-

Klerikalizmu treba predísť už v seminári, zdôraznil pápež čilským biskupom

Počas návštevy Čile sa Svätý Otec František stretol aj s biskupským zborom krajiny. Po svojom stretnutí s kňazmi, rehoľníkmi a seminaristami si v utorok 16. januára v sakristii katedrály v Santiagu vyhradil čas aj na biskupov.

Medzi prítomnými bol aj služobne i vekovo najstarší biskup na svete, 102-ročný Mons. Bernardino Piñera Carvallo, ktorý v tomto roku oslávi 60. výročie biskupskej vysviacky. Pápež František ho osobne pozdravil v úvode  svojho príhovoru.

Svätý Otec zdôraznil niekoľko úloh biskupov: „Byť blízko k našim zasväteným, k našim kňazom,“ predstavuje jednu z nich. Táto blízkosť sa prejavuje otcovským vzťahom, ktorý pomáha rásť, vysvetlil pápež:

„Bratia, [chce to] otcovstvo biskupa voči svojim kňazom! Otcovstvo, ktoré nie je ani paternalizmom, ani zneužívaním autority. Je darom, o ktorý treba prosiť. Buďte nablízku vašim kňazom spôsobom sv. Jozefa. [Chce to] otcovstvo, ktoré pomáha rásť a rozvíjať dary, ktoré sa Duch Svätý rozhodol vyliať na vašich kňazov.“

Vo svojom príhovore sa pápež František vrátil k ich nedávnemu stretnutiu spred roka v Ríme v rámci návštevy ad limina, kedy hovorili o vážnom probléme súčasnej spoločnosti, ktorým je pocit opustenosti. Pripomenul, ako je dôležité nezabúdať, „že sme súčasťou svätého Božieho veriaceho ľudu a že Cirkev nie je a nikdy nebude „elitou“ zasvätených, kňazov a biskupov.“ Svätý Otec upozornil aj na pokušenie klerikalizmu, ktoré je podľa jeho slov „karikatúrou prijatého povolania.“

Skutočnosť, že plnenie poslania Cirkvi sa vzťahuje na všetkých jej členov, nielen na biskupov či kňazov vyjadril pápež František týmito slovami:

„Povedzme to jasne: laici nie sú naši sluhovia, ani naši zamestnanci. Nemusia opakovať ako „papagáje“ to, čo hovoríme.“

V súvislosti s potrebou predchádzať klerikalizmu dal Svätý Otec dôraz na formáciu budúcich kňazov:

„Buďme prosím ostražití proti tomuto pokušeniu, zvlášť v seminároch a počas celej formácie. Priznám sa vám, že mám starosti o formáciu seminaristov, aby sa stali pastiermi v službe Božieho ľudu. Aby boli pastiermi. S náukou, s odbornosťou, so sviatosťami, s blízkosťou, s charitatívnymi dielami, ale aby mali vedomie toho Božieho ľudu.

V seminári sa musí klásť dôraz na to, aby budúci kňazi boli schopní slúžiť svätému Božiemu veriacemu ľudu, prihliadajúc na kultúrnu rozdielnosť a odolávajúc pokušeniu akejkoľvek formy klerikalizmu. Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, ktorý je tým protagonistom, čo je prítomný v celom Božom ľude.

Kňazi zajtrajška sa musia formovať s pohľadom upretým na zajtrajšok: svoju službu budú vyvíjať v sekularizovanom svete; a to si žiada od nás pastierov, aby sme rozpoznávali, ako ich treba pripraviť na plnenie svojho poslania v týchto konkrétnych okolnostiach, a nie v našich „ideálnych svetoch alebo stavoch“.

[Ide o] poslanie, ktoré sa uskutočňuje v bratskom spoločenstve s celým Božím ľudom. Plece pri pleci, dávajúc impulzy a stimulujúc laikov v ovzduší rozlišovania a synodálnosti, čo sú dve podstatné charakteristiky kňaza budúcnosti. Nie klerikalizmu a ideálnym svetom, ktoré zapadajú len do našich schém, ale sa nedotýkajú života nikoho.“

V závere stretnutia pápež František pozval čilských biskupov k spoločnej modlitbe za kňazov, zasvätených a celý svätý Boží ľud. Rozlúčil sa s nimi slovami vďaky za pohostinnosť, akej sa mu dostalo v Čile.

-

Pápež František v ženskej väznici v Santiagu: Odpustenie nás poľudšťuje

„Dajte zrod novej budúcnosti“ neúnavnou prácou na naplnení svojho práva znovuzačleniť sa do spoločnosti. Takto povzbudil pápež František ženy v nápravnovýchovnom zariadení, ktoré včera navštívil v hlavnom meste Čile. Silným momentom stretnutia bola aj prosba väzenkýň o odpustenie adresovaná celej spoločnosti. V celom Čile je takmer 50 tisíc väzňov, a ako je známe, krajina zápasí s preplnením nápravnovýchovných zariadení.

Popoludní o 16.00 miestneho času (u nás o 20.00) Svätého Otca vrúcne privítali vo farebne vyzdobenej telocvični tohto ženského nápravnovýchovného zariadenia, a to aj spolu s mnohými deťmi trestankýň. Ako v úvode vysvetlila sestra Nelly León z Kongregácie Dobrého pastiera, ktorá je tu zodpovedná za pastoráciu, Svätého Otca prišlo privítať viac než 600 väzenkýň z radov katolíčok, evanjeličok, ale aj iných náboženstiev. Vysvetlila, že vo väzenskej kaplnke Dobrého pastiera sa slávi svätá omša každú nedeľu.

„Práve deti sú tými, kto najviac trpí za naše chyby“, povedala Janeth, matka, ktorá si v zariadení odpykáva trest. V mene všetkých väzenkýň povedala pápežovi:

„Vďaka, že ste tu. Vaša prítomnosť požehnáva väzňov našej vlasti. Pochybili sme, spôsobili sme škodu a teraz verejne a pred vami, pápež František, prosíme o odpustenie všetkých tých, ktorých sme zranili naším zločinom. Vieme, že Boh nám odpúšťa, no prosíme, aby nám odpustila aj spoločnosť“.

Svätý Otec sa celému osadenstvu väznice prihovoril srdečnými slovami:

„Ďakujem sestre Nelly za jej slová a osobitne za svedectvo toho, že život vždy víťazí nad smrťou. Vždy. Vďaka Janeth za to, že si mala odvahu podeliť sa s nami všetkými o tvoje bolesti, aj za tú odvážnu prosbu o odpustenie. Koľko sa toho máme čo učiť z tohto tvojho postoja plného odvahy a pokory! Zacitujem ťa: „Prosíme o odpustenie všetkých tých, ktorých sme zranili našimi zločinmi“.

Ďakujem, že nám pripomínaš tento postoj, bez ktorého sa stávame neľudskými. My všetci musíme prosiť o odpustenie, ja ako prvý. My všetci. Toto nás poľudšťuje. Bez tohto postoja prosby o odpustenie strácame vedomie toho, že sme pochybili a že každý deň sme povolaní začať odznovu. Takým či onakým spôsobom.“

Pápež sa podelil so svojím prežívaním návštevy, ktoré zhrnul ho do dvoch hlavných slov: matka, deti:

„Keď som sem vstúpil, čakali na mňa dve mamy so svojimi deťmi. Boli to ony, ktoré ma privítali. Dá sa to vyjadriť dvoma slovami: matka, deti. Mnohé z vás sú matkami a viete, čo to zamená darovať život. Vedeli ste vo vašom lone „nosiť“ život a priviedli ste ho na svet. Materstvo nie je a nikdy nebude problémom, je darom, je jedným z najúžasnejších darov, ktorý možete mať. Dnes stojíte zoči-voči jednej veľmi podobnej výzve: znovu ide o darovanie života. Dnes sa od vás žiada, aby ste na svet priviedli budúcnosť. Aby ste jej dali rásť, pomáhali jej rozvíjať sa. A to nielen pre vás, ale pre vaše deti a pre celú spoločnosť. [...]

Dnes by som chcel apelovať na schopnosť dať život budúcnosti, ktorá žije v každej z vás. Tú schopnosť, ktorá vám dovoľuje bojovať proti mnohým „zvecňujúcim“ determinizmom, čiže takým, ktoré premieňajú osoby na veci, s tým výsledkom, že zabíjajú nádej. Nikto z nás nie je vecou: všetci sme osobami a ako osoby máme tento rozmer nádeje. Nenechajme sa „zvecniť“, nie sme číslom.“

Väzenkyniam pápež pripomenul, že aj keď prišli o slobodu, neprišli o vlastnú dôstojnosť. Byť vo väzení neznamená stratiť sny a nádeje: „Každá snaha o lepšiu budúcnosť, aj keď sa môže zdať, že padá do prázdna, vždy prinesie ovocie a bude odmenená“.

Druhá myšlienka, s ktorou sa Svätý Otec so ženami vo väzení podelil, sa týkala detí:

„Oni sú silou, stimulom. Sú živou pripomienkou, že život budujeme s pohľadom vpred, a nie vzad. [...] Trest bez budúcnosti, odsúdenie bez budúcnosti nie je humánnym rozsudkom: je to muka. Každý trest, ktorý si človek odpykáva, aby zaplatil dlh spoločnosti, musí mať svoj obzor, horizont znovuzačlenenia.“

V Čile existujú dva významné projekty s cieľom opätovného začlenenia ľudí z výkonu trestu. Projekt „Priestor Mandela“ (Espacio Mandela) a „Nadácia žena vstaň“ (Fundación Mujer levántate). V tejto súvislosti pápež spomenul evanjeliový príbeh o dcére predstaveného synagógy, ktorú Ježiš vzkriesil, hoci ho najprv vysmiali za slová, že nie je mŕtva, ale spí:

„Ježišov postoj je paradigmatický: vstúpiac tam, kde sa dievča nachádzalo, chytil ju za ruku a povedal: «Dievča, hovorím ti, vstaň!» (Mk 5,41). No pre všetkých bola mŕtva. [...] Aké pekné je, že existujú kresťania a ľudia dobrej vôle, ktorí pokračujú

v Ježišových stopách, ktorí majú odvahu vstúpiť a byť znamením tej vystretej ruky, ktorá dáva pozdvihnúť. Hovorím ti, vstaň! Vždy treba znovu povstať!“

Pápež František apeloval na aktívny postoj väzňov k napĺňaniu svojho „sna“ o znovuzačlenení. Opakovane pritom zdôraznil, že zo strany spoločnosti je tu povinnosť ich znovuzačleniť.

-

Pápež František načúval obetiam zneužívania kňazmi v Čile

Svätý Otec sa v utorok 16. januára stretol v Čile so skupinou obetí sexuálneho zneužívania zo strany kňazov miestnej cirkvi. O udalosti mimo oficiálneho programu návštevy pápeža, ktorá sa udiala v súkromí Apoštolskej nunciatúry v Santiagu de Chile informoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice.

„Stretnutie malo prísne súkromný charakter“, povedal Greg Burke, a dodal, že pri ňom nebol prítomný nikto ďalší, „aby obete mohli porozprávať svoje utrpenie pápežovi Františkovi, ktorý ich vypočul, modlil sa s nimi a plakal s nimi.“

V tejto súvislosti Vatikánsky rozhlas (Vatican News) oslovil riaditeľa Centra pre ochranu mladistvých Pápežskej univerzity Gregoriana v Ríme, jezuitu pátra Hansa Zollnera, ktorý sa kedysi pri podobnom stretnutí pápeža Františka s obeťami sexuálneho násilia zúčastnil v Ríme. Bolo to v roku 2014 v Dome sv. Marty, kde páter Zollner robil prekladateľa. Ako sám povedal, toto stretnutie má pre obete veľký význam. Je hlavne dôležité, aby boli vypočuté:

„To, čo musí zástupca Cirkvi, biskup alebo zodpovedný za školu, kde došlo k týmto veciam urobiť, je počúvať. Veľká väčšina obetí sexuálneho násilia hľadá a žiada práve vypočutie. Nie však počúvanie typu „máš dve minúty“... ale skutočné načúvanie, s otvoreným srdcom a mysľou.

A predstavujem si, že toto sa udialo v Santiagu , ako aj vtedy vo Vatikáne, a ako sa to deje vždy, keď sa pápež stretne s ľuďmi, ktorí veľmi trpeli, a to aj sexuálnym zneužívaním zo strany kňazov a klerikov. Pretože pápež je človek, ktorého srdce sa veľmi otvorí, je blízko pri obetiach a načúva tomu, čo hovoria. A to je veľmi dôležité, pretože jeho empatia, blízkosť a tiež duchovná pomoc je v tomto momente tak dôležitá, že sa môžu udiať veľmi dôležité momenty uzdravenia.

Toto môžem dosvedčiť, pretože od júla 2014, keď sme boli u pápeža, som bol v kontakte s obeťami. Dve osoby, ktoré som sprevádzal od tohto stretnutia prešli veľkú cestu vo svojom živote a došlo k „uzdraveniu“, ak to tak môžeme nazvať. A určitým spôsobom prešli cestu zmierenia so svojim životom, s tou hlbokou ranou a tiež s Cirkvou.“

-

Pápež sa stretol s domorodými národmi Čile pri omši za rozvoj národov

„Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty“ – o toto dnes prosil pápež František v homílii počas svätej omše v čilskom meste Temuco na juhu krajiny v regióne Araucanía, kam sa dnes ráno presunul z hlavného mesta krajiny.

Ide o oblasť pôvodných obyvateľov z kmeňa Mapuče, ktorí boli spolu s ďalšími domorodými kmeňmi bohato zastúpení na eucharistickom slávení. Araucanía sa spája aj s životom slávnych čilských literátov, nositeľov Nobelovej ceny Gabriely Mistralovej a Pabla Nerudu, ktorých pápež František bohato cituje v príhovoroch počas apoštolskej cesty.

Votívna svätá omša „za rozvoj národov“ sa uskutočnila na mieste bývalého letiska Maquehue. O spätosti domorodých obyvateľov s prírodou svedčil aj dizajn a výzdoba pódia: zelené trávnaté plochy, bohatá kvetinová výzdoba, kôra stromov, či pne typických drevín araukánií podopierajúce oltár. Pódium malo tvar typického juhoamerického klobúka.

V rôznych momentoch svätej omše zaznievali tradičné nástroje tunajších domorodcov: rohy, bubny a trúbky, ktoré počas slávenia nahradili aj zvuk zvonca. Aj úkon kajúcnosti v úvode Eucharistie zaznel najprv spôsobom typickým pre kmeň Mapučov v ich jazyku mapudungun, v sprievode tradičných nástrojov a pokrikov.

Svätý Otec v úvode homílie oslovil prítomných jazykom kmeňa Mapučov. Inšpirovaný evanjeliovým úryvkom (Jn 17, 1b.20-26), v ktorom Ježiš prosí Otca o to, «aby všetci boli jedno», hovoril prítomným o jednote. V úvode homílie vyzval zachovať chvíľu ticha za tých, ktorí v tejto oblasti ťažko trpeli porušovaním ľudských práv. Okrem iného povedal:

„Ježiš svojho Otca neprosí o to, aby všetci boli rovnakí, identickí; lebo jednota sa nerodí a ani sa nezrodí z neutralizácie či umlčovania rozdielov. Jednota nie je obrazom ani nútenej integrácie, ani zosúlaďovania vytesňovaním. ... Jednota, ktorú vyprosuje a ponúka Ježiš uznáva príspevky každého národa a kultúry, ktoré sú pozvaní prinášať v tejto požehnanej zemi. Jednota je zmierenou rôznorodosťou, lebo netoleruje, aby sa v jej mene odobrovali osobné či spoločné nespravodlivosti. Potrebujeme to bohatstvo, ktoré každý národ má a môže ním prispieť, a musíme zanechať logiku myslenia, že existujú nadradené alebo nižšie kultúry“.

Kľúčom k jednote je podľa slov pápeža vzájomné počúvanie a doceňovanie:

„Jednota, ktorú naše populácie potrebujú, si vyžaduje, aby sme sa navzájom počúvali, no predovšetkým, aby sme sa navzájom uznávali (doceňovali), čo neznamená len to, aby sme «o druhých zbierali informácie [...], ale najmä aby sme prijali to, čo Duch do nich zasial ako dar, ktorý je aj pre nás» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 246). Toto nás uvádza na cestu solidarity ako spôsobu utkávania jednoty, ako spôsobu budovania histórie. Tej solidarity, vďaka ktorej vieme povedať: potrebujeme sa navzájom v našej rozdielnosti, aby bola táto zem aj naďalej krásna. To je jediná zbraň, akú máme proti „odlesňovaniu“ nádeje. Preto prosíme: Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty.“

Pápež tiež vystríhal pred dvoma falošnými prostriedkami, ktorými si na dosiahnutie jednoty nemožno poslúžiť. Prvým sú formálne dohody, ktoré sa nikdy nepremietnu do praxe a druhým je vymáhanie uznania použitím násilia.

-

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka (Temuco, Čile, streda 17. januára)

«Mari, Mari» (Dobrý deň)! «Küme tünngün ta niemün» «Pokoj vám!» (Lk 24,36).

Ďakujem Bohu za to, že mi dovolil navštíviť túto peknú časť nášho kontinentu, Araucaníu: zem, ktorú Stvoriteľ požehnal úrodnosťou nekonečných zelených polí, lesov plných pôsobivých araukárií [druh stromu] – to je piaty poetický chválospev na túto čilskú zem od Gabriely Mistralovej (Gabriela Mistral, 1889-1957, Chvály čilskej zeme) – jej majestátnymi zasneženými sopkami, jej jazerami a riekami plnými života. Táto scenéria nás pozdvihuje k Bohu a  je ľahké vidieť jeho ruku v každom stvorení. Mnoho generácií mužov a žien milovalo a miluje túto pôdu s upätou vďačnosťou. A chcem sa pristaviť a osobitným spôsobom pozdraviť členov národa Mapučov, ako aj ďalších pôvodných národov žijúcich v týchto južných zemiach: Rapanuiov (z Veľkonočného ostrova), Aymarov, Kečuov, Atacamov a mnohých ďalších.

Táto zem, ak na ňu hľadíme očami turistov, nás očarí, avšak potom budeme pokračovať na našej ceste tak, ako predtým. Odnesieme si v spomienkach jej pekné krajinky. No ak sa priblížime k jej pôde, začujeme jej spev: «Arauco má bôľ, ktorý nedokážem utíšiť, sú to bezprávia stáročí, páchané pred očami všetkých» (Violetta Parra, 1917-1967, Arauco má bôľ).

V tomto kontexte vďakyvzdania za túto zem a za jej ľud, ale aj žiaľu a bolesti, slávime Eucharistiu. A robíme tak na tejto letiskovej ploche Maquehue, kde sa udiali závažné porušovania ľudských práv. Toto slávenie obetujeme za všetkých tých, ktorí trpeli a zomreli, ako aj za tých, ktorí každý deň na svojich pleciach nesú ťažobu mnohých nespravodlivostí. A pamätajúc na tieto veci zostaňme vo chvíli ticha pred toľkou bolesťou a toľkým bezprávím. Ježišova obeta na kríži berie na seba všetok hriech a bolesť našich národov; bolesť, aby bola vykúpená.

V evanjeliu, ktoré sme si vypočuli, sa Ježiš modlí k Otcovi, aby «všetci boli jedno» (Jn 17,21). V rozhodujúcej hodine svojho života sa pristavuje, aby prosil o jednotu. Jeho srdce vie, že jednou z najhorších hrozieb, ktoré postihujú a budú postihovať jeho ľud a celé ľudstvo, je rozdelenie a konflikt, útlak jedných nad druhými. Koľko nezmyselne vyliatych sĺz! Dnes si chceme osvojiť túto Ježišovu modlitbu, chceme s ním vstúpiť do tejto záhrady bolesti, spolu s našimi bolesťami, aby sme spolu s Ježišom prosili Otca: Nech sme aj my jedno. Nedovoľ, aby nás premohol konflikt či rozdelenie.

Táto jednota vyprosovaná Ježišom, je darom, o ktorú treba naliehavo prosiť pre dobro našej zeme a jej synov. A treba sa mať na pozore pred možnými pokušeniami, ktoré sa môžu objaviť a „od koreňa znečistiť“ tento dar, ktorý nám Boh chce dať a prostredníctvom ktorého nás pozýva byť autentickými protagonistami dejín. Aké sú to pokušenia?

1. Falošné synonymá

Jedným z hlavných pokušení, ktorým treba čeliť, je pokušenie zamieňať si jednotu s uniformitou. Ježiš svojho Otca neprosí o to, aby všetci boli rovnakí, identickí; lebo jednota sa nerodí a ani sa nezrodí z neutralizácie či umlčovania rozdielov. Jednota nie je obrazom ani nútenej integrácie, ani zosúlaďovania vytesňovaním. Bohatstvo zeme sa rodí práve z toho, že každá zložka sa vie podeliť o svoju múdrosť s tými druhými. Nie je to a ani to nebude akási dusivá uniformita, ktorá sa bežne rodí z nadvlády moci silnejšieho, a ani separáciou, ktorá neuznáva pozitíva druhých. Jednota, ktorú vyprosuje a ponúka Ježiš uznáva príspevky každého národa a kultúry, ktoré sú pozvaní prinášať v tejto požehnanej zemi. Jednota je zmierenou rôznorodosťou, lebo netoleruje, aby sa v jej mene odobrovali osobné či spoločné nespravodlivosti. Potrebujeme to bohatstvo, ktoré každý národ má a môže ním prispieť, a musíme zanechať logiku myslenia, že existujú nadradené alebo nižšie kultúry.

Pekný chamal (plášť) si vyžaduje tkáčov zručných v umení zladiť rozličné materiály a farby; ktorí dokážu venovať čas každej veci a každej fáze. Dá sa napodobniť priemyselným spôsobom, avšak všetci rozpoznáme, že je to odev vyrobený umelo. Umenie jednoty si vyžaduje a dožaduje sa autentických remeselníkov, ktorí vedia dolaďovať rozdiely „na mieru“ osád, chodníkov, námestí a krajov. Jednota nie je niečím, čo sa robí od písacieho stola, ani nie je čisto vecou dokumentov, ale je to umenie načúvania a docenenia. V tomto korení jeho krása a aj jeho odolnosť voči plynutiu času a voči náporom, ktorým bude musieť čeliť.

Jednota, ktorú naše populácie potrebujú, si vyžaduje, aby sme sa navzájom počúvali, no predovšetkým, aby sme sa navzájom uznávali (doceňovali), čo neznamená len to, aby sme «o druhých zbierali informácie [...], ale najmä aby sme prijali to, čo Duch do nich zasial ako dar, ktorý je aj pre nás» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 246). Toto nás uvádza na cestu solidarity ako spôsobu utkávania jednoty, ako spôsobu budovania histórie. Tej solidarity, vďaka ktorej vieme povedať: potrebujeme sa navzájom v našej rozdielnosti, aby bola táto zem aj naďalej krásna. To je jediná zbraň, akú máme proti „odlesňovaniu“ nádeje. Preto prosíme: Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty. A môže prísť ďalšie pokušenie.

2. Zbrane jednoty

Jednota, ak ju chceme budovať na základe uznania a solidarity, nemôžeme na tento cieľ použiť hocaké prostriedky. Existujú dve formy násilia, ktoré miesto toho, aby povzbudzovali procesy jednoty a zmierenia, vedú k ich ohrozeniu. Na prvom mieste si musíme dávať pozor na vypracovávanie „pekných“ dohôd, ktoré sa však nikdy nedostanú do konkrétnej praxe. Ľúbivé slová, ucelené - a zaiste nevyhnutné - plány, ktoré sa však nikdy nestanú konkrétnymi, skončia tak, že „lakeť zmaže, čo napísala ruka“. Aj toto je násilie, lebo frustruje, marí nádej.

Na druhom mieste je nevyhnutné brániť zásadu, že kultúru vzájomného uznania nemožno budovať na základe násilia a ničenia, ktoré si nakoniec vyžiada cenu ľudských životov. Nemôžeme žiadať o uznanie likvidovaním druhého, lebo toto vyvoláva jedine ešte väčšie násilie a rozdelenie. Násilie vyvoláva násilie, deštrukcia zväčšuje trhliny a separáciu. Násilie končí tým, že aj tú najspravodlivejšiu vec (kauzu) urobí falošnou. Preto vyslovme „nie násiliu, ktoré ničí“, a to v akejkoľvek z jeho dvoch foriem.

Tieto postoje sú ako sopečná láva, ktorá všetko ničí, zanechávajúc za sebou jedine neplodnosť a dezoláciu. Snažme sa neúnavne hľadať dialóg v záujme jednoty. Preto mocne vyslovme: Pane, urob nás tvorcami tvojej jednoty.

My všetci, ktorí sme – v istom zmysle – ľuďom utvoreným z hliny zeme (Gen 2,7), sme povolaní dobre nažívať (Küme Mongen), ako nám pripomína múdrosť predkov národa Mapučov. Koľkú cestu treba prejsť, koľkú cestu, aby sme sa priučili! Küme

Mongen (dobré nažívanie), toto hlboké prahnutie, ktoré vyviera nielen z našich sŕdc, ale zaznieva ako volanie, ako spev v celom stvorenstve. Preto bratia, za deti tejto zeme, za ich detné deti, povedzme spolu s Ježišom Otcovi: Nech sme aj my jedno; Pane, urob nás umeleckými tvorcami jednoty.

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV zk, ab, jb; ml ) 20180117033   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]