Stretnutie malo formu liturgie slova. Pápež sa najprv pomodlil v kaplnke Najsvätejšej sviatosti a položil kvety pred obraz Panny Márie na hlavnom oltári. Svätého Otca v mene všetkých privítal miestny arcibiskup metropolita kard. Ricardo Ezzati Andrello SDB. Vo svojom príhovore vyjadril radosť nad, tým že môžu privítať pápeža medzi sebou, no spomenul aj náročnú situáciu posledných rokov v Čile, keď cirkevné osoby neraz musia na verejnosti znášať prejavy opovrhovania.

Ako jej známe, Cirkev v Čile prežíva ťažké obdobie v dôsledku viacerých káuz sexuálneho zneužívania mladistvých zo strany kňazov. Najvypuklejšia z nich sa týka kňaza Fernanda Karadimu, ktorý bol známy svojou horlivou prácou s mládežou a až neskôr sa ukázalo, že v minulosti viedol dvojtvárny život. O to viac jeho konanie zasiahlo Cirkev a veriacich. Hoci jeho činy boli pred civilným zákonom premlčané, cirkevný trest z roku 2011 ho pozbavil verejného vysluhovania sviatostí a predpísal mu prísne pokánie v ústraní kláštora.

Po úvodných slovách kardinála Ezzatiho si všetci vypočuli čítanie z Evanjelia podľa Jána (Jn 21,1-19) o zjavení sa Ježiša učeníkom pri Galilejskom jazere po jeho zmŕtvychvstaní a o udelení primátu apoštolovi Petrovi.

Pápež František svoj príhovor rozdelil do troch častí, v ktorých sa zamýšľal nad životom apoštola Petra, prepojac ich s troma momentmi v živote komunity. Najprv to bol Peter ako obraz deprimovanej komunity, potom Peter ako obraz komunity, ktorá prežíva svoje obrátenie, a napokon apoštol Peter ako príklad komunity premenenej Duchom Svätým.

Spájaním Petra s komunitou Svätý Otec poukázal na skutočnosť, že „skúsenosť apoštolov má vždy dvojaký rozmer: osobný i komunitný.“ Pomýlenosť predstavy o individualistickom prežívaní duchovného povolania vyjadril pápež veľmi zrozumiteľne:

„Neexistuje akési ,selfie‘ duchovného povolania. Neexistuje. Povolanie si vyžaduje, aby ti fotku urobil niekto iný: čo tu narobíme sami?“

1. Pápež František sa vo svojej reflexii najprv zamyslel nad situáciou bezútešnosti apoštolov, ktorí sa po smrti Ježiša chceli vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu rybárov. Poukázal na to, že v živote učeníkov dochádza k takým turbulentným chvíľam, keď prichádzajú pochybnosti. Podelil sa so svojím pohľadom, ako sa k tomu postaviť. Nevyhol sa ani akútnej otázke spôsobeného pohoršenia, ktoré trápi Cirkev v Čile:

„Ako povedal kardinál Ezzati: «Kňazský a rehoľný život v Čile prechádzal a prechádza turbulentným obdobím a je vystavený nie bezvýznamným výzvam. Spoločne s vernosťou veľkej väčšiny rástol aj kúkoľ zla nasledovaný škandálmi a odpadlíctvom».

Obdobie turbulencií. Poznám bolesť, ktorú spôsobili prípady zneužívania maloletých a pozorne sledujem, čo robíte na prekonanie tohto ťažkého a bolestivého zla. Bolesť nad škodami a utrpeniami spôsobenými obetiam a ich rodinám, ktorých dôvera voči služobníkom Cirkvi bola zradená. Žiaľ nad utrpením cirkevnej komunity a bolesť aj pre vás, bratia, ktorí okrem obetavej námahy ste zažili aj poškodenie spôsobené podozrením a spochybnením, ktoré v niektorých alebo aj v mnohých mohlo vyvolať pochybnosti, strach a nedôveru. Viem, že neraz ste utŕžili urážky v metre alebo kráčajúc po ceste, že za to, že je človek „oblečený ako kňaz“ sa v mnohých častiach mesta „draho platí“. Preto vás pozývam prosiť Boha, aby nám dal svetlo nazývať realitu pravým menom, odvahu prosiť o odpustenie a schopnosť naučiť sa počúvať to, čo nám On hovorí, a nezožierať sa v bezútešnosti.

Rád by som pridal ďalší dôležitý aspekt. Naše spoločnosti sa menia. Dnešné Čile je veľmi odlišné od toho, ktoré som poznal v časoch svojej mladosti, počas formácie. Vznikajú nové a rôzne kultúrne formy, ktoré nezodpovedajú známym schémam. A musíme si uvedomiť, že mnohokrát nevieme, ako sa vložiť do týchto nových situácií. Často snívame o „cibuli Egypta“ a zabúdame, že zasľúbená krajina je pred nami, a nie za nami. Že prísľub je zo včera, ale pre zajtrajšok. A tak môžeme upadnúť do pokušenia uzavrieť sa a izolovať sa, aby sme obhájili naše pozície, ktoré nakoniec nie sú ničím iným ako krásnymi monológmi. Môžeme byť pokúšaní myslieť si, že všetko je zlé, a potom namiesto toho, aby sme ohlasovali „dobrú zvesť“, jediné, čo vyznávame, je len apatia a dezilúzia. Takto zatvárame oči pred pastoračnými výzvami nazdávajúc sa, že Duch nemá čo povedať. Takto zabúdame, že evanjelium je cesta obrátenia, ale nielen „tých druhých“, ale aj nás.“

2. V ďalšej časti svojho príhovoru Svätý Otec prešiel k momentu, keď Petrovi bolo odpustené. V evanjeliu to nachádzame dialógu vzkrieseného Ježiša s ním na brehu jazera:

«Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“» (Jn 21,15)

A pápež František ďalej pokračoval v pripomenutí, ako je dôležité uvedomiť si prijaté milosrdenstvo pre Ježišovho nasledovníka:

„Potom ako sa najedli, Ježiš pozýva Petra vykročiť a jediné slovo je otázka, otázka lásky: Miluješ ma? Ježiš nepoužíva ani pokarhanie, ani odsúdenie. Jediná vec, čo chce urobiť, je zachrániť Petra. Chce ho zachrániť pred nebezpečenstvom, že zostane uzavretý vo svojom hriechu, že zostane „prežúvať“ neútechu, ovocie svojej obmedzenosti; zachrániť ho od nebezpečenstva vzdať sa, kvôli svojim obmedzeniam, všetkého toho dobrého, čo prežil s Ježišom. Ježiš ho chce zachrániť pred uzavretím sa a izolovaním sa. Chce ho zachrániť pred týmto deštruktívnym postojom, ktorým je robiť zo seba obeť, alebo naopak pred upadnutím do postoja, že „všetko je to jedno“, čo skončí potopením akejkoľvek snahy v najškodlivejšom relativizme. Chce ho oslobodiť od toho, aby pokladal kohokoľvek, kto mu oponuje za nepriateľa, alebo nedokázal akceptovať s pokojom protirečenia alebo kritiky. Chce ho oslobodiť od smútku a predovšetkým od nevrlosti. S touto otázkou Ježiš pozýva Petra, aby počúval svoje srdce a naučil sa rozlišovať. Pretože «nebolo Božie brániť pravdu za cenu lásky, ani lásku za cenu pravdy, ani rovnováhu za cenu oboch. Žiada sa rozlišovať. Ježiš chce zabrániť Petrovi, aby sa stal skutočným ničiteľom alebo charitatívnym klamárom či zmäteným paralyzovaným», ako sa môže stať v týchto situáciách.

Ježiš sa pýta Petra na lásku a nalieha na neho, pokiaľ mu nedá realistickú odpoveď: «Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem» (Jn 21,17). Tak ho Ježiš potvrdzuje v poslaní. Takto ho konečne robí svojim apoštolom.

Čo posilňuje Petra ako apoštola? Čo udržuje nás ako apoštolov? Jedna vec: zažili sme milosrdenstvo, zakúsili sme milosrdné zaobchádzanie (porov. 1 Tim 1,12-16). «Uprostred našich hriechov, obmedzení, utrpenia; uprostred našich mnohých pádov, Ježiš nás videl, priblížil sa k nám, podal nám ruku a bol milosrdný. Každý z nás si môže spomenúť, pripomínajúc všetky okamihy, keď ho Pán videl, pozrel sa naňho, priblížil sa k nemu a bol milosrdný.» (Videoposolstvo k CELAM pri príležitosti Mimoriadneho jubilea milosrdenstva na americkom kontinente, 27. augusta 2016).

Nie sme tu preto, že by sme boli lepší od ostatných. Nie sme superhrdinovia, ktorí prichádzajú z výšiny, aby sa stretli so „smrteľníkmi“. Sme skôr poslaní s vedomím, že sme muži a ženy, ktorým bolo odpustené. A to je zdroj našej radosti. Sme zasvätení, pastieri v štýle Ježiša, ktorý bol doráňaný, zomrel a vstal z mŕtvych. Zasvätený – a tým myslím všetkých, ktorí ste tu - to je ten, kto stretáva vo svojich zraneniach znaky zmŕtvychvstania, kto dokáže vidieť v zraneniach sveta silu zmŕtvychvstania. Je to ten, kto podobne ako Ježiš nejde v ústrety bratom s výčitkou a odsúdením.“

Svätý Otec pokračujúc poukázal na prípad sv. Tomáša, ktorý vďaka Ježišovým ranám mohol vyznať vieru. Povzbudil prítomných, aby svoje rany nemaskovali:

„Sme pozvaní nemaskovať a neskrývať naše rany. Cirkev s ranami je schopná pochopiť rany dnešného sveta a prijať ich za svoje, niesť ich, sprevádzať a snažiť sa ich uzdraviť. Cirkev s ranami sa nestavia do centra, nepokladá sa za dokonalú, ale dáva do centra jediného, ktorý môže uzdraviť rany a ten sa volá Ježiš Kristus.“

Správny postoj k vlastným ranám zohráva u kresťana dôležitú úlohu, vysvetlil pápež v ďalšej časti svojho príhovoru:

„V Ježišovi sú naše rany uzdravené. Robia nás solidárnymi, pomáhajú nám zbúrať múry, ktoré nás uväzňujú v elitárskom postoji, aby sme mali podnet stavať mosty a ísť v ústrety mnohým, čo smädia po rovnakej milosrdnej láske, ktorú nám môže uhasiť jedine Kristus. «Koľkokrát snívame o veľkých apoštolských plánoch, úzkostlivo vypracovaných do detailu – typických pre porazených generálov! Popierame tak históriu Cirkvi, ktorá je preslávená obeťami, nádejou, každodenným bojom a životom pomíňajúcim sa v službe a trpezlivej, namáhavej práci, pretože každá práca privádza pot na naše čelo“» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 96). Všímam si s určitými obavami, že existujú komunity, ktoré viac žijú starosťami o to, aby boli na bilbordoch, aby zaujímali priestory, robili dojem a ukazovali sa, miesto toho, aby si vyhrnuli rukávy a vyšli dotknúť sa bolestivej reality nášho veriaceho ľudu.

Ako nás znepokojuje reflexia čilského svätca [Alberta Hurtada], ktorý varoval: «Budú teda falošnými všetky tie metódy, ktoré natláčajú uniformitu, všetky tie, ktoré sa predstierajú, že nás nasmerúvajú k Bohu tým, že nás vedú k zabúdaniu na našich bratov.

Všetky tie, ktoré nás vedú zatvárať oči pred vesmírom, miesto toho, aby nás učili otvoriť ich, aby sa všetko pozdvihlo k Stvoriteľovi všetkého bytia. Všetky tie, ktoré nás robia egoistami a robia nás zakuklenými do seba samých» (sv. Alberto Hurtado: Príhovor k mladým Katolíckej akcie, 1943).

Boží ľud neočakáva a nepotrebuje superhrdinov, očakáva duchovných pastierov, zasvätených mužov a ženy, ktorí poznajú spolucítenie, ktorí vedia podržať za ruku, ktorí sa vedia pristaviť pri tom, kto padol a ako Ježiš, pomáhajú vymaniť sa z toho začarovaného kruhu „prežúvania“ bezútešnosti, ktorá otravuje dušu.“

3. V tretej časti svojho príhovoru sa pápež František venoval obrazu premeneného Petra, ktorý počas života s Ježišom spoznal svoje limity a vďaka tomuto poznaniu mohol lepšie plniť poslanie, ktoré mu zveril Ježiš.

V závere svojho príhovoru sa pápež František obrátil na prítomných pripomenúc im ich rozhodnutie sa pre Krista. Dal im aj jeden konkrétny návrh, pripraviť si svoj „duchovný testament“:

„Na začiatku tohto stretnutia som vám povedal, že sme prišli obnoviť naše „áno“, rozhodne a nadšene. Chceme obnoviť naše „áno“, ale reálne, pretože je založené na pohľade Ježiša. Pozývam vás, keď sa vrátite domov pripraviť vo vašom srdci určitý typ duchovného testamentu, podľa príkladu kardinála Raula Silvu Henríqueza. Táto pekná modlitba začína týmito slovami:

«Cirkev, ktorú milujem, to je svätá Cirkev každodennosti... tvoja i moja, svätá Cirkev každého dňa... Ježiš, Evanjelium, chlieb, Eucharistia, Telo Kristovo v poníženosti každý deň. S tvárami chudobných a s tvárami mužov a žien ktorí spievajú, ktorí zápasia, ktorí trpia. Svätá Cirkev každodennosti».

Spýtam sa ťa: Aká je Cirkev, ktorú miluješ? Miluješ túto zranenú Cirkev, ktorá nachádza život v Ježišových ranách?

Ďakujem vám za toto stretnutie. Ďakujem za možnosť obnoviť si s vami svoje „áno“. Nech vás Panna Mária Karmelská prikryje svojim plášťom.“

Týmito slovami pápež František uzavrel svoje stretnutie v katedrále hlavného mesta s kňazmi a zasvätenými osobami, rehoľníkmi a rehoľnicami i seminaristami. Tváre prítomných svedčili o tom, že v nich zanechal silný impulz pre nové vykročenie vpred.

-

V dnešný posledný deň návštevy Čile slávil pápež František svätú omšu na pláži Tichého oceánu vzdialenej 20 km od mesta Iquique. V ranných hodinách opustil  Apoštolskú nunciatúru v Santiagu a letecky sa presunul 1400 km na sever do regiónu Tarapaca.

Názov mesta Iquique v jazyku aymara znamená „Zem snov“. Miešajú sa tu mnohé kultúry a cítiť tu prítomnosť prisťahovalcov z rozličných častí Latinskej Ameriky. Preto Svätý Otec slávil svätú omšu s prosbou o integráciu národov, čiže ich harmonické začlenenie.

Počas slávenia pápež František korunoval sochu Panny Márie Karmelskej. Zvolil si aj liturgický formulár omše ku cti Matky Božej. V homílii poukázal na Máriinu úlohu pri udalosti v Káne a jej odkaz pre dnešnú situáciu.

-

Homília pápeža Františka pri svätej omši za integráciu národov (Campo Lobito, Iquique, štvrtok, 18. januára 2018):

„Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení” (Jn 2,11).

Takto sa končí evanjelium, ktoré sme počuli, a ktoré nám približuje prvé Ježišovo verejné vystúpenie: nie inak ako oslavou. Ináč to už ani nemôže byť, vzhľadom na to, že Evanjelium je stálym pozvaním k radosti. Už na začiatku anjel hovorí Márii: „Raduj sa“ (Lk 1,28). Radujte sa, hovorí pastierom; raduj sa, hovorí Alžbete, staručkej a neplodnej žene...; raduj sa, sú slová, ktoré počuje zločinec od Ježiša, lebo ešte v ten deň s ním má byť v raji (porov. Lk 23,43).

Posolstvo Evanjelia je zdrojom radosti: „Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná” (Jn 15,11). Je to radosť, ktorá sa šíri z generácie na generáciu a ktorú sme zdedili. Pretože sme kresťanmi.

Vy, drahí bratia severného Čile, viete ako žiť túto radosť! Vy skutočne viete žiť vieru a svoj život v atmosfére radosti! Prichádzam ako pútnik, aby som s vami oslavoval tento krásny spôsob žitia viery. Vaše oslavy patrónov, vaše náboženské tance – ktoré trvajú celý jeden týždeň –, vaša hudba, vaše oblečenie, to všetko robí túto oblasť svätyňou ľudovej zbožnosti a spirituality. Lebo nejde o oslavu, ktorá by zostala uzavretá vo vnútri chrámu, ale ktorá dokáže obliecť do šatu osláv i celú obec. Viete spevmi a tancom oslavovať „Božie vlastnosti, že Boh je naším prozreteľným Otcom a že jeho láska sa medzi nami neustále prejavuje. Takto sa rodia cnosti, ktoré možno inak len zriedka vidieť, ako napríklad trpezlivosť, znášanie kríža každodenného života, slobodu od materiálnych vecí, život pre druhých a ochotnú poslušnosť“ (Pavol VI., Apoštolská Exhortácia Evangelii nuntiandi, 48.) Stávajú sa tak živými slová proroka Izaiáša: „z púšte bude sad a sad bude pokladaný za les“ (32,15). Táto krajina, ktorú obopína tá najvyprahnutejšia púšť na zemi, vie ako sa vychystať na oslavu.

V tejto atmosfére radosti nám evanjelium ukazuje, ako koná Mária, aby mohla radosť ďalej pokračovať. Mária je vnímavá na všetko, čo sa deje okolo nej a, ako dobrá mama, je ostražitá; preto si všimne, že na oslave, počas spoločnej radosti, sa niečo dialo: bolo tam niečo, čo sa chystalo „oslabiť“ oslavu. Keď Mária pristúpila k Synovi, jediné slová, ktoré ju počujeme mu hovoriť, sú: „Nemajú víno“ (Jn 2,3).

Týmto spôsobom Mária kráča i našimi dedinami, cestami, námestiami, príbytkami, nemocnicami. Mária je tou Pannou z Tirany (Virgen de la Tirana), Pannou Ayguina v Calama (Virgen Ayquina en Calama), Pannou z Peñas v Arica (Virgen de las Peñas en Arica), ktorá prechádza všetkými našimi rodinnými problémami, problémami, ktoré nám akoby idú udusiť srdce, aby mohla následne pristúpiť k Ježišovi a povedať mu do ucha: pozri, „nemajú víno“.

Vzápätí ale Mária nezostáva ticho, ale pristúpi k služobníctvu na oslave a hovorí im: „Urobte všetko, čo vám povie“ (Jn 2,5). Mária – žena nie mnohých, ale zato konkrétnych slov – tiež pristupuje ku každému z nás, aby nám povedala iba toto: „Urobte všetko, čo vám povie“. Takto sa otvára cesta prvému zázraku Ježiša: dať najavo jeho priateľom, že aj oni sa podieľajú na zázraku. Lebo Kristus „neprišiel na tento svet aby uskutočnil svoje dielo sám, ale spolu s nami, zázrak vykonáva spolu s nami, s nami všetkými, aby bol hlavou jedného tela, ktorého sme my živými, slobodnými a aktívnymi bunkami“ ( Sv. Albert Hurtado, Meditácia Veľkého týždňa pre mladých, 1946). Takto robí Ježiš zázraky, s nami.

Zázrak sa začína vtedy, keď služobníctvo prinesie nádoby s vodou, určené na očisťovanie. Takto každý z nás tiež môže začať zázrak, alebo lepšie, každý z nás je pozvaný zapojiť sa do zázraku pre iných.

Bratia, Iquique je „krajinou snov“ (takýto význam má v jazyku aymara); krajina, ktorá vedela a vie prijať ľudí z rôznych národov a kultúr, ktorí museli opustiť svojich najbližších a odísť. Odchod je vždy založený na nádeji nájsť lepší život, no vieme, že ho vždy sprevádza i bremeno obáv a neistôt z toho, čo bude. Iquique je zónou imigrantov, ktorá nám pripomína veľkosť mužov a žien; celých rodín, ktoré sa zoči-voči nepriazni osudu nevzdali, ale vydali sa na cestu hľadať [lepší] život. Títo – no najmä tí, čo museli opustiť svoju krajinu, lebo nemali ani to minimum nevyhnutné pre život – sú ikonou Svätej rodiny, ktorá musela prejsť púšťou, aby mohla prežiť.

Táto krajina je krajinou snov, ale usilujme sa, aby bola naďalej i krajinou pohostinnosti; radostnej pohostinnosti, lebo dobre vieme, že nemožno hovoriť o kresťanskej radosti tam, kde sa [pred inými] zatvárajú dvere; nemožno hovoriť o kresťanskej radosti tam, kde sa dáva iným najavo, že ich je priveľa alebo že pre nich medzi nami niet miesta (porov. Lk 16,31).

Ako Mária v Káne, snažme sa naučiť byť vnímavými na našich námestiach a v našich dedinách a rozpoznať tých, ktorých život je „oslabený“; ktorí stratili – alebo boli olúpení o – dôvody k oslave. Tých so smutným srdcom. Nebojme sa ozvať a nahlas povedať: „Nemajú víno“. Volanie Božieho ľudu, volanie chudobného, ktoré má formu modlitby, rozširuje srdce a učí nás byť vnímavými. Buďme vnímaví na všetky situácie nespravodlivosti a  nové formy vykorisťovania, ktoré oberajú mnohých bratov o radosť z oslavy. Buďme vnímaví na neistotu pracovných miest, ktorá ničí životy a rodiny. Rozpoznávajme tých, ktorí ťažia z machinácie s migrantami, ktorí nepoznajú jazyk alebo nemajú v poriadku dokumenty. Buďme vnímaví na nedostatok bývania, pôdy a práce pre mnohé rodiny. A ako Mária povedzme: Nemajú víno, Pane.

Ako služobníci na oslave, prinášajme to, čo máme, i keď sa zdá, že to nie je veľa. Ako oni, nemajme strach „pomôcť“, aby tak naša solidárnosť a nasadenie sa za spravodlivosť boli súčasťou tanca a spevu pre nášho Pána. Využime tiež to, že sa môžeme niečo naučiť a nechajme sa obohatiť hodnotami, múdrosťou a vierou, ktorú migranti so sebou prinášajú. Neuzavrime sa pred týmito „nádobami“ plnými múdrosti a príbehov, ktoré prinášajú všetci tí, čo naďalej prichádzajú do týchto končín. Nepripravujme sa o všetko to dobro, čo nám môžu ponúknuť.

A potom nechajme na Ježiša, aby dokončil zázrak a premenil naše komunity a naše srdcia na živý znak jeho prítomnosti, ktorá je plná radosti a oslavy, pretože sme zažili, že Boh je s nami; pretože sme sa naučili prijímať ho ako hosťa uprostred nášho srdca.

Nákazlivá veselosť a radosť nás vedú k tomu, aby sme nikoho nevyraďovali, ale všetkým ohlasovali túto Dobrú zvesť. A odovzdávali im všetko, čo je v našej pôvodnej kultúre, aby sme ich obohatili aj tým naším, našimi tradíciami, našou múdrosťou predkov, aby sa ten, kto prichádza, stretol s múdrosťou a daroval múdrosť. Toto je sviatok. Toto je voda premenená na víno, toto je zázrak, ktorý robí Ježiš.

Kiež Mária, s jej rôznymi osloveniami, ktorými sa na ňu obracia táto požehnaná krajina severu, naďalej šepká do ucha svojho Syna Ježiša: „Nemajú víno“, a kiež sa v nás naďalej premieňajú do činov jej slová: „Urobte všetko, čo vám povie“.

Preložila: Slovenská redakcia VR

-

V stredu večer po návrate z Temuca Svätý Otec zavítal do Svätyne Panny Márie Karmelskej. Pútnické miesto zasvätené patrónke Čile sa nachádza v Maipú v juhovýchodnej časti Santiaga a spravuje ju komunita rehoľníkov zo Schönstattského hnutia.  

Vo svätyni, ktorá tento rok slávi 200 rokov pápeža Františka očakávali zástupy mladých. Atmosféra v okolí pripomínala „malé svetové stretnutie mladých“, plné spevu a radosti. Motto stretnutia znelo: „Karmelská Panna Mária, tvoj stánok je naša nádej“. Mladí privítali pápeža Františka pokrikom „toto je pápežova mládež“.

Úvod programu, ktorý mal charakter liturgie slova patril zástupcovi mladých Arielovi. Vyjadril radosť z prítomnosti Svätého Otca a zároveň aj vďačnosť, že si našiel čas na mladých. V mene mladých ubezpečil pápeža Františka o ich modlitbe a podpore.

Tento prísľub mladí potvrdili silným pokrikom. „toto je pápežova mládež“.

Následne zástupcovia mladých odovzdali Svätému Otcovi dar – čilský kríž. Kríž pripomína prísľub mladých, že budú budovať mosty pokoja a spravodlivejšie a solidárnejšie Čile. Na kríži upevnená hviezda reprezentuje Pannu Máriu. Pápež František prevesil cez kríž červenú stuhu pripomínajúcu krv Kristovu a tiež Ježišovu lásku. Modra farba kríža symbolizuje nebo. Použité symboly sú zo štátnej vlajky Čile, ktorá má červené, biele a modré pole, v ktorom je umiestnená hviezda.

Pred príhovorom Svätého Otca zaznelo čítanie z Evanjelia podľa Jána o tom, ako prišli za Ježišom učeníci Jána Krstiteľa a na Ježišovu otázku „Čo hľadáte?“ odpovedali protiotázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ (Jn 1,35-42).

Svätý Otec sa poďakoval za privítanie a vyzval mladých k láske voči Karmelskej Panne Márii, ale aj voči matke – vlasti. Aby kráčali dopredu a realizovali svoje sny, ale zároveň stáli pevne s nohami na zemi. Poukázal na skutočnosť, že ak mladí nemilujú svoju vlasť, tak je ťažko uveriť, že by mohli milovať Ježiša. Pozval ich aby boli skutočnými vlastencami, ale nie nacionalistami:

„Ak nie sme vlastenci – nie nacionalisti, ale vlastenci – neurobíme nič v živote. Chlapci a dievčatá, milujte svoju vlasť, milujte svoje Čile, dajte to najlepšie z vás vášmu Čile.“

Pápež František si s mladými zaspomínal aj na obdobie, keď pôsobil ako biskup: ako vnímal, že mladí majú veľa dobrých myšlienok, no zároveň aj to, že niektorí dospelí s tým majú problém:

„Problémy majú dospelí: keď počúvame tieto ideály, tento nepokoj mladých, s tvárou mudrlantov hovoríme: «Myslí si to, lebo je mladý, veď on dospeje» alebo ešte horšie: «veď on sa skazí»... Teda pozor na to, pretože dospievať znamená rásť, nechať rásť sny a nechať rásť túžby, nestratiť pozornosť a nepredať sa za pár drobných. Toto nie je „dospievanie“. .... Dospievanie, skutočné dospievanie znamená niesť ďalej sny a túžby spoločne, vzájomne sa konfrontovať, diskutovať medzi sebou, ale stále pozerajúc dopredu, nestratiť obozretnosť. Nezanechať tieto túžby. Je to jasné?“ [mladí: „Áno!“].

Ako Svätý Otec ďalej uviedol, práve táto skúsenosť s mladými ho priviedla k myšlienke vyhlásiť synodu o mladých. Hovoril aj o svojej obave z „filtrov“, ktorými prejdú názory mladých skôr ako sa dostanú do Ríma:

„Mám strach z filtrov, pretože veľmi často názory mladých, kým prídu do Ríma, musia prejsť rôznymi spojeniami a tieto návrhy môžu prísť veľmi prefiltrované: nie leteckými spoločnosťami, ale od tých, ktorí ich prepisujú.“

To je dôvod, prečo pápež František pozýva na stretnutia s mladými pred Kvetnou nedeľou, na ktorých sa zúčastnia delegácie „mladých z celého sveta, mladí katolíci aj nekatolíci, mladí kresťania aj mladí z iných náboženstiev. Aj mladí, ktorí nevedia či veria alebo neveria: všetci“.

Pápež poukázal na veľké očakávanie, ktoré má Svätá Matka Cirkev od mladých:

„Cirkev potrebuje, aby ste sa stali duchovne dospelými a mali odvahu povedať: «Toto sa mi páči, táto cesta sa mi zdá správna – a zase: toto nie je dobré, toto nie je most, ale je to múr...». Potom príde Synoda a samozrejme tam budú aj vaši zástupcovia, ale Synodu tvoria biskupi s vaším zastúpením, ktoré všetko zhrnie.“

Svätý Otec porozprával mladým anekdotu. Stretol sa s chlapcom a v kontexte situácie sa ho opýtal, čo mu dokáže pokaziť náladu. Mladík mu odpovedal, že keď sa mu vybije batéria v mobile, alebo keď stratí pripojenie na internet. A na otázku prečo?

Odpovedal, že stratí kontakt s tým, čo sa deje, a ocitne sa mimo diania. Tento príbeh priviedol pápeža Františka k určitému prirovnaniu s vierou:

„Sme všetci nadšení, viera sa obnovuje počas duchovnej obnovy, kázňou, návštevou pápeža... viera rastie... a je obdobie kráčania... Ale po počiatočnom nadšení, bez toho aby sme si to uvedomili, začína „zoslabovať signál“ - po troške, a to nadšenie, tá vôľa ostať napojení na Ježiša sa  stráca a zostávame bez napojenia, bez batérie.“

Svätý Otec dokreslil tento obraz mladého človeka, ktorý stratí spojenie: Stratí heslo, ktoré mu umožňuje pripojiť sa na „sieť“. A tak mladí strácajú nadšenie, cítia sa nepotrebnými, prestávajú veriť v možnosť zmeny k lepšiemu. A čo v takom prípade?

Pápež František pripomenul slová čilského svätca Alberta Hurtada:

„To, že nikto ťa nepotrebuje, «to je diablova rada», ktorý ťa chce presvedčiť, že za nič nestojíš... ale len preto, aby si nechal veci tak ako sú. ... Pretože jediný, kto môže niečo zmeniť v spoločnosti sú mladí, ste to vy.“

Svätý Otec aj poradil mladým ako obnoviť „spojenie“ vložením správneho hesla a opäť použil príklad jezuitského svätého Alberta Hurtada, ktorého heslom bolo: «Čo by urobil Kristus na mojom mieste?». Pápež František vyzval mladých, aby si toto heslo zapísali do svojich mobilov a dobre si ho zapamätali.

V závere svojho príhovoru mladým ich Svätý Otec pozval nasledovať príklady niektorých ľudí, ktorých poznajú zo Svätého písma. Či už to je Šimon Cyrenejský, alebo Zachej, ktorý sa z materialistu stal solidárnym. Alebo je to Magdaléna hľadajúca lásku, ktorá len v Ježišovi našla potrebnú odpoveď.

Po príhovore pápeža Františka sa všetci spoločne pomodlili Otče náš a Svätý Otec udelil prítomným požehnanie čilským krížom a do ruky sochy Panny Márie Karmelskej položil svoj dar – zlatý ruženec a zotrval v tichej modlitbe.

Sanktuárium Panny Márie Karmelskej vzdialené 15 km na juhovýchod od hlavného mesta sa nachádza na mieste, kde pred 200 rokmi bolo porazené Španielske vojsko ohrozujúce vtedy ešte len 8-ročnú samostatnosť Čile. Pred viac ako 30 rokmi, 3. apríla 1987, práve v tejto svätyni zasvätil svätý Ján Pavol II. Čile Panne Márii.

-

Pred záverom svojej návštevy Čile sa pápež František stretol aj s rodinnými príslušníkmi obetí Pinochetovej diktatúry. Po omši v severočilskom Iquique sa v dome pátrov oblátov stretol s dvoma rodinnými príslušníkmi obetí prenasledovania v 70. rokoch minulého storočia, počas Pinochetovho režimu.  

Hector Marín Rossel, predseda Združenia rodinných príslušníkov obetí  režimu a nezvestných väzňov (tzv. „desaperecidos“) z Iquique a Pisagua odovzdal pápežovi Františkovi list, v ktorom opísal snahu členov združenia pri hľadaní svojich rodinných príslušníkov a tiež ich očakávanie pomoci od armády a čilskej vlády. Jeho vlastný brat Jorge bol zatknutý 28. septembra 1973 a v ten istý deň aj zomrel v Iquique. Mal 19 rokov.

Podľa slov hovorcu Svätej stolice, predseda združenia pred Svätým Otcom vyjadril ocenenie veľkej snahy vyvinutej zo strany Cirkvi v Čile na podporu a obranu ľudských práv.

Podľa dostupných údajov sa odhaduje, že počas diktatúry Augusta Pinocheta v rokoch 1973 -1990 zmizlo 38 tisíc ľudí. Vládna komisia v roku 2011 vydala správu, v ktorej uvádza celkový počet obetí 40 018 a 600 tisíc zatknutých. Aj otec súčasnej čilskej prezidentky Michelle Bacheletovej bol počas prevratu v roku 1973 zatknutý a zomrel na následky mučenia vo väzení. Ona sama bola spolu s matkou uväznená a v roku 1975 vyhostená z krajiny.

Poznámka: Aktualizované: 19. 1. 2017

( TK KBS, RV ab, mk, jb; ml ) 20180118041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]