Vatikán 27. novembra (RV) “Pápež František má teda pred sebou ťažkú cestu. Je hlavným pastierom celej Cirkvi a ide plniť svoju povinnosť. Musíme mu však pomôcť,” píše v najnovšom komentári pre Vatikánsky rozhlas kardinál Jozef Tomko. Prinášame ho v plnom znení. -
Ázia ostáva dôležitým svetadielom pre Katolícku cirkev. Je však aj najväčším kontinentom, ktorý má veľkú úlohu v dejinách ľudstva. Tam vznikli väčšie, ba aj svetové náboženstvá, ako kresťanstvo, židovské náboženstvo, islam, budhizmus, hinduizmus, čínsky konfucionizmus, japonský šintoizmus; odtiaľ pochádzali viacerí veľkí filozofi a myslitelia.
Aj kresťanstvo sa vlastne zrodilo v ázijskej časti, priľahlej k Európe. Rozšírilo sa najviac na americkom a európskom kontinente a potom v Afrike, Ázii a Austrálii. Rozdelilo sa na konfesie a obrady. Štatistiky udávajú 7 miliárd 250 miliónov ľudí, z ktorých 4 miliardy 370 miliónov žijú v Ázii. Po náboženskej stránke katolíkov je 1 miliarda 284 miliónov, ktorí žijú najviac na americkom kontinente (64% celého počtu obyvateľov), potom v Európe (40% zo 716 miliónov), v Afrike (cca 20% z 222 miliónov), kým Ázia vykazuje iba 3,2% katolíkov (údaje sú z vatikánskej Ročenky na 2015. rok). Veľký znateľ misií vo svete, pápež Ján Pavol II. preto povedal, že minulé storočie zaznačilo veľký pokrok viery na africkom kontinente, kým naše storočie by malo vykázať veľké misijné úsilie smerom na Áziu.
Doterajšia činnosť pápeža Františka sleduje túto líniu misijnej činnosti, ako ukazujú jeho doterajšie cesty. Ázia je prvou misijnou výzvou pre pápeža a pre celú Cirkev.
Pápež František si pre túto cestu zvolil dva ázijské štáty, ktoré potrebujú jeho i našu pomoc. Sú to Mjanmarsko a Bangladéš.
Myanmar je od júna 1989 nové meno štátu, ktoré nahradilo anglický názov Burma (čítaj Barma), alebo Birmania. V jeseni 2005 sa hlavným mestom stalo Naypyidaw (Nejpijido), namiesto bývalého veľmesta Yangon (Rangún, 12 miliónov). Tento štát má podľa dnešného odhadu okolo 50 miliónov obyvateľov a leží medzi Thajskom na východe a Indiou na západe, má dlhé pobrežie práve s Indickým oceánom. Smerom na sever stúpa až k himalájskym predhoriam. Od Číny tade vedie dôležitá obchodná cesta a plynovod až do Bengálskeho prístavu. Po nej vozia aj drevo zo stromu tek a iné predmety.
V tejto krajine žije viacero etnických skupín. Roku 1948 sa Barma zbavila britskej nadvlády. Od roku 1962 mala vládu v rukách vojenská moc, ktorá sa obohacovala. Pod vojenskou diktatúrou museli temer všetci misionári opustiť krajinu, ostal len neúnavný misijný biskup Mons. Gobbato, lebo mal barmské občianstvo, a až do smrti pomáhal mladému domácemu kléru budovať Cirkev aj pod socialisticky orientovanou vojenskou vládou. Tá zavrela aj vedúcu političku Aung San Suu Kyi do žalára a po medzinárodných protestoch do domáceho väzenia. Pri mojej ceste do tejto oblasti roku 1995 som ju navštívil v jej dome. Až neskôr ju prepustili. Teraz je vo vláde.
V spomínanom roku vládnuci generáli, ktorí sa už päťdesiat rokov obohacovali, museli mať záujem na mojej návšteve, lebo ma na letisku privítal jediný katolícky generál s vojenskou jednotkou a niektorými biskupmi. Navštívil som viacerých generálov, najmä štátneho sekretára („prvého tajomníka“), ako aj ministra pre náboženské záležitosti, ktorý ma prijal spolu so štyrmi budhistickými „patriarchmi“. Budhizmus mal zjavne veľký politický vplyv aj na vládnucich generálov. Ale kresťania sú veľmi horliví. Mládenci a dievčatá zo spolku „hlásateľov evanjelia“ chodia do najzapadlejších dedín v horách ohlasovať Ježiša Krista slovom a životom. Rozlúčil som sa s krajinou slávnostnou svätou omšou v hlavnom meste, kde všetci spievali gregoriánsku „missa de angelis“. Pri rozlúčkovej večeri ma posadili uprostred dvoch členov vlády, ktorí mali veľký náboženský záujem o kresťanskom poňatí života a smrti, o nirváne, bolesti a večnosti, o reinkarnácii a podobných témach.
Svätého Otca teda čakajú situácie a problémy, ktoré sú vlastné tejto ázijskej oblasti. Sú to problémy etnické a náboženské, najmä budhistické a islamské, ale aj materiálne. Tak napríklad moslimovia kmeňa Ruhingya musia masovo utekať do susedného Bangladéšu.
Bangladéš susedí s Mjanmarskom na západe. Leží v delte riek Ganges a Brahmaputry, ktoré prinášajú úrodné náplavy, ale aj ničivé záplavy. Južná časť leží v Bengálskom zálive, od ktorého krajina dostala aj meno „Bengálska zem“. Je to chudobná, veľmi ľudnatá rozvojová krajina, ktorú obýva 158 miliónov občanov; hlavné mesto Dháka má vyše 23 miliónov obyvateľov. Samostatný štát vznikol až roku 1971 po občianskej vojne. Je to jeden z najhustejšie obývaných štátov. Má dosť vyvinuté poľnohospodárstvo, ktoré však ťažko uživí rýchlo rastúce obyvateľstvo. Často stretávam na Námestí sv. Petra v Ríme mladých Bengálcov z tejto krajiny, ktorí emigrujú a hľadajú prácu.
Z náboženského hľadiska v krajine prevláda islam s 86%, hinduisti dosahujú 12%, budhisti 0,6%; ku Katolíckej cirkvi patrí 375.000 obyvateľov. Tí sú zadelení do 8 diecéz. Ide teda o typické misijné územie, kde treba posilniť prvú evanjelizáciu.
Pápež František má teda pred sebou ťažkú cestu. Je hlavným pastierom celej Cirkvi a ide plniť svoju povinnosť. Musíme mu však pomôcť.
Každý kresťan je povinný nejakým spôsobom prispieť k misijnému úsiliu Cirkvi. Výzva Ježiša Krista, ktorou oslovil nielen apoštolov, ale aj všetkých poslucháčov, zaznieva aj dnes: „Choďte, učte všetky národy a krstite ich, ... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19). Každý má možnosť osobne prispieť ponajprv duchovným spôsobom, modlitbou, drobnými obetami, záujmom, a podľa možnosti aj materiálne.
Viera sa šíri krstom, hlásaním evanjelia, medzináboženským dialógom, školskou, charitnou, sociálnou a zdravotnou činnosťou veriacich vo vlastnom okolí, ako aj misionárov zvonku. Pápež František sa dáva na túto cestu aj v našom mene. Pomôžme mu pri tejto misionárskej úlohe.
Jozef kard. Tomko
