ Cirkev teraz chápe samu seba novým spôsobom. Prinášame najprv svedectvo rehoľnej sestry Alexandry Smerilliovej, saleziánky, docentky ekonómie na Pápežskej fakulte Výchovných vied Auxilium v Ríme.

Synodalita

„Začiatočné paragrafy tretej časti Záverečného dokumentu“ – povedala rehoľná sestra Smerilliová – „sa týkajú synodality a sú ovocím skúsenosti, ktorú bolo možné vďaka mladým zažiť na tejto synode. Mladým, ktorí prišli do synodálnej auly a zúčastnili sa diskusie, sa podarilo „zmeniť náš uhol pohľadu“, umožnili nám pochopiť, čo skutočne znamená počúvať: nemožno počúvať takým spôsobom, ktorý sa podobá iba fasáde, pretože ak tým, čo hovoríme, dokazujeme, že sme mladých nepočúvali, oni to veľmi rýchlo zistia. Vďaka tomuto procesu sme pochopili, ako je dôležitá synodalita a kráčať spolu ako Cirkev. Synodalitou sa biskupom neberie autorita, ona nemá za cieľ podkopávať kolegiálnosť medzi biskupmi a pápežom, ale zapojiť do procesu. Cirkev kráča dopredu vtedy, keď všetci kráčajú. Mladí v nás teda vzbudili túžbu po synodalite“.

Nové svetlo pre zasvätený život

Práve počas debát, či už v skupinách alebo v zhromaždení, vyšiel na povrch nový „prvok“ zasväteného života. „To, čo iných dokáže očariť na zasvätenom živote – povedala sestra Alexandra – je skutočnosť, keď sme živým a radostným svedectvom Božej lásky. Zasvätený život, ktorý nie je radostný, nepriťahuje, pretože nehovorí o tom, že sme zanechali všetko s cieľom nasledovať Ježiša. Okrem toho na zasvätený život sa na synode pozeralo v súvislosti s vychádzajúcou Cirkvou: zasvätený život je tam, kde treba hájiť existenciu najslabších a najchudobnejších. Synoda nás teda žiada, aby sme aj naďalej boli tým, čím sme v toľkých častiach sveta.“

Ženský pohľad na Cirkev

V synodálnych debatách sa hovorilo aj o možnosti dať ženám právo hlasovania, čo vzbudilo veľký záujem medzinárodnej tlače. Takýto prístup naznačuje, ako je dôležité rozšíriť obzory. Sám Záverečný dokument zdôrazňuje, že treba viac oceniť a uznať dôležitosť žien v spoločnosti a Cirkvi. Saleziánska rehoľná sestra podčiarkla, že prítomnosť žien na synode je „nezvratným krokom“. Treba „uznať, že sme polovicou sveta a že táto polovica je v Cirkvi azda málo zviditeľnená“, dodala. „Účastníci synody si toho boli vedomí. Zostala som milo prekvapená, ako sa tejto kauzy ujali mnohí biskupi, ktorí v aule zanietene povedali, že nemôže prežiť taká Cirkev, ktorá ženám neprenechá viac priestoru: vďaka ženskému pohľadu a spolupráci v procesoch rozhodovania sa samotné procesy stávajú širšie a otvorenejšie. O týchto veciach sa mnoho hovorilo a dokument obsahuje výsledok týchto debát. V každom prípade treba ešte mnoho pracovať, no naspäť sa nemožno vrátiť: je úlohou všetkých konať tak, aby sa to, čo text dokumentu obsahuje, stalo životom.“

Cirkev, Boží ľud

Mohla by byť v najbližšej budúcnosti synoda, ktorá by sa zaoberala ženou? Rehoľná sestra sa zamyslí a potom odpovie: „Mnohí biskupi povedali, že navrhli, aby sa najbližšie synodálne zhromaždenie zaoberalo témou ženy. Neviem, či práve toto teraz potrebujeme. Podľa môjho názoru v tejto chvíli je dôležitejšie konkrétne uvažovať o synodalite, aby mohli všetci, mladí, ženy, laici, cítiť, že sú plne a životodarne začlenenou časťou Cirkvi, ktorá je Božím ľudom.“

Sprevádzanie emigrantov a tých, ktorí ich prijímajú

Okrem svedectiev rehoľnej sestry Marie Puizy Borzosa Gonzalezovej, sestry Mina Kwonovej, sestry Nathalie Becquartovej, zaznelo aj svedectvo sestry saleziánsky Lucy Muthoni Nderiovej z Kene na tému emigrantov, o ktorých sa hovorilo aj počas synody. „Emigrácia“ – povedala – „je štrukturálnym javom našej spoločnosti: mnoho ľudí emigruje v rámci samotného štátu, no ďalší zanechávajú svoju vlasť a idú do cudziny za lepším životom, ktorý je často iba fatamorgánou, pretože sa usilujú utiecť pred extrémnou chudobou, vojnou, násilím, využívaním.“ Prítomnosť Cirkvi má spočívať v tom, že je na strane obetí, tých, ktorí sa nachádzajú v rukách priekupníkov a prevádzačov. Títo poslední zneužívajú ich zraniteľnosť. Aj Svätý Otec povedal, že emigrantov treba prijať, ochraňovať, podporovať a integrovať. A treba sprevádzať aj tých, ktorí ich prijímajú, aby bolo možné akceptovať odlišnosti a prekonať strach z toho, žeby človek mohol stratiť to, čo mu patrí“.

Zapájajúca Cirkev

Rehoľná sestra Lucy na záver poukázala na „pôsobenie Ducha Svätého“ počas debaty o homosexuálnych osobách: Niektorí mladí povedali: „Oni sú našimi priateľmi, my s nimi žijeme, potrebujú naše prijatie, môžeme urobiť to, aby ´dospelá´ Cirkev viedla s týmito osobami dialóg a stala sa v prvom rade ´zapájajúcou Cirkvou´“.

Zdroje: Vatican News, Giada Aquilinová / zasvatenyzivot.sk / Preložil Štefan Turanský SDB

( TK KBS, vne, gau, zz, stu; ml ) 20181102043   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]