Vatikán 29. októbra (RV) V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri záverečnej svätej omši Biskupskej synody o mladých, viere a rozlišovaní povolania, ktorej predsedal 28. októbra v Bazilike sv. Petra za účasti synodálnych otcov, audítorov a ostatných členov synodálneho zhromaždenia spolu s ostatnými veriacimi.-
Príbeh, ktorý sme počuli je posledným, v ktorom evanjelista Marek rozpráva o Ježišovom účinkovaní kráčajúc z miesta na miesto. Krátko nato vstúpi do Jeruzalema, aby zomrel a vstal z mŕtvych. Bartimej je tak posledný, ktorý nasleduje Ježiša na ceste. Zo žobráka na kraji cesty do Jericha sa stáva učeník, ktorý ide spoločne s ostatnými smerom do Jeruzalema. Aj my sme kráčali spoločne, „vytvárali sme synodu“ a teraz toto Evanjelium udáva tri základné kroky pre kráčanie vo viere.
V prvom rade pozerajme na Bartimeja, jeho meno znamená „Timejov syn“. A text to upresňuje «Bartimej, Timejov syn» (Mk 10,46). Ale zatiaľ čo Evanjelium to zdôrazňuje, objavuje sa jeden paradox: otec je neprítomný. Bartimej sa nachádza na kraji cesty, mimo domova a bez otca: nie je milovaný, ale opustený. Je slepý a nemá nikoho kto by ho počúval. A keď chcel hovoriť, umlčiavali ho. Ježiš počuje jeho volanie. A keď sa s ním stretne, nechá ho hovoriť. Nebolo ťažké vytušiť, o čo bude Bartimej prosiť. Je jasné, že slepec chce mať alebo opäť nadobudnúť zrak. Ale Ježiš nie je náhlivý, nechá si čas na počúvanie. Hľa prvý krok ako napomôcť ceste viery: počúvať. Je to apoštolát ucha: počúvať, prv než hovoriť.
Naopak, mnohí z tých čo boli s Ježišom okrikovali Bartimeja aby mlčal (porov. v. 48). Pre týchto učeníkov núdzny človek bol vyrušením na ceste, niečo nepredvídané vo vopred stanovenom programe. Uprednostňovali svoje tempo pre tým Majstrovým, svoje slová pred počúvaním iných. Nasledovali Ježiša, ale v mysli mali svoje projekty. Je to riziko, pred ktorým sa treba vždy chrániť. Pre Ježiša, naopak, volanie toho, kto prosí o pomoc nie je vyrušením, ktoré bráni v kráčaní, ale životne dôležitá žiadosť. Ako veľmi je pre nás dôležité načúvať životu! Synovia nebeského Otca doprajú sluchu bratom: nie neužitočným rečiam, ale potrebám blížneho. Počúvať s láskou, s trpezlivosťou, ako to robí Boh s nami, s našimi modlitbami, neraz opakujúcimi sa. Boh sa nikdy neunaví, teší sa vždy, keď ho hľadáme. Prosme si aj my o milosť srdca učenlivého v počúvaní. Chcem povedať mladým v mene nás všetkých dospelých: prepáčte nám, ak sme vás často nepočúvali. Ak miesto toho, aby sme vám otvorili srdce, zaplnili sme vám uši. Ako Ježišova Cirkev vám túžime načúvať s láskou, istí si dvoma vecami: že váš život je Bohu vzácny, pretože Boh je mladý a miluje mladých; a že váš život je vzácny aj pre nás, ba nevyhnutný, aby sme mohli kráčať ďalej.
Po počúvaní, druhým krokom pri sprevádzaní na ceste viery je stať sa blízkymi. Pozerajme na Ježiša, ktorý nedeleguje niekoho z «veľkého zástupu», ktorý ho nasledoval, ale stretne sa s Bartimejom osobne. Povie mu: «Čo chceš, aby som ti urobil?» (v. 51). - Čo chceš: Ježiš sa vciťuje do Bartimeja, odhliadnuc od svojich očakávaní. - Aby som urobil: urobiť, nie len hovoriť. - Pre teba: nie podľa dopredu určených ideí pre kohokoľvek, ale pre teba, v tvojej situácii. Hľa ako koná Boh, zasadiac sa osobne so špeciálnou láskou pre každého. Cez spôsob jeho konania sa už objavuje jeho posolstvo, takto viera vyklíči do života.
Viera prechádza životom. Keď sa viera sústreďuje čisto len na vieroučné formuly, riskuje že bude hovoriť len k hlave, bez toho aby sa dotkla srdca. A ak sa sústreďuje len na činnosť, hrozí jej, že sa stane moralizovaním a zúži sa na sociálny rozmer. Viera je naopak život, znamená to prežívať Božiu lásku, ktorá nám zmenila existenciu. Nemôže byť doktrinalistami či aktivistami, sme pozvaní udržiavať Božie dielo Božím spôsobom, v blízkosti: blízki jemu, vo vzájomnej jednote medzi nami, blízki bratom. Blízkosť: hľa tajomstvo pre odovzdanie jadra viery, nie nejakého vedľajšieho aspektu.
Stať sa blízkymi a prinášať Božiu novosť do života brata, to je protilátka proti pokušeniu pripravených receptov. Pýtajme sa, či sme kresťanmi schopnými stať sa blízkymi, vyjsť z našich kruhov, aby sme objali tých, čo „nie sú z našich“ a ktorých Boh zanietene hľadá. Existuje vždy to pokušenie, ktoré sa často objavuje v Písme: umyť si ruky. To je to, čo robí zástup v dnešnom evanjeliu, to je to, čo spravil Kain voči Ábelovi. To je to, čo urobí Pilát voči Ježišovi, umytie si rúk. My naopak chceme napodobniť Ježiša, a tak ako on si ruky zašpiniť. On, ktorý je cesta (porov. Jn 14,6), pre Bartimeja sa zastavil na ceste. On, svetlo sveta (porov. Jn 9,5) sa sklonil k slepcovi. Uznajme, že Pán si zašpinil ruky pre každého z nás a pozerajúc na kríž začnime odtiaľ, od pripomenutia si, že Boh sa stal mojím blížnym v hriechu a smrti. Stal sa mojím blízkym: všetko začína tu. A keď sa pre jeho lásku aj my staneme blížnymi, staneme sa nositeľmi nového života: nie učiteľmi všetkých, nie odborníkmi na posvätno, ale svedkami lásky, ktorá zachraňuje.
Svedčiť je tretí krok. Pozrime sa na učeníkov, ktorí zavolali Bartimeja: za tým, čo žobral, nejdú s chlácholiacou mincou alebo rozdávajúc rady, idú v mene Ježiša. Vskutku, obrátia sa naňho len troma slovami, všetko Ježišovými: «Neboj sa! Vstaň, volá ťa!» (v. 49). Vo zvyšku evanjelia len Ježiš hovorí Neboj sa!, pretože len on kriesi srdce. V evanjeliu len Ježiš hovorí vstaň, aby uzdravil ducha a telo. Len Ježiš volá, meniac život toho, kto ho nasleduje, postaviac na nohy toho, kto je na zemi, privádzajúc Božie svetlo do temnôt života. Toľkí synovia a dcéry, toľkí mladí, tak ako Bartimej hľadajú svetlo vo svojom živote. Hľadajú skutočnú lásku. A tak ako sa Bartimej, napriek množstvu ľudí, dovoláva len Ježiša, tak aj oni sa dovolávajú života, ale často nachádzajú len plané sľuby a málo je tých, čo sa o nich opravdivo zaujímajú.
Nie je kresťanské čakať, že bratia, ktorí sú hľadajúci, budú búchať na naše dvere; musíme ísť k nim, nenesúc seba samých, ale Ježiša. On nás posiela, ako tých učeníkov, povzbudzovať a pozdvihovať v jeho mene. Posiela nás povedať každému: „Boh ťa prosí, aby si sa nechal ním milovať“. Koľkokrát sme namiesto tohto oslobodzujúceho posolstva spásy prinášali seba samých, naše „recepty“, naše „nálepky“ v Cirkvi. Koľkokrát, miesto toho, aby sme urobili svojimi Pánove slová, sme vydávali za jeho slová naše myšlienky. Koľkokrát ľudia cítia viac ťarchu našich inštitúcií, ako priateľskú prítomnosť Ježiša! Takto nás berú ako nejakú mimovládnu organizáciu, organizáciu popri štáte, nie ako spoločenstvo zachránených, ktorí žijú v Pánovej radosti.
Počúvať, stať sa blížnymi, svedčiť. Tá cesta viery v evanjeliu končí pekným a prekvapujúcim spôsobom, s Ježišom, ktorý hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). A predsa Bartimej nerobil vyznania viery, nevykonal nejaký skutok, iba prosil o zmilovanie. Cítiť, že potrebujeme spásu je začiatok viery. Je to priama cesta k stretnutiu s Ježišom. Viera, ktorá zachránila Bartimeja nespočívala v jeho jasných predstavách o Bohu, ale v jeho hľadaní, v túžbe po stretnutí s ním. Viera je otázka stretnutia, nie teórie. V stretnutí Ježiš prichádza, v stretnutí bije srdce Cirkvi. Teda nie naše kázne, ale svedectvo nášho života bude účinné.
A všetkým vám, ktorí ste sa zúčastnili na tomto „spoločnom kráčaní“, hovorím ďakujem za vaše svedectvo. Pracovali sme v spoločenstve a s úprimnosťou, s túžbou slúžiť Bohu a jeho ľudu. Nech Pán žehná naše kroky, aby sme mohli počúvať mladých, stali sa blízkymi a svedčili im o radosti nášho života, Ježišovi.
Preložila: Slovenská redakcia VR
-
