Po rannej svätej omši v súkromí kaplnky Apoštolskej nunciatúry v Dháke dnes Svätý Otec zavítal do Domu Matky Terezy, kde sa stretol s deťmi a starými ľuďmi, o ktorých sa  starajú Misionárky lásky. V 70-tych rokoch minulého storočia dom prichýlil slobodné matky, tzv. „biranganas“ („hrdinky“) - ženy ktoré otehotneli po znásilnení pakistanskými vojakmi počas vojny za nezávislosť Bangladéša. Vďaka rehoľným sestrám sa mnohé deti narodené v tomto dome dostali adopciou do rodín v Európe, Severnej Amerike a Austrálii. Pri stretnutí deti pozdravili pápeža spevom a v dojímavej atmosfére prijali jeho požehnanie spolu so starcami a celým osadenstvom charitatívneho zariadenia.

Dom Matky Terezy sa nachádza neďaleko starobylého Kostola Svätého ruženca (Japamala Rani Church), založeného ešte v 16. storočí augustiniánskymi misionármi z Portugalska. Stavba vo forme baziliky s 12 masívnymi stĺpmi v sebe spája prvky umeleckých štýlov z prostredia kresťanstva, hinduizmu, islamu a domáce bengálske črty. Vedľa tejto starobylej katedrály Arcidiecézy Chittagong dnes stojí nový priestranný kostol a komplex univerzitných budov, ako aj dva cintoríny. Svätého Otca v novom kostole očakávalo 1500 kňazov, zasvätených osôb, seminaristov, rehoľných noviciek a novicov.

Svätého Otca v mene všetkých privítal predseda komisie pre kňazov a zasvätený život pri Konferencii biskupov Bangladéša arcibiskup Moses Costa z Kongregácie Svätého kríža. Potom zazneli svedectvá niekoľkých zasvätených osôb. V Bangladéši pôsobí 189 diecéznych a 183 rehoľných kňazov,1269 rehoľníčok, 111 rehoľných bratov a na kňazstvo sa pripravuje 122 seminaristov.

Prvý prehovoril diecézny kňaz Abel Rozario, ktorý sa podelil so svojou vďačnosťou voči Bohu, ktorý ho posilňuje v jeho už 50-ročnej službe:

„Mal som možnosť pokrstiť mnohých ľudí, pochádzajúcich z rôznych kást a náboženstiev, a to vo mne vyvoláva radosť. Boh ma zavolal prijímať a zjednocovať jeho ľud v Kráľovstve jeho Syna a vytvárať z neho jednu rodinu, Cirkev. Prežil som úspechy aj pády, osamelosť aj prázdnotu, ale vždy som dôveroval môjmu Pánovi, pretože on ma povolal a ja som dovolil, aby jeho ruka spočinula na mne. On ma vedie a každý deň ma posilňuje vo vernosti môjmu povolaniu a mojej službe.“

O zmenách, ktoré nastali v Bangladéšskej cirkvi prehovoril taliansky misionár páter Franco Cagnasso z misijného spoločenstva PIME:

„Ešte pred niekoľkými desaťročiami zahraniční misionári spolu s miestnymi katechétmi tvorili „nosnú konštrukciu“ bangladéšskej Cirkvi, v kontexte veľkej väčšiny veriacich iných náboženstiev. Dnes, sme „malý zvyšok“, ktorý sa dáva k dispozícii Cirkvi, ktorá je dobre formovaná, schopná riadiť sama seba, s rozvinutými službami a oblasťami pastorácie a angažovanosti. (...) Sme vďační Bohu, keďže Cirkev v Bangladéši začala vysielať misionárov a misionárky aj mimo svojho územia. Dúfame, že tento jej rozmer porastie a zároveň ostane otvorená k prijatiu nových tvárí, aj z Afriky, Latinskej Ameriky a ďalších ázijských krajín.“

Sestra Mary Chandra z Misijnej kongregácie sestier Panny Márie Kráľovnej apoštolov svojím svedectvom zastupovala všetky rehoľné sestry pôsobiace v Bangladéši. Prezradila o sebe, že vyučuje malé deti v jednej z rehoľných škôl a takto napĺňa charizmu kongregácie – prinášať spásu bangladéšskemu ľudu slúžiac s radosťou a bez výhrad chudobným, hlavne ženám a deťom. Sestra Mary sa Svätému Otcovi zdôverila:

„V Evangelii gaudium píšete, že «radosť z Evanjelia naplní srdce a vnútorný život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom». Ako rehoľná sestra zakusujem túto radosť. (...) Sila Ježišovej lásky ku mne je tým, čo mi pomáha prekonávať ťažké chvíle a spolupodieľať sa, ako Mária, jeho Matka, na vykúpení ľudstva.“

O svojej životnej skúsenosti vydal svedectvo rehoľný brat Lawrence Dias, ktorý je viac ako 60 rokov členom Kongregácie Svätého kríža.

„Bol som učiteľom, ekonómom, viedol som skautov, pracoval som v sociálnej oblasti, bol som formátorom, predstaveným a teraz som pustovníkom v prvej národnej svätyni, v pustovni zasvätenej „Našej Panej z Lúrd“. Naozaj veľká je moja radosť a šťastie, že ma Boh povolal k službe jeho ľudu ako rehoľného brata. (...) Apoštolát rehoľných bratov Kongregácie Svätého kríža v tejto krajine je veľmi oceňovaný, zvlášť pre našu angažovanosť vo výchove, v sociálnej oblasti, v pomoci drogovo závislým so špeciálnym dôrazom na ich duchovný rast.

Posledných sedemnásť rokov som prežil ako pustovník. Mnohí kňazi, rehoľníci a laici prichádzajú do pustovne, aby našli posilnenie a naplnili sa Duchom Svätým, a ja sa im s mojím málom snažím pomôcť.“

Na konci svedectva vekom pokročilého rehoľníka Svätý Otec vstal a brata Lawrenca prišiel bratsky objať. Po skúsenom rehoľníkovi uzavrel reťaz svedectiev mladý seminarista Marcelius Tirkey. Podelil sa so svedectvom o svojom povolaní, ktoré sa zrodilo uprostred veriaceho spoločenstva v chudobnej rodine etnicky menšinového kmeňa.

Svätý Otec František sa ujal slova žartovne, že nechce nudiť čítaním pripraveného textu, ktorý odovzdal prítomnému arcibiskupovi, aby ho všetkým dal neskôr k dispozícii v bengálskom preklade. V spontánnom príhovore sa Svätý Otec zameral na  požiadavku starostlivosti o duchovné povolanie. Vyšiel z Izaiášovho proroctva o malom výhonku z Izraelovho domu, ktorý vyrastie a naplní ho Boží Duch: duch múdrosti, rozumu, poznania, nábožnosti a bázne pred Bohom.

„Som takýmto výhonkom: môže to povedať každý z nás. Áno, ale nie tvojou zásluhou, ale toho zrnka, ktoré ti dalo rásť.“ Po týchto slovách pápež rozvinul úvahu o duchovnom povolaní do troch výziev.

Prvou je starostlivosť o vlastné povolanie: „Pestujme si povolanie, ktoré sme dostali. Tak ako sa staráme o dieťa, tak ako sa staráme o chorého, ako sa staráme o starého človeka.“ Svätý Otec pokračoval poukázaním na existenciu buriny, evanjeliového „kúkoľa“, z čoho vyplýva, že „pestovať povolanie znamená rozlišovať“, čo pápež spojil s potrebou modlitby: „Pestovať povolanie znamená modliť sa.“

Druhá výzva sa týkala komunitného rozmeru povolania: „Sú tisíce a tisíce výhonkov, všetci sme výhonkami. A nie je ľahké tvoriť spoločenstvo. Nie je to ľahké.“ Pápež poukázal na úsilie Cirkvi v Bangladéši brániť sa pred akýmikoľvek rozdeleniami.

Osobitne vyzdvihol tamojší medzináboženský dialóg, keď sa odvolal na slová kardinála Taurana, že „Bangladéš je najlepším príkladom harmónie v medzináboženskom dialógu.“ Zhromaždenie reagovalo potleskom. (Samotný predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg kard. Jean-Louis Tauran sa na tejto apoštolskej ceste Svätého Otca nemohol zo zdravotných dôvodov zúčastniť.)

Ďalej Svätý Otec vystríhal pred nepriateľmi harmónie, medzi ktorými konkrétne menoval „ducha ohovárania“: „To je terorizmus. Terorizmus,“ zopakoval pápež.

Tretia výzva Svätého Otca bola výzva „vyprosovať si a mať ducha radosti“. Upozornil, že tu musí ísť o radosť naozaj hlbokú, ktorá sa ukazuje pri znášaní protivenstiev, o čom svedčili svojim životom svätci. Uviedol aj tri konkrétne príklady: sv. Teréziu Avilskú, sv. Terezku Ježiškovu a sv. Alberta Hurtada, čilského jezuitu z minulého storočia. Pápež František sa na záver podelil so svojou osobnou skúsenosťou s hlboko radostnými ľuďmi:

„Radosť srdca. Uisťujem vás, že ma zaplavuje neha, keď sa stretnem so starými kňazmi, biskupmi alebo rehoľníčkami, ktorí žili svoj život naplno. Ich oči sú neopísateľné. Sú plné radosti a pokoja.“

Z Kostola Svätého ruženca sa pápež František odobral na neďaleký cintorín, kde si uctil hroby mužov a žien Cirkvi, medzi ktorými sú aj mnohí misionári. Svätý Otec zanechal na tomto mieste zapálený plamienok.

V pôvodne pripravenom texte, ktorý pápež odovzdal na papieri, zanechal kňazom, rehoľníkom a seminaristom silné povzbudenie k modlitbe ruženca.

-

Pápež František si vyhradil čas v závere svojej apoštolskej cesty v Bangladéši pre mladých. Stretol sa s nimi na univerzitnej pôde, v Kolégiu Notre Dame v Dháke. Univerzitný komplex, ktorého súčasťou je okrem spomenutého kolégia vyhradeného pre mužov aj Kolégium Holy Cross pre dievčatá, spravuje Kongregácia Svätého kríža, ktorá školu založila už v roku 1949.

Približne 7 tisíc mladých privítalo Svätého Otca spevom, tancom a radosťou. Prítomní boli nielen katolíci, ale aj moslimovia, hinduisti a iní. Za prítomnosti Petrovho nástupcu vydali dvaja mladí ľudia svedectvo o radostných i náročných stránkach života bangladéšskych mladých. Študentka a študent hovorili o prežívaní svojej viery a o úsilí ísť správnou cestou svojej prípravy na vstup do života v krajine poznačenej chudobou a zložitými okolnosťami. Biskup Gervaz Rozario poukázal na vysokú kvalitu drvivej väčšiny študentov, ale aj na problémy, do ktorých sa menšia časť z nich dostáva vplyvom nepriaznivého sociálneho prostredia vrátane drog.

Pápež František v úvode svojho príhovoru poďakoval mladým za svedectvá a pochválil ich entuziazmus. Ten sa prejavuje podľa Svätého Otca aj v schopnosti mladých stále ísť ďalej. Pri tejto príležitosti zacitoval aj slová bangladéšskeho básnika Kazi Nazrul Islama o mládeži schopnej vytiahnuť svetlo z tmy. Pápež František upozornil na dôležitosť mať správnu cestu, ktorá vedie k cieľu, ktorý nám učil Boh, aby sa mladý človek nezostal len tak potulovať. V tom pomáha „aj pravá múdrosť, ktorá sa rodí z viery“ – dodal Svätý Otec a pokračoval – „a pomáha rozpoznať a odmietnuť falošné prísľuby šťastia“.

Pápež František vyjadril svoju radosť, že na stretnutí sa zúčastnili aj mladí iných vierovyznaní a podelil sa so svojou osobnou skúsenosťou:

„Som veľmi rád, že spolu s katolíkmi sú tu s nami aj mnohí mladí moslimskí priatelia a tiež iné vierovyznania. Tým, že ste tu dnes spolu, prejavujete vaše rozhodnutie podporiť ovzdušie harmónie, kde sa vzájomne držíte za ruky, napriek vašim náboženským rozdielom. Toto mi pripomína skúsenosť, ktorú som mal v Buenos Aires, v jednej novej farnosti vo veľmi chudobnej štvrti. Skupina študentov stavala niektoré budovy vo farnosti a kňaz ma pozval na stretnutie s nimi. Išiel som tam a po príchode mi ich kňaz predstavoval hovoriac: «Toto je architekt, tento je Žid, tento komunista, tento praktizujúci katolík». Každý z týchto študentov bol iný, ale spolu pracovali pre spoločné dobro. Boli otvorení sociálnemu priateľstvu a pripravení povedať nie všetkému, čo by im chcelo brániť byť spolu a vzájomne si pomáhať.“

V ďalšej časti príhovoru Svätý Otec ocenil skutočnosť, že bangladéšska kultúra učí „ceniť si starých ľudí a učiť sa od nich“. V tomto zmysle povzbudil mladých uchovať si túto múdrosť a venovať sa rozhovoru so svojimi rodičmi a starými rodičmi: „Neprežívajte celý deň s mobilom, ignorujúc svet okolo seba.“

Pápež František nakoniec vyzdvihol nádej, ktorá plynula zo svedectiev mladých a dodal: „My kresťania nachádzame túto nádej v osobnom stretnutí s Ježišom v modlitbe a vo sviatostiach, a v konkrétnom stretnutí sa s ním v chudobných, chorých a opustených. V Ježišovi objavujeme Božiu solidaritu, ktorá neustále kráča po našom boku.“

Stretnutie pápeža s mladými v Dháke bolo posledným pastoračným bodom jeho ázijskej apoštolskej cesty. Kardinál D´Rozario preto na záver požiadal pápeža Františka o udelenie požehnania a zaželal mu v mene všetkých šťastlivý návrat do Ríma.

Po oficiálnej rozlúčke na letisku sa o 12.10 nášho času Svätý Otec vydal na 11-hodinový spiatočný let do Ríma. Na palube Boeingu 777 bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman je spolu s pápežom a jeho vatikánskym sprievodom aj 66 novinárov, ktorým bude k dispozícii pri tlačovej konferencii. Prílet na rímske letisko Fiumicino sa očakáva o 23. hodine.

( TK KBS, RV ab, jb; ml; pz ) 20171202008   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]