Svätého Otca privítali na letisku prezident Juan Manuel Santos Calderón s manželkou a apoštolský nuncius v Kolumbii Mons. Ettore Balestrero. Petrovho nástupcu prišiel privítať medzi prvými aj 13-ročný Emmanuel, syn dnes poslankyne Clary Rojasovej, ktorú v roku 2002 jednotky FARC uniesli a istý čas držali v zajatí v kolumbijskom pralese, kde sa malý Emmanuel narodil. Chlapec daroval Svätému Otcovi bielu holubicu z porcelánu.

Prítomní boli aj kolumbijskí biskupi, verejné autority, deti, obete občianskej vojny, chorí a mnohí ďalší, ktorí prišli Petrovho nástupcu privítať potleskom, tancom i spevom. Tisícky veriacich lemovali tiež 15 kilometrov dlhú cestu, ktorú Svätý Otec za sprievodu arcibiskupa – metropolitu Bogoty kard. Rubéna Salazara Gómeza prešiel na papamobile z letiska na apoštolskú nunciatúru. 

Pred nunciatúrou, kde bude pápež František počas svojej 20. apoštolskej cesty v Kolumbii bývať, ho čakala skupina detí a adolescentov, vrátane vyliečených narkomanov a bývalých zločincov. Svätý Otec mladých povzbudil, aby nestratili radosť a nádej. Odpoveďou bol súhlas, spontánne tancovanie a spev. Argentínskemu pápežovi mladí darovali biele pončo a vitráž. Krátko s nimi zotrval, vymenil pár slov a odobral sa k odpočinku.

Kolumbijský prezident vydal po stretnutí s pápežom Františkom vyhlásenie, v ktorom vyjadril veľkú radosť z príchodu Svätého Otca a nádej, ktorú návšteva Petrovho nástupcu predstavuje pre Kolumbiu. Zároveň zdôraznil, že je čas budovať pokoj a mier.

Prvý deň cesty strávil následne v Bogote.    

-

Ako prvým sa vo štvrtok pápež František prihovoril miestnym autoritám, s ktorými sa o deviatej hodine miestneho času stretol pred prezidentským palácom na bogotskom námestí Plaza de Armas. Svätého Otca si prišlo vypočuť viac než 750 politických a náboženských predstaviteľov, diplomatov a zástupcov verejného i kultúrneho života.

Stretnutie s autoritami pred prezidentským palácom

Pápež sa na úvod poďakoval kolumbijskému prezidentovi za možnosť navštíviť krajinu „v stopách svojich predchodcov bl. Pavla VI. a sv. Jána Pavla II.“. „I mňa sem ťahá túžba zdieľať s mojimi kolumbijskými bratmi dar viery, ktorý sa v týchto krajoch tak silno zakorenil a nádej, pulzujúcu v srdciach všetkých,“ vysvetlil Svätý Otec a dodal: „Jedine takto, s vierou a nádejou, sa dajú prekonať početné ťažkosti pri napredovaní a vybudovať krajinu, ktorá bude vlasťou a domovom pre všetkých Kolumbijčanov“:

„Toto stretnutie je pre mňa príležitosťou vyjadriť svoje uznanie za úsilie vynaložené v posledných desaťročiach na ukončenie ozbrojeného násilia a na nájdenie ciest k zmiereniu. V uplynulom roku sa nepochybne dosiahol mimoriadny pokrok; napredujúce kroky umožňujú rast nádeje v presvedčení, že hľadanie mieru je prácou, ktorá sa nikdy nekončí; úlohou, ktorá nepozná odpočinok a ktorá požaduje pričinenie sa všetkých“

Svätý Otec povzbudil kolumbijské autority, aby „svoj pohľad nasmerovali na tých, čo sú dnes marginalizovaní, vylúčení zo spoločnosti“, na roľníkov, na tých, čo sú vykorisťovaní a týraní, na ženy. Cirkev je podľa pápežových slov verná svojmu poslaniu „zasadzovať sa za mier, spravodlivosť a spoločné dobro“. Pri budovaní „spoločnosti oslobodenej od násilia“ nemožno zabúdať na rešpekt k ľudskému životu, sociálnu dôležitosť rodiny, načúvať chudobným a tým, čo trpia. Kolumbia, dodal na záver svojho príhovoru kolumbijským autoritám pápež František, „má pred sebou krásne a ušľachtilé poslanie, ktoré je ale zároveň i náročnou úlohou“: 

„Priveľa času ubehlo v nenávisti a pomste... Opustenosť v ustavičnom postavení jedných proti druhým sa už ráta na desaťročia, ba i storočie. Nechcime, aby akýkoľvek druh násilia skrátil alebo vyhasil čo len jediný ďalší život. Chcel som prísť až sem, aby som vám povedal, že nie ste sami; že nás je mnoho takých, čo vás chcú v tomto kroku sprevádzať. Táto moja cesta chce byť povzbudením pre vás, príspevkom, ktorý by trochu vyhladil cestu k zmiereniu a pokoju.“

-----------------------------------------------------------------

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s autoritami 7. septembra 2017 v Bogote

Vážený pán prezident, vážení členovia vlády a diplomatického zboru, ctené osobnosti, predstavitelia občianskej spoločnosti, dámy a páni!

Srdečne zdravím pána prezidenta Kolumbie Juana Manuela Santosa a ďakujem mu za milé pozvanie navštíviť túto krajinu v osobitne významnom okamihu jeho dejín; pozdravujem aj členov vlády Kolumbijskej republiky a diplomatického zboru. A skrze vás, predstaviteľov občianskej spoločnosti, chcem srdečne pozdraviť celý kolumbijský ľud v týchto prvých okamihoch mojej apoštolskej cesty.

Do Kolumbie prichádzam v stopách mojich predchodcov, blahoslaveného Pavla VI. a svätého Jána Pavla II., a tak ako ich, i mňa sem ťahá túžba zdieľať s mojimi kolumbijskými bratmi dar viery, ktorý sa v týchto krajoch tak silno zakorenil, a nádej, pulzujúcu v srdciach všetkých. Jedine takto, s vierou a nádejou, sa dajú prekonať početné ťažkosti pri napredovaní a vybudovať krajinu, ktorá bude vlasťou a domovom pre všetkých Kolumbijčanov.

Kolumbia je národ požehnaný mnohorakým spôsobom; obdivuhodná príroda svojou nádherou nielenže v človeku zanechá úžas, ale ho i pozýva k tomu, aby sa o ňu staral s rešpektom voči jej biodiverzite. Kolumbia je druhou krajinou vo svetovom rebríčku biodiverzity a pri potulkách sa tu dá zakúsiť a vidieť, aký dobrý je Pán (porov. Ž 34,9), keď vás obdaroval tak obrovskou rozmanitosťou flóry a fauny v jej dažďových pralesoch, v pastvinách, v [prímorskej oblasti] Chocó, v skalnatých útesoch Cali, a v horách ako je pohorie La Macarena i na mnohých ďalších miestach. Rovnako prekypujúca je i kultúra krajiny; čo je však ešte dôležitejšie, Kolumbia je bohatá na ľudské kvality svojho ľudu, mužov a žien prívetivého a dobrého ducha; na osoby húževnaté a odvážne pri zdolávaní prekážok.

Toto stretnutie je pre mňa príležitosťou vyjadriť svoje uznanie za úsilie vynaložené v posledných desaťročiach na ukončenie ozbrojeného násilia a na nájdenie ciest k zmiereniu. V uplynulom roku sa nepochybne dosiahol mimoriadny pokrok; napredujúce kroky umožňujú rast nádeje v presvedčení, že hľadanie mieru je prácou, ktorá sa nikdy nekončí; úlohou, ktorá nepozná odpočinok a ktorá požaduje pričinenie sa všetkých. Je prácou, ktorá si žiada nezlyhať v úsilí o budovanie jednoty národa, a – navzdory prekážkam, odlišnostiam a rozdielnym prístupom vo veci dosiahnutia mierového spolužitia – nepoľavovať v zápase o nadŕžanie kultúre stretnutia, ktorá si vyžaduje dať do centa každej politickej, sociálnej a ekonomickej činnosti ľudskú osobu, jej nesmiernu dôstojnosť a rešpekt voči spoločnému dobru. Kiež nám toto úsilie umožní uniknúť každému pokušeniu k pomste a vyhľadávaniu čisto jednostranných a krátkodobých záujmov. Pred chvíľou sme počuli spievať: „Kráčať si vyžaduje svoj čas“. Je to na dlhý čas. Čím ťažšia je cesta, ktorá vedie k mieru a dohode, tým viac úsilia musíme vynaložiť pri spoznávaní druhých, pri uzdravovaní rán a budovaní mostov, pri posilňovaní vzťahov a pomáhaní si navzájom (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 67).

Motto tejto krajiny znie: „Sloboda a poriadok“. V týchto dvoch slovách je skryté celé učenie. Občanov si v ich slobode treba vážiť a treba ich chrániť stabilným poriadkom. Nie zákon silnejšieho, ale sila zákona schváleného všetkými je tým, čo zabezpečuje spolužitie v mieri. Sú potrebné spravodlivé zákony, ktoré dokážu zaručiť takúto harmóniu a pomôžu prekonať konflikty, čo nivočili tento národ celé desaťročia; zákony, ktoré nepramenia z pragmatickej požiadavky usporiadať spoločnosť, ale skôr z túžby vyriešiť štrukturálne príčiny chudoby, ktoré vedú k vyraďovaniu a násiliu. Len tak sa dá uzdraviť z choroby, ktorá robí spoločnosť krehkou a nehodnou a sústavne ju necháva na prahu nových kríz. Nezabudnime, že nespravodlivosť je koreňom každého sociálneho zla (porov. Evangelii gaudium, 202).

V tejto perspektíve vás povzbudzujem, aby ste svoj pohľad nasmerovali na tých, čo sú dnes marginalizovaní, vylúčení zo spoločnosti; s ktorými už väčšina nepočíta a držia sa v úzadí a kúte. Pre vytváranie a formovanie spoločnosti sme potrební všetci. Tá sa nedá dosiahnuť iba niekoľkými s „čistou krvou“, ale všetkými. A v tomto spočíva veľkosť a krása krajiny: v skutočnosti, že všetci sú prijatí a všetci sú dôležití. Ako títo mladí, ktorí by radi svojou spontánnosťou urobili tento protokol oveľa ľudskejší. Všetci sme dôležití. Bohatstvo spočíva v rozmanitosti. Myslím na tú prvú cestu sv. Petra Klaverského z Cartageny až do Bogoty, brázdiac rieku Magdalenu: jeho údiv je i naším údivom. V minulosti i dnes, upriamujme svoj pohľad na rozličné etniká a obyvateľov tých najvzdialenejších oblastí, na roľníkov. Upriamme ho na tých najslabších; na tých, čo sú vykorisťovaní a týraní; na tých, čo sú bez hlasu, lebo ho boli zbavení, alebo ho ani nikdy nemali, či im nebol vôbec priznaný. Pozrime sa tiež na ženy, na ich prínos, talent, ich materstvo s rôznymi úlohami. Kolumbia potrebuje všetkých, aby sa s nádejou otvorila budúcnosti.

Cirkev, verná svojmu poslaniu, sa zasadzuje za mier, spravodlivosť a spoločné dobro. Uvedomuje si, že evanjeliové princípy tvoria významnú dimenziu v sociálnom tkanive Kolumbie, a preto môžu v mnohom prispieť k rastu krajiny. Zvlášť posvätný rešpekt k ľudskému životu, najmä k tomu najslabšiemu a bezbrannému, je uholným kameňom pri budovaní spoločnosti oslobodenej od násilia. Ďalej nemôžeme nevyzdvihnúť sociálnu dôležitosť rodiny, ktorú Boh chcel ako ovocie lásky manželov, ako «miesto, kde sa učíme žiť v pluralite a tiež prináležať druhým» (Evangelii gaudium, 66). Prosím vás, aby ste tiež načúvali chudobným; tým, čo trpia. Vždy sa im pozerajte do očí a nechajte, aby vás skúmali svojimi tvárami, zvráskavenými utrpením, a prosiacimi rukami. Práve od nich človek dostáva skutočné lekcie o živote, ľudskosti, dôstojnosti. Pretože – ako to stojí vo vašej národnej hymne – tí, čo stonajú v putách, chápu slová toho, ktorý zomrel na kríži.

Dámy a páni, máte pred sebou krásne a ušľachtilé poslanie, ktoré je ale zároveň i náročnou úlohou. V srdci každého Kolumbijčana rezonuje duch veľkého rodáka: «Hoci zoči-voči útlaku, drancovaniu a opustenosti, jednako je našou odpoveďou život. Ani záplavy, ani mor, ani hlad, ani pohromy, ba ani nekonečné vojny počas storočí nemohli zmariť trvalý náskok života nad smrťou. Náskok, ktorý sa zväčšuje a zrýchľuje». Je preto možná – pokračuje Gabo – «nová a mohutná utópia života, kde nikto nebude môcť rozhodovať za iných, dokonca ani o spôsobe smrti, kde bude láska naozaj istou a šťastie bude možné, a kde pokolenia, odsúdené na stáročia opustenosti, dostanú konečne a navždy druhú šancu na zemi» (Gabriel García Márquez, Príhovor pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny, 1982).

Priveľa času ubehlo v nenávisti a pomste... Opustenosť v ustavičnom postavení jedných proti druhým sa už ráta na desaťročia, ba i storočie. Nechcime, aby akýkoľvek druh násilia skrátil alebo vyhasil čo len jediný ďalší život. Chcel som prísť až sem, aby som vám povedal, že nie ste sami; že nás je mnoho takých, čo vás chcú v tomto kroku sprevádzať. Táto moja cesta chce byť povzbudením pre vás, príspevkom, ktorý by trochu vyhladil cestu k zmiereniu a pokoju.

Ste v mojich modlitbách. Modlím sa za vás, za súčasnosť i budúcnosť Kolumbie.

-----------------------------------------------------------------

Zdvorilostná návšteva pápeža u prezidenta a pozdrav mladým

Po príhovore miestnym autoritám sa Svätý Otec František presunul na zdvorilostnú návštevu do prezidentského paláca Casa de Nariño. Po výmene darov a podpísaní čestnej knihy, sa pápež papamobilom odviezol pred Katedrálu Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Bogote, kde mu primátor slávnostne odovzdal kľúče od mesta.

Po tichej modlitbe v chráme a podpísaní čestnej knihy sa pápež prihovoril veriacim z balkóna kardinálskeho paláca. Pápeža si na Námestie Bolívar s srdci mesta prišlo vypočuť viac než 22-tisíc mladých, ktorým sa prihovoril týmito slovami:

„Dnes vstupujem do tohto domu, ktorým je Kolumbia, a hovorím: «Pokoj vám!». Toto bol spôsob pozdravu každého Žida, a aj Ježiša. Túžil som prísť až sem ako pútnik pokoja a nádeje, a prajem si zažiť tieto chvíle stretnutia v radosti, ďakujúc Bohu za všetko dobré, čo učinil v tomto národe, v živote každého človeka.“

Svätý Otec povzbudil kolumbijskú mládež, aby v sebe živili radosť, lebo práve tá je znakom „mladého srdca, ktoré stretlo Pána“. Mladí majú podľa pápežových slov „špeciálny cit na rozpoznanie utrpenia iných“. Dôkazom toho je veľký záujem o dobrovoľnícku službu. Prítomných vystríhal pred nebezpečenstvom „uviaznuť v ovzduší relativizmu“ a nechať tak bokom potenciál „chápať bolesti tých, čo trpeli“. Argentínsky pápež mladých pozval rozvíjať kultúru stretnutia a pokračoval:

„Vaša mladosť vás tiež robí schopnými niečoho, čo je v živote veľmi ťažké: odpúšťať. Odpúšťať tým, čo nás zranili... Vy nám pomáhate v zámere hodiť za hlavu to, čo nás urazilo; pozerať sa dopredu bez prekážky nenávisti, lebo nám ukazujete celú realitu, ktorú máme pred sebou, celú Kolumbiu, ktorá túži rásť a pokračovať v rozvoji; tú Kolumbiu, ktorá potrebuje všetkých a ktorú my starší máme odovzdať vám.“

Pápež František, ktorí nazval mladých budúcnosťou Kolumbie i Cirkvi, sa na záver svojho príhovoru z balkóna kardinálskeho paláca v Bogote prihovoril k všetkým prítomným týmito slovami:

„Majme nádej, že Ježiš svojou láskou a milosrdenstvom, ktoré trvajú naveky, zvíťazil nad zlom, hriechom a smrťou. Stačí len vykročiť smerom k nemu. Vyzývam vás k úlohe – nie k hotovému výsledku – obnoviť spoločnosť, aby bola spravodlivou, stabilnou a plodnou. Z tohto miesta vás povzbudzujem dôverovať v Pána, v toho jediného, ktorý nás podopiera a povzbudzuje, aby sme dokázali prispievať k zmiereniu a pokoju.“

-----------------------------------------------------------------

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s kolumbijskými mladými 7. septembra 2017 v Bogote

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

pozdravujem vás s veľkou radosťou a ďakujem vám za vrelé privítanie. «Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: „Pokoj tomuto domu!“ [Veriaci odpovedajú: „I s duchom tvojim“.] Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám»  (Lk 10,5-6).

Dnes vstupujem do tohto domu, ktorým je Kolumbia, a hovorím: „Pokoj vám!“. Toto bol spôsob pozdravu každého Žida, a aj Ježiša. Túžil som prísť až sem ako pútnik pokoja a nádeje, a prajem si zažiť tieto chvíle stretnutia v radosti, ďakujúc Bohu za všetko dobré, čo učinil v tomto národe, v živote každého človeka.

Prichádzam tiež, aby som sa učil; áno, aby som sa učil od vás, z vašej viery, z vašej sily v protivenstvách. Vy viete, že biskup, kňaz sa musia učiť od svojho ľudu: práve preto prichádzam, aby som sa učil, učil od vás. Som biskup, ale prichádzam učiť sa. Zažili ste si ťažké a tmavé momenty, ale Pán je blízko vás, je v srdci každého syna a dcéry tejto krajiny. On nerobí výber, nevyraďuje nikoho, Pán objíma všetkých. Počúvajte! Všetci sme pre neho dôležití a potrební. Počas týchto dní by som sa chcel s vami podeliť s tou najdôležitejšou pravdou: že Boh vás miluje láskou Otca a povzbudzuje vás, aby ste pokračovali v hľadaní a túžbe po pokoji; po pokoji, ktorý je pravý a trvalý. Boh nás miluje s láskou Otca. Opakujme spoločne: „Boh nás miluje s láskou Otca“. Ďakujem!

Výborne. Mal som tu napísané: „Vidím tu veľa mladých ľudí“, no i keby som mal zaviazané oči, viem, že tento príjemný chaos vedia robiť jedine mladí! [Mladí tlieskajú.] Dobre teda... k vám mladým teraz prehovorím. Pochádzate zo všetkých častí krajiny: z Bogoty (cachacos), z pobrežia (costeños), z regiónov Antioquia, Caldas, Risaralda a Quindío (paisas), z údolia Valle del Cauca (vallunos) a z nížin (llaneros). Pre mňa je vždy dôvodom na radosť stretnúť sa s mladými ľuďmi. V tento deň vám hovorím: prosím, živte v sebe radosť, lebo je to znak mladého srdca; srdca, ktoré stretlo Pána. A ak udržíte živú túto radosť s Ježišom, nikto vám ju nebude môcť vziať, nikto (porov. Jn 16,22)! Avšak, v pochybách, radím vám, radím vám: nenechajte sa o ňu obrať, pestujte si takú radosť, ktorá zjednocuje všetko vo vedomí, že Pán nás miluje. Lebo, ako sme povedali na začiatku, Boh nás miluje... Ako to bolo? [Mladí odpovedajú]. Boh nás miluje srdcom Otca. Znova: [Boh nás miluje srdcom Otca]. A toto je princíp radosti. Oheň Kristovej lásky robí túto radosť prekypujúcou a postačujúcou na zapálenie celého sveta. Čo by vám teda mohlo brániť v tom, aby ste zmenili túto spoločnosť? Ako to chcete urobiť? Nemajte obavu z budúcnosti! Majte odvahu snívať o veľkých veciach! K takémuto veľkému snu vás chcem dnes pozvať. Prosím, nerobte malé veci, nie: leťte vysoko a snívajte o veľkých veciach!

Vy mladí máte špeciálny cit na rozpoznanie utrpenia iných; je to zvláštne: vy si to hneď všimnete. Dobrovoľnícka služba po celom svete žije zásluhou tisícok vás, ktorí ste schopní dať k dispozícii svoj čas, vzdať sa vášho pohodlia, plánov zameraných len na seba, aby ste sa nechali zachytiť potrebami slabších a venovali sa im. Je však možné, že ste sa narodili v prostredí, do ktorého smrť, bolesť a rozdelenie prenikli až tak hlboko, že vás to zanechalo takmer znechutených a akoby znecitlivených bolesťou. A práve preto vám chcem povedať: dovoľte, aby utrpenia vašich kolumbijských bratov vami pohli! A pomôžte nám starším, aby sme si nezvykali na bolesť a opustenosť. Potrebujeme vás, pomôžte nám, aby sme si nezvykli na bolesť a opustenosť.

Aj vy, chlapci a dievčatá, ktorí žijete v zložitých prostrediach, v rozličných situáciách a v najrôznejších rodinných pomeroch, ste zvyknutí vnímať vo svete, že nie všetko je len biele alebo čierne; že každodenný život sa odohráva v širokej škále rôznych odtieňov šedej: to je pravda! To vás však môže vystaviť nebezpečenstvu; nebespečenstvu uviaznuť v ovzduší relativizmu, nechať bokom potenciál mladých ľudí chápať bolesti tých, čo trpeli. Máte nielen schopnosť usvedčovať, poukazovať na chyby, lebo si ich hneď všimnete, ale aj inú peknú a konštruktívnu schopnosť: schopnosť chápať. Chápať, že za každou chybou ­– lebo, povedzme si to na rovinu: chyba zostane chybou a nemožno ju zastierať; chyba je chybou a netreba ju zastierať. A vy rozumiete, že za chybou sú nespočetné dôvody, poľahčujúce okolnosti. Ako veľmi vás Kolumbia potrebuje, aby sa mohla vžiť do kože tých, čo mnoho generácií pred vami to nemohli alebo to nevedeli urobiť, alebo netrafili ten správny spôsob vedúci k pochopeniu!

Pre vás mladých je veľmi ľahké stretnúť sa. Stretnúť sa je pre vás jednoduché. A pri tomto mám na vás jednu otázku: všetci ste sa na tomto mieste zišli. Od koľkej ste už tu? [Odpovedajú.] Vidíte, že ste odvážni? Pre vás je veľmi ľahké stretnúť sa: stačí vám pre stretnutie, pre udalosť, akou je táto, dobrá káva, nejaký ten nápoj či niečo iné, aby to bola príležitosť k stretnutiu. Lebo čokoľvek poviem, je zámienkou pre stretnutie. Mladí sa stretávajú pri hudbe, pri umení... Veď aj taký finálový zápas medzi Atlético Nacional a América di Cali sa stáva príležitosťou, aby boli ľudia spolu! Môžete nás naučiť, nás starších, že kultúra stretnutia neznamená, že všetci majú myslieť, žiť a reagovať tým istým spôsobom: nie, to nie je to. Kultúra stretnutia znamená to vedieť, že bez ohľadu na naše rozdiely sme všetci súčasťou niečoho veľkého, čo nás spája a presahuje, sme súčasťou tejto nádhernej krajiny. Pomôžte nám, nám starším, vstúpiť vo veľkom do tejto kultúry stretnutia, s ktorou vy [mladí] máte také dobré skúsenosti!

Okrem toho, vaša mladosť vás tiež robí schopnými niečoho, čo je v živote veľmi ťažké: odpúšťať. Odpúšťať tým, čo nás zranili; je pozoruhodné vidieť, ako sa nenechávate stiahnuť starými historkami; ako sa čudne pozeráte, keď my dospelí opakujeme to, čo je rozdeľujúce len pre to, že lipneme na nevraživosti. Vy nám pomáhate v zámere hodiť za hlavu to, čo nás urazilo; pozerať sa dopredu bez prekážky nenávisti, lebo nám ukazujete celú realitu, ktorú máme pred sebou, celú Kolumbiu, ktorá túži rásť a pokračovať v rozvoji; tú Kolumbiu, ktorá potrebuje všetkých a ktorú my starší máme odovzdať vám.

A práve vďaka tejto schopnosti odpúšťať [vy, mladí] máte pred sebou obrovskú úlohu napomôcť ozdraveniu nášho srdca. Počúvajte, o čo vás žiadam: pomôžte uzdraviť naše srdce. Povieme to všetci spolu? [Mladí opakujú.]. Prosím vás o pomoc: nakaziť nás mladistvou nádejou; nádejou, ktorá je vždy ochotná dať každému druhú šancu. Prostredia zúfalstva a neviery spôsobujú ochorenie duše. Sú to prostredia, v ktorých nejestvujú únikové cesty z problémov, kde sa dokonca bojkotujú tí, čo únikové cesty hľadajú, a ktoré maria nádej, ktorú každé spoločenstvo potrebuje na to, aby sa mohlo pohnúť ďalej. Nech vaše túžby a plány dodajú Kolumbii kyslík a naplnia ju užitočnými ideálmi. Mladí, snívajte, hýbte sa, riskujte, hľaďte na život s novým úsmevom, kráčajte vpred! Nemajte strach!

Len tak nájdete odvahu objaviť tú krajinu, ktorá sa ukrýva za horami: krajinu, ktorá presahuje titulky novín a nestráca sa v každodenných starostiach, keďže je veľmi ďaleko. Tú krajinu, ktorú nevidieť, a ktorá tvorí súčasť tohto spoločenského organizmu, ktorý nás potrebuje. Vy mladí ste schopní objaviť Kolumbiu v jej hĺbke. Srdcia mladých ľudí podnecujú veľké výzvy. Koľko je tu prirodzenej krásy, ktorá sa dá vnímať bez potreby vykorisťovať ju! Koľko mladých ľudí, ako vy, potrebuje vašu vystretú ruku, vaše rameno, aby vytušili lepšiu budúcnosť!

Dnes som chcel prežiť túto chvíľu spolu s vami; som si istý, že vo vás je potenciál nevyhnutný na vybudovanie – vybudovanie! – národa, o akom sme stále snívali. Mladí sú nádejou Kolumbie a Cirkvi; v ich napredovaní a v ich krokoch zbadáme kroky Ježiša, Posla pokoja, Toho, ktorý nám vždy nesie dobré zvesti.

Teraz sa obraciam na vás všetkých, drahí bratia a sestry tejto milovanej krajiny: na deti, mládež, dospelých i starých ľudí, ktorí túžite byť nositeľmi nádeje; nech vás ťažkosti neskľučujú, nech vás násilie nezdrví, nech nad vami zlo nezvíťazí. Verme, že Ježiš svojou láskou a milosrdenstvom, ktoré trvajú naveky, zvíťazil nad zlom, zvíťazil nad hriechom a smrťou. Opakujme: [opakujú] Stačí len vykročiť smerom k nemu. Choďte v ústrety Ježišovi! Vyzývam vás k úlohe – nie k hotovému výsledku – nie, k úsiliu. K čomu vás pozývam? [odpovedajú] A čo je to, čo nesmiete urobiť? [odpovedajú]. Výborne, gratulujem! [tlieskajú] Takže, zmocnite sa tohto úsilia obnoviť spoločnosť, aby bola spravodlivou, stabilnou a plodnou. Z tohto miesta vás povzbudzujem dôverovať v Pána, ktorý je jediný, čo nás podopiera a povzbudzuje, aby sme dokázali prispievať k zmiereniu a pokoju.

Objímam vás všetkých, všetkých, čo ste tu prítomní: chorých, najchudobnejších, vylúčených zo spoločnosti, núdznych, starých ľudí, tých, čo sú doma... všetkých; všetci ste v mojom srdci. Prosím Boha, aby vás požehnával. A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť. Veľká vďaka!

Ešte pred tým, než pôjdem, ak chcete, dám vám požehnanie. Modlime sa spoločne k Panne Márii: Zdravas Mária...

-----------------------------------------------------------------

Na záver stretnutia Svätý Otec František všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie.

Stretnutie pápeža s kolumbijskými biskupmi

Svätý Otec sa po pozdrave a záverečnom požehnaní odobral na stretnutie so 130-členným biskupským zborom Kolumbie, ktorý na neho čakal v salóne kardinálskeho paláca. „Som veľmi rád,“ uviedol pápeža na úvod svojho príhovoru, „pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením,“ dodal Svätý Otec a pokračoval:

„«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske...

Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.“

Pápež František tiež kolumbijských biskupov vyzval, aby „vždy upriamili pohľad na konkrétneho človeka“. Pripomenul tiež mnohé rodiny, ktoré bojujú s „pliagou násilia a alkoholizmu“, „krehkosťou manželského zväzku“ a „neprítomnosťou rodičov“ pri výchove detí. Mnohí mladí sú „zničení prázdnom duše, ktoré zanechávajú drogy“. Svätý Otec nezabúda ani na kňazov, ktorí si podľa jeho slov zaslúžia dobrú formáciu a blízkosť svojich pastierov.

-----------------------------------------------------------------

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s kolumbijskými biskupmi 7. septembra 2017 v Bogote

Pokoj s vami

Vzkriesený takto pozdravil svoje malé stádo potom, ako premohol smrť; dovoľte mi, aby som vás pozdravil týmto spôsobom na začiatku mojej cesty.

Ďakujem vám za slová privítania. Som veľmi rád, pretože prvé kroky v tejto krajine ma priviedli na stretnutie s vami, biskupmi Kolumbie, aby som vo vás objal celú kolumbijskú Cirkev a privinul si váš ľud na moje srdce Petrovho nástupcu. Veľmi pekne vám ďakujem za vašu biskupskú službu a prosím vás, aby ste ju vykonávali s obnoveným nadšením. Osobitne pozdravujem emeritných biskupov a povzbudzujem ich, aby podporovali svojou modlitbou a diskrétnou prítomnosťou Kristovu nevestu, ktorej sa veľkoryso darovali.

Prichádzam, aby som ohlasoval Krista a aby som v jeho mene uskutočnil cestu pokoja a zmierenia. Kristus je našim pokojom! On nás zmieril s Bohom a s nami!

Som presvedčený, že Kolumbia má niečo originálne, niečo veľmi originálne, čo priťahuje veľkú pozornosť. Nikdy nebola kompletne zrealizovaným cieľom, ani úplne dosiahnutou métou, ani úplne získaným pokladom. Jej ľudské bohatstvo, množstvo prírodných zdrojov, jej kultúra, jej žiarivá kresťanská syntéza, dedičstvo jej viery a pamiatka jej evanjelizátorov, spontánna radosť jej ľudí, nezaplatiteľný úsmev jej mladých, jej originálna vernosť Kristovmu evanjeliu a jeho Cirkvi a predovšetkým jej nezničiteľná odvaha odolávať smrti, nielen vyhlasovanej, ale často aj rozsievanej. Toto všetko uniká, ako to robí nesmelý kvet mimózy v záhrade, a takpovediac zostáva skryté tým, čo majú postoj cudzincov, ktorí by si to chceli chamtivo podmaniť. No na druhej strane, [toto bohatstvo Kolumbie] sa štedro ponúka tomu, kto sa dotkne jej srdca s miernosťou pútnika. Kolumbia je presne takáto.

Preto sa ako pútnik obraciam na vašu Cirkev. Som váš brat, ktorý sa túži podeliť o Vzkrieseného Krista, pre ktorého nie je žiadny múr večným, žiaden strach nie je nezničiteľný, žiadna rana, žiaden vred nie je neliečiteľný.

Nie som prvým pápežom, ktorý k vám hovorí tu, vo vašom dome. Dvaja z mojich veľkých predchodcov tu boli hosťami: blahoslavený Pavol VI., ktorý prišiel krátko po skončení II. vatikánskeho koncilu, aby povzbudil ku kolegiálnej aktualizácii tajomstva Cirkvi v Latinskej Amerike; a sv. Ján Pavol II. pri svojej pamätnej apoštolskej návšteve v roku 1986. Slová obidvoch sú trvalým zdrojom; usmernenia, ktoré dali a vynikajúca syntéza, ktorú ponúkli ohľadom našej biskupskej služby sú naďalej dedičstvom, ktoré treba uchovávať. Nevyšli z módy. Chcel by som, aby to, čo vám poviem, bolo vnímané ako pokračovanie toho, čo oni učili.

Strážcovia a sviatosť prvého kroku

«Urobme prvý krok» je mottom mojej návštevy a zároveň je to moje prvé posolstvo pre vás. Viete dobre, že Boh je Pánom prvého kroku. On nás vždy predchádza. Celé Sväté písmo hovorí o Bohu ako o tom, ktorý zanechal seba samého kvôli láske. Bolo tomu tak vtedy, keď tu boli iba temnoty a chaos a On vyjdúc zo seba samého učinil, aby všetko prišlo k bytiu (porov. Gn 1,2-4); bolo tomu tak, keď sa prechádzal v záhrade počiatkov a uvedomil si nahotu svojho stvorenia (por. Gn 3,8-9); bolo tomu tak, keď sa ako pútnik zastavil v Abrahámovom stane a zanechal mu prísľub nepredstaviteľnej plodnosti (por. Gn 18,1-10); bolo tomu tak, keď sa predstavil Mojžišovi a uchvátil ho vtedy, keď on už nemal vo výhľade nič iné, len pasenie oviec svojho svokra (por. Ex 3,1-2); bolo tomu tak, keď neodvrátil svoj pohľad od milovaného Jeruzalema ani keď sa tento prostituoval na chodníku nevernosti (porov. Ez 16,15); bolo tomu tak, keď so svojou slávou emigroval za svojím ľudom, ktorý sa nachádzal v otrockom exile (porov. Ez 10,18-19).

A v plnosti času sa rozhodol zjaviť nám prvý krok, meno prvého kroku, svojho prvého kroku. Volá sa Ježiš a je to nezvratný krok. Pochádza zo slobody lásky, ktorá všetko predchádza. Pretože Syn, On sám, je žijúcim výrazom tejto lásky. Tí, ktorí ho uznávajú a prijímajú, dostávajú ako dedičstvo dar vovedenia do slobody, aby mohli urobiť vždy v Ňom ten prvý krok, nemajú strach, že sa stratia, keď vyjdú zo seba samých, pretože vlastnia záruku lásky, ktorá sa šíri z prvého Božieho kroku, kompas, ktorý im nedovolí zablúdiť.

Uchovávajte teda so svätou bázňou a pohnutím tento prvý krok Boha smerom k vám a prostredníctvom vašej služby aj smerom k ľuďom, ktorí vám boli zverení, vo vedomí, že ste živou sviatosťou tej božskej slobody, ktorá sa nebojí z lásky vyjsť zo seba samej, ktorá sa nebojí schudobnenia, keď sa rozdáva, ktorá nepotrebuje inú silu ako lásku.

Boh nás predchádza, sme výhonky, nie sme vinič. Preto konajte tak, aby hlas toho, ktorý nás povolal bolo počuť, a nenazdávajte sa, že istota výsledku poslania, ktoré vám zveril Boh bude závisieť od súhrnu vašich biednych čností – tých vašich – alebo od lichotenia tých, čo sú práve pri moci. Naopak, proste, proste v modlitbe, keď nedokážete ani dávať a ani vám nie je dané, aby ste mali čo ponúknuť tým, čo neustále prichádzajú k vášmu srdcu pastiera. Modlitba v živote biskupa je životodarnou miazgou, ktorá prúdi cez viničný kmeň a bez ktorej sa rastúci výhonok zvrháva a stáva neplodným. Preto zápaste s Bohom, a ešte viac v noci jeho neprítomnosti, pokiaľ vás nepožehná (porov. Gn 32,25-27). Rany z tohto každodenného a prioritného zápasu v modlitbe budú pre vás prameňom uzdravenia; budete zranení Bohom, aby ste sa stali schopnými liečiť.

Máte za úlohu zviditeľniť vašu identitu sviatosti prvého kroku Boha

Aby sa identita sviatosti prvého kroku Boha stala hmatateľnou, vyžaduje si to neustály vnútorný exodus (vychádzanie zo seba). „Niet účinnejšej výzvy k láske, ako keď sme prví, ktorí milujeme“ – povedal sv. Augustín (Augustín, De cat. rud., I, 4.7, 26: PL 40), a tak žiadna oblasť biskupskej služby nemôže byť bez tejto slobody vykonať prvý krok. Podmienkou umožňujúcou vykonávanie apoštolskej služby je ochota priblížiť sa k Ježišovi zanechajúc za sebou „to čím sme boli, aby sme mohli byť tým, čím sme neboli“ (Augustín, En. in ps., 121, 12: PL 36).

Odporúčam vám, aby ste bdeli nielen individuálne, ale aj kolegiálne, v poslušnosti Duchu Svätému, nad týmto trvalým východiskovým bodom. Bez tohto jadra sa Učiteľove línie slabo odrážajú na tvárach učeníkov, poslanie (misia) sa blokuje a zmenšuje sa pastoračná konverzia, ktorá nie je ničím iným, než odpoveďou na naliehavosť ohlasovania evanjelia radosti dnes, zajtra a nasledujúci deň (porov. Lk 13,33), ten zápal, ktorý stravoval Ježišovo Srdce, ponechávajúc ho bez útulku či skrýše, oddanému výlučne tomu, aby plnil až do konca Otcovu vôľu (porov. Lk 9,58.62). Akú inú budúcnosť môžeme sledovať? Po akej inej dôstojnosti môžeme túžiť?

Nemerajte sa metrom tých, ktorí by chceli, aby ste boli iba kastou funkcionárov, ohnutých pod diktatúrou prítomnosti. Vždy majte pohľad upretý na večnosť Toho, ktorý si vás vybral, pripravení prijať rozhodujúci súd z jeho úst.

V komplexnosti tváre tejto kolumbijskej Cirkvi, je veľmi dôležité uchrániť jedinečnosť jej rozdielnych a legitímnych síl, pastoračných citlivostí, regionálnych špecifík, historickej pamäti, bohatstvo osobitých cirkevných skúseností. Turíce umožňujú, aby všetci počúvali vo vlastnom jazyku. Z tohto dôvodu sa vytrvalo usilujte o vzájomnú jednotu spoločenstva. Neúnavne ju budujte prostredníctvom úprimného a bratského dialógu, odsudzujúc ako mor tajné plány, prosím. Usilovne robte prvý krok voči sebe navzájom. Predbiehajte sa ústretovo v ochote pochopiť dôvody toho druhého. Predchádzajte sa v ochote a pochopení dôvodov toho druhého. Nechajte sa obohatiť tým, čo vám druhý môže ponúknuť a budujte Cirkev tak, aby tejto krajine vydávala jasné svedectvo toho, ako veľmi sa dá pokročiť, keď sme ochotní nezostať v rukách niekoľkých. Úloha cirkevných provincií je vo veci samotného evanjelizačného posolstva zásadne dôležitá, aby rozličné hlasy, ktoré ho ohlasujú boli v harmónii. Preto sa neuspokojte s priemerným úsilím o určité minimum, ktoré by rezignovaných ponechávalo v spokojnej nerušenosti pre ich nemohúcnosť a súčasne tiež utlmovalo tie nádeje, ktoré by potrebovali odvahu k odpovedi založenej viac na Božej sile, než na vlastnej slabosti.

Uchovávajte si osobitnú citlivosť voči africko-kolumbijským koreňom vášho ľudu, ktoré tak štedro prispeli ku stvárneniu tváre tejto zeme.

Dotknúť sa živého Kristovho tela

Pozývam vás, aby ste sa nebáli dotknúť zraneného tela vašich dejín a dejín vášho ľudu. Robte to s pokorou, bez márnivej snahy vyniknúť a s nerozdeleným srdcom, slobodným od kompromisov alebo servilností. Iba Boh je Pán a duša nás pastierov sa nesmie podriaďovať nijakej inej príčine.

Kolumbia potrebuje váš pohľad, pohľad biskupov, na to, aby ju podporoval v odvahe urobiť prvý krok smerom k definitívnemu mieru, k zmiereniu, k odmietnutiu násilia ako metódy, k zdolávaniu nerovností, ktoré sú koreňom mnohého utrpenia, k odmietnutiu ľahkej, no bezvýchodiskovej cesty korupcie, k trpezlivej a stálej konsolidácii vecí verejných (res publica), ktorá si vyžaduje zdolávať biedu a nerovnosť.

Ide samozrejme o úlohu náročnú, no nemožno sa z nej vykrútiť: cesta je strmá a riešenia nie sú samozrejmé. Z Božej výšky, ktorou je kríž jeho Syna, sa vám dostane sily; so žiarivou pokorou očí Zmŕtvychvstalého túto cestu prekonáte; počúvajúc hlas Ženícha, ktorý sa šeptom prihovára srdcu, získate pri každom zneistení kritériá na opätovné rozpoznanie správneho smeru.

Jeden z vašich slávnych literátov napísal, hovoriac o jednej zo svojich mýtických postáv: „Nepredstavoval som si, že bude ľahšie vojnu začať, ako ju ukončiť“ (Gabriel García Márquez, Sto rokov samoty, kap. 9). Všetci dobre vieme, že mier si vyžaduje od ľudí inú morálnu odvahu. Vojna pochádza z toho najnižšieho v našom srdci; mier nás naopak núti prevýšiť seba samých. A spisovateľ dodáva: „Nemyslel som si, že budú nutné toľké slová na vysvetlenie toho, čo človek zažíva vo vojne, v podstate však stačí iba jedno: strach“ (tamže, kap. 10). Nie je potrebné, aby som vám hovoril o tomto strachu, otrávenom koreni, trpkom ovocí a zhubnom dedičstve každého konfliktu. Chcem vás však povzbudiť, aby ste naďalej verili, že je možné konať aj ináč, pamätajúc na to, že ste neprijali ducha otroctva, aby ste sa zasa strachovali; sám Duch dosvedčuje, že ste deťmi určenými na slobodu v sláve, ktorá im je určená (porov. Rim 8,15-16).

Na vlastné oči vidíte a poznáte tak ako málokto zdeformovanie tváre tejto krajiny, ste správcami podstatných prvkov, ktoré ju držia v jednote, napriek jej trhlinám. Práve kvôli tomuto vás Kolumbia potrebuje, aby opäť spoznala svoju pravú tvár, plnú nádeje napriek svojim nedostatkom; aby nastalo vzájomné odpustenie si aj napriek nie celkom sceleným ranám; aby verila, že je možné ísť aj inou cestou, i keď by ju sila zotrvačnosti nútila opakovať rovnaké chyby; aby mala odvahu prekonávať všetko, čo by ju chcelo učiniť chudobnou, napriek jej pokladom.

Priznám sa, že cítim ako svoju povinnosť povzbudiť vás, takže vám musím povedať: Len do toho! Vnímam túto povinnosť, odovzdať vám moju túžbu povzbudiť vás! Povzbudzujem vás, teda, aby ste neúnavne každú jednu z vašich cirkví viedli k tomu, aby bola lonom svetla, schopným rodiť – hoci trpiac chudobou – nové bytosti, ktoré táto krajina potrebuje. Utiekajte sa k pokore vášho ľudu, aby ste si uvedomili jeho tajné zdroje ľudskosti a viery, načúvajte, čo všetko ich obnažená ľudskosť túžobne očakáva vďaka dôstojnosti, ktorú môže udeliť iba Vzkriesený. Nemajte strach opustiť vaše zdanlivé istoty a vydať sa na hľadanie pravej slávy Boha, ktorou je žijúci človek. Len do toho! Povzbudzujem vás na tejto ceste.

Slovo zmierenia

Sú mnohí, čo môžu prispieť k výzve pre tento národ, ale vaše poslanie je osobité. Vy nie ste ani technici ani politici, ste duchovní pastieri. Kristus je tým slovom zmierenia, vpísaným vo vašich srdciach, a vy máte moc dať mu zaznievať nielen na kazateľniciach, v cirkevných dokumentoch alebo v článkoch periodík, ale ešte viac v srdciach ľudí, na skrytom posvätnom mieste ich svedomia, v planúcej nádeji, ktorá ich priťahuje počúvať hlas z neba, ktorý hovorí: „Pokoj ľudom dobrej vôle“ (Lk 2,14). Musíte ho ohlasovať krehkým, pokorným, ale nepremožiteľným prostriedkom Božieho milosrdenstva, jediným, ktorý je schopný poraziť cynickú pýchu sŕdc zahľadených len do seba.

Cirkev nezaujíma nič iné, ako sloboda ohlasovania tohto Slova. Byť slobodní, aby sa ohlasovalo Slovo. Nepomôžu spojenectvá s jednou alebo druhou stranou, ale iba slobodné prihováranie sa srdciam všetkých. Práve tam máte autonómiu a moc v znepokojovaní, tam máte možnosť podporiť zmenu smeru.

Ľudské srdce, už toľkokrát podvedené, plodí nezmyselný projekt urobiť zo života nepretržité zväčšovanie priestorov na uschovávanie toho, čo si hromadí. Je to podfuk. Práve tu je nevyhnutné, aby zarezonovala otázka: Čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, ale jeho duša zostane prázdna (porov. Mt 16,26)?

Perami vás, ako oprávnených pastierov, ktorými ste, má Kolumbia právo, aby bola interpelovaná pravdou Boha, ktorý sa opakovane pýta: „Kde je tvoj brat?“ (Gn 4,9). Je to otázka, ktorú nemožno umlčať; ani ten, čo ju počuje, nemôže urobiť nič iné, ako len sklopiť zrak, zmätene, a v zahanbení koktať o tom, že svojho brata predal, možno za cenu niekoľkých dávok omamnej látky, alebo z dôvodu pomýleného chápania štátneho záujmu, alebo z falošnej predstavy, že účel svätí prostriedky.

Prosím vás, aby ste vždy pevne upriamovali zrak na konkrétneho človeka. Neslúžte akémusi pojmu človeka, ale ľudskej bytosti milovanej Bohom, ktorá je z mäsa a kostí, má svoje dejiny, vieru, nádej, city, sklamania, frustrácie, bolesti, rany, a uvidíte, že táto konkrétnosť človeka strhne masku chladným štatistikám, zmanipulovaným výpočtom, slepým stratégiám, skresleným informáciám, pripomínajúc vám, že „tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova (Gaudium et spes, 22).

Misijná Cirkev

Uvedomujúc si veľkodušnosť pastoračnej práce, ktorú vykonávate, dovoľte mi predstaviť vám niekoľko znepokojujúcich skutočností, ktoré nosím vo svojom srdci Pastiera, túžiaceho vyzvať vás, aby ste boli stále viac a viac misijnou Cirkvou. Moji predchodcovia už nástojili na niektorých z týchto výziev: rodina, život, mládež, kňazi, povolania, laici, formácia. V uplynulých desaťročiach, napriek značnej práci, sa stalo azda ešte namáhavejším úsilie primerane odpovedať na výzvy zefektívniť materstvo Cirkvi pri plodení, vychovávaní a sprevádzaní jej detí.

Myslím tu na kolumbijské rodiny, na obranu života od materského lona až po jeho prirodzenú smrť, na pliagu násilia a alkoholizmu, nezriedka rozšírenú v rodinách, na krehkosť manželského zväzku a absenciu otcov v rodinách s tragickými dôsledkami v podobe neistoty a sirôt. Myslím na veľa mladých ľudí, ohrozovaných prázdnotou duše a prepadnutých drogám ako úniku, alebo štýlom pohodlného života či pokušením k rozvracačstvu. Myslím na početných a šľachetných kňazov a na výzvu podporovať ich vo vernom a každodennom rozhodovaní sa pre Krista a pre Cirkev, zatiaľ čo niektorí iní zotrvávajú v pohodlnej neutralite tých, čo sa nerozhodujú pre nič, len aby zostali sami so sebou. Myslím na veriacich laikov, ktorými sú posiate všetky partikulárne cirkvi, ktorí s námahou odolávajú a nechávajú sa zjednocovať Bohom, ktorý je spoločenstvo, aj keď nemálo ľudí vyhlasuje novú dogmu o egoizme a o smrti akémukoľvek prejavu solidarity, slovo, ktoré chcú vytiahnuť zo slovníka. Myslím na nesmierne úsilie všetkých v záujme prehlbovania viery, aby bola živým svetlom pre srdcia a lampou pre urobenie prvého kroku.

Neprinášam vám nijaké návody, ani vám nechcem zanechať zoznam úloh. V podstate by som vás chcel poprosiť, aby ste si – spoločne uskutočňujúc vaše neľahké poslanie Pastierov v Kolumbii – zachovali pokoj. Neviem, či to mám povedať, ale prichádza mi to teraz na myseľ, ak však preháňam, dúfam, že mi prepáčite. Napadá mi, že je to jedna z čností, ktorú najviac potrebujete: zachovať pokoj. Nie preto, že by ste ho nemali, ale preto, že teraz sa od vás žiada viac. Dobre viete, že počas noci Zlý naďalej rozsieva kúkoľ, no majte trpezlivosť Pána role a dôverujte dobrej kvalite vašich zrniek. Učte sa od jeho zhovievavosti a veľkodušnosti. Jeho časomiery sú dlhé, lebo jeho pohľad lásky nemá medze. Keď je lásky pomenej, srdce sa stáva netrpezlivým, je znepokojené pocitom úzkosti niečo urobiť, je zachvátené strachom z toho, že zlyhalo. Dôverujte skrytej moci jeho kvasu. Nasmerujte si srdce na ten prekrásny pôvab, ktorý priťahuje a vedie k tomu, že človek predá všetko, len aby ten boží poklad vlastnil.

V konečnom dôsledku, čo silnejšie môžete ponúknuť kolumbijským rodinám než pokornú silu Evanjelia veľkodušnej lásky, ktorá zjednocuje muža a ženu, robiac ich obrazom jednoty Krista a jeho Cirkvi, poslami a uchovávateľmi života? Rodiny potrebujú vedieť, že sa v Kristovi môžu stať rozkonárenými stromami, schopnými ponúknuť tieň, prinášať ovocie v každom ročnom období, poskytnúť prístrešie životu medzi svojimi konármi. Dnes je mnoho tých, čo vzdávajú poctu stromom bez tieňa, stromom neplodným, s konármi bez hniezd. Pre vás nech je východiskovým bodom radostné vydávanie svedectva, že šťastie sa nachádza niekde inde.

Čo môžete ponúknuť vašej mládeži? Mladí sa chcú cítiť milovaní, nedôverujú tým, čo ich podceňujú, žiadajú čistú charakternosť a očakávajú, že budú zapojení do diania. Prijmite ich preto so srdcom Krista, dajte im priestor v živote vašich cirkví. Nebuďte účastní na nijakom obchodovaní s ich nádejami, ktoré by ich predávalo pod cenu. Nebojte sa jasne zdvihnúť hlas, aby ste všetkým pripomenuli, že spoločnosť, ktorá sa nechá zviesť ilúziou obchodovania s drogami, privádza seba samú do morálnej metastázy, ktorá obchoduje s peklom a všade zasieva skazenosť, a súčasne kŕmi daňové raje.

Čo môžete dať vašim kňazom? Prvým darom je dar otcovstva, ktoré ich uisťuje, že ruka, čo ich stvorila a pomazala, sa nevytratila z ich života. Vskutku, žijeme v ére informatiky a nie je pre nás ťažké spojiť sa s našimi kňazmi v reálnom čase akýmkoľvek programom textových správ. Ale srdce otca, srdce biskupa, sa nemôže obmedziť na komunikáciu so svojimi kňazmi spôsobom, ktorý je dočasný, neosobný a vonkajší. Srdce biskupa nemôže nemať starosť, zdravá starosť o to, kde žijú jeho kňazi. Skutočne žijú podľa Ježiša? Alebo sa venujú iným istotám, ako sú ekonomická stabilita, morálna nejednoznačnosť, dvojitý život alebo krátkozraké ašpirácie po kariére? Kňazi majú naliehavú a živú potrebu po fyzickej a citovej blízkosti zo strany ich biskupa. Kňazi potrebujú cítiť, že majú otca.

Na plecia kňazov často dolieha námaha každodennej práce v Cirkvi. Sú v prvej línii, neustále obkolesení ľuďmi, ktorí – zdrvení – v nich hľadajú tvár Pastiera. Ľudia k nim chodia a klopú na ich srdce. Kňazi musia nasýtiť zástup, no Boží pokrm nikdy nie je vlastníctvo, s ktorým možno nakladať len tak. Naopak. Pochádza iba z úbohosti, ktorá prišla do kontaktu s Božou dobrotou. Prepustiť zástup a nasýtiť sa tým málom, ktoré si možno nezaslúžene privlastniť, je neustálym pokušením (porov. Lk 9,13).

Dozerajte preto na duchovné korene vašich kňazov. Neustále ich privádzajte do Cézarey Filipovej, kde – pri prameňoch Jordánu – môžu opäť začuť Ježišovu otázku: „Za koho ma pokladáte?“ A príčina postupnej skazenosti, ktorá mnoho ráz vedie k smrti učeníka, je vždy také srdce, ktoré viac nedokáže odpovedať: „Ty si Kristus, Boží Syn“ (porov. Mt. 16,13-16). Stadiaľto pochádza nedostatok odvahy k nezvratnému sebadarovaniu, a tiež tu pramení vnútorná dezorientácia, únava srdca, ktoré viac nedokáže sprevádzať Pána na ceste do Jeruzalema.

Osobitným spôsobom sa, prosím, starajte o formačný proces kňazov, počnúc zrodom Božieho volania v ich srdciach. Nové Ratio fundamentalis institutionis sacerdotalis, ktoré bolo nedávno publikované, je platným zdrojom, ktorý sa má ešte len aplikovať, aby Cirkev v Kolumbii bola na výške zodpovedajúcej daru od Boha, ktorý nikdy neprestáva povolávať ku kňazstvu mnohých jej synov.

Nezanedbávajte, prosím vás, život zasvätených mužov a žien. Oni dávajú pomyselnú kerygmatickú facku každej svetáckosti a sú povolaní, aby spaľovali akýkoľvek spätný prílev svetských hodnôt v ohni blahoslavenstiev, žitých sine glossa (bez príkras) a v totálnom uponížení sa v službe iným. Prosím, nepovažujte ich len za „užitočné zdroje“ pre apoštolské diela; ale dokážte v nich rozpoznať to volanie lásky zasvätenej Nevesty: „Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

Tú istú formačnú starostlivosť prejavujte aj laikom, od ktorých závisí nielen pevnosť spoločenstiev viery, ale z veľkej časti aj účasť Cirkvi vo sférach kultúry, politiky, ekonomiky. Formácia v Cirkvi znamená vstúpiť do kontaktu so živou vierou vitálnej komunity, preniknúť do dedičstva skúseností a odpovedí, ku ktorým podnecuje Duch Svätý, lebo je to On, kto učí všetkému (porov. Jn 14,26).

Ešte pred tým, než skončím – je už toho trochu veľa , viem – jednu myšlienku by som sa chcel venovať výzve pre Cirkev v Amazónii, oblasti na ktorú ste právom hrdí, lebo tvorí podstatnú súčasť prekrásnej biodiverzity v tejto krajine. Amazónia je pre nás všetkých rozhodujúcou skúškou preveriť, či je naša spoločnosť – takmer stále obmedzovaná materializmom a pragmatizmom – schopná postarať sa o to, čo zadarmo získala; nie aby to spustošila, ale aby to zúrodnila. Mám tu na mysli skrytú múdrosť pôvodného obyvateľstva Amazónie a pýtam sa, či sme ešte schopní učiť sa od nich o posvätnosti života, o úcte voči prírode, o uvedomení si, že pragmatické rozmýšľanie nepostačuje na naplnenie života človeka a na zodpovedanie hlbokých otázok, ktoré na neho doliehajú.

Z tohto dôvodu vás vyzývam, aby ste nenechali Cirkev v Amazónii napospas. Upevňovať tvár Amazónie kvôli Cirkvi, ktorá je v nej pútnikom, je výzvou pre všetkých vás, a závisí od rastúcej a uvedomelej podpory misionárov všetkých diecéz Kolumbie a celého jej kléru. Dopočul som sa, že v niektorých pôvodných amazónskych jazykoch sa pre slovo „priateľ“ používa výraz „moje druhé rameno“. Buďte teda druhým ramenom Amazónie. Kolumbia si ho nemôže nechať amputovať bez toho, aby si nezmrzačila svoju tvár a dušu.

Drahí bratia,

pozývam vás obrátiť sa v duchu na Pannu Máriu ružencovú z Chiquinquirá, ktorej podobizeň ste opatrne preniesli zo svätyne do veľkolepej katedrály tohto mesta, aby som ju aj ja mohol kontemplovať.

Ako dobre viete, Kolumbia nemôže sama sebe dať Obnovu, po ktorej túži, bez toho, aby jej to bolo udelené z hora. Prosme teda o to Pána prostredníctvom Panny Márie.

Tak ako v Chiquinquirá Boh obnovil nádheru tváre svojej Matky, tak nech naďalej osvetľuje svojím nebeským svetlom tvár celej tejto krajiny a požehnáva Cirkev Kolumbie, sprevádzajúc ju svojou dobrotou a nech vás, ktorým ďakujem za všetko, čo robíte, žehná. Ďakujem.

-----------------------------------------------------------------

Prvý deň sprevádzal pápeža Františka aj arcibiskup – metropolita Bogoty kard. Rubén Salazar Gómez, ktorý sa o prvé dojmy: 

„Veľmi ma dojalo vidieť tváre ľudí. Boli to tváre plné šťastia, radosti a nádeje. Mnohí ľudia plakali. Bogota nezažila takúto slávnosť snáď od čias, keď tu bol sv. Ján Pavol II. Myslím si však, že táto udalosť má ešte hlbší význam, lebo ho prežívame v ťažkých časoch zo sociálneho a politického pohľadu a tak existuje určitá nedôvera, čo sa týka budúcnosti. Nevie sa, ako dopadnú voľby na budúci rok... Vidieť preto ľudí šťastných, s tvárou plnou radosti a nádeje je skutočne silný zážitok.“

Popoludní, teda tesne pred polnocou, sa pápež František zišiel s výkonným výborom Rady latinskoamerických episkopátov (CELAM) a predniesol k nim príhovor.

Bolo to štyri roky po stretnutí v brazílskom Riu de Janeiro. Šesťdesiatdva kardinálov a biskupov si prišlo vypočuť rozsiahly a na myšlienky bohatý príhovor Svätého Otca na apoštolskú nunciatúru v Bogote.

Petrov nástupca na úvod prejavu ocenil úsilie, ktoré členovia rady vynakladajú, aby organizáciu premenili na „dom v službe spoločenstva a misii Cirkvi v Latinskej Amerike“. Svätý Otec tiež pripomenul pastoračný odkaz Aparecidy, ktorý je podľa jeho slov „pokladom doposiaľ neobjaveným naplno“.

„Obnovené uvedomenie si, že na počiatku všetkého je vždy stretnutie so živým Kristom,“ povedal pápež František, „si vyžaduje, aby učeníci pestovali dôvernosť s ním; lebo inak sa Pánova tvár zatieni, misia stratí silu, obrátenie ustúpi“. Svätý Otec vyzval prítomných, aby spoločne pomáhali Cirkvi stať sa sviatosťou jednoty a nádeje:

„Ide o to, aby ste každý deň pracovali v teréne; tam, kde žije Boží ľud, ktorý vám bol zverený. Nie je pre nás prípustné, aby sme sa nechali paralyzovať klimatizáciou kancelárií, štatistikami a abstraktnými stratégiami. Je nevyhnutné obrátiť sa na človeka v jeho konkrétnej situácii... Misia sa realizuje zblízka.“

Svätý Otec František tiež členov Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky povzbudil, že misiu na „kontinente nádeje a budúcnosti“, kde žije takmer polovica katolíkov celého sveta (44%), je možné dosiahnuť jedine posilnením úlohy mladých, žien a laikov. „Ak chceme slúžiť ako CELAM našej Latinskej Amerike, musíme to robiť s vášňou,“ dodal pápež.

Na záver svojho príhovoru Petrov nástupca zveril prítomných kardinálov a biskupov ako aj miestne cirkvi, ktoré zastupujú, a všetkých veriacich Latinskej Ameriky a Karibiku pod ochranu Panny Márie, nazývanej na tomto kontinente tiež menami Guadalupská a z Aparecidy.

Pápež František sa po stretnutí s členmi Rady biskupských konferencií Latinskej Ameriky (CELAM) presunul papamobilom do parku Simóna Bolívara, v centre Bogoty, kde na neho čakal viac než miliónový zástup veriacich. Pred 31 rokmi na tomto mieste slúžil omšu sv. Ján Pavol II.

Tentoraz sa pontifikátna liturgia slávila za pokoj a spravodlivosť v Kolumbii, ktorá pred rokom ukončila viac než 50 rokov trvajúci vojenský konflikt. Práve pokoj a zmierenie boli centrom prvého dňa 20. apoštolskej cesty Svätého Otca Františka, bohatého na stretnutia s verejnými činiteľmi i predstaviteľmi miestnej Cirkvi.

Pápež vo svojej prvej homílii, ktorú nazval „Budovatelia pokoja, podporovatelia života“, vychádzal z Lukášovho evanjelia piatej kapitoly. Apoštol v nej hovorí o tom, ako Ježiš kázal pri tzv. Galilejskom mori, a ako si povolal rybárov – prvých učeníkov (Lk 5,1-11). „Všetci ho prichádzajú počúvať,“ zamyslel sa Svätý Otec:

„Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.“

Podľa pápežových slov Bogota ako aj samotná Kolumbia predstavujú „mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie“. Kolumbia má však aj temné stránky, pokračoval Svätý Otec:

„Aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí.“

Všetky tieto temnoty však „Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4), vysvetlil pápež František a dodal: „Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku“.

Svätý Otec zároveň pripomenul, že aj Kolumbia poznala túto skutočnosť, keď počas šiestich rokov mala 16 prezidentov a „draho platila za svoje rozdelenia“ a „aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak ako Peter sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktoré slovo vzbudzuje plodnosť“.

Rozkaz spustiť siete, vysvetlil ďalej pápež František, „nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť,“ objasnil Svätý Otec a dodal:

„V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo.“

„A tak ako apoštoli sa potrebujeme navzájom volať,“ vyzval pápež František veriacich, „dávať si znamenia, tak ako rybári; vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť“. Na záver homílie v parku Simón Bolívar v centre Bogoty Svätý Otec pozdravil skupinu kardinálov a biskupov z Venezuely.

-----------------------------------------------------------------

Homília pápeža Františka pri slávení svätej omše v Bogote 7. septembra 2017 v parku Simona Bolívara

„Budovatelia pokoja, podporovatelia života“

Evanjelista pripomína, že povolanie prvých učeníkov sa uskutočnilo na brehoch Genezaretského jazera - tam, kde sa zhromažďoval ľud, aby počúval hlas schopný dať mu orientáciu a svetlo; je to tiež miesto, kde rybári ukončujú svoje namáhavé dni, počas ktorých hľadajú obživu, aby viedli život bez biedy, život dôstojný a šťastný. Je to jediný raz v celom Evanjeliu podľa Lukáša, kedy Ježiš káže pri takzvanom Galilejskom mori. Na otvorenom mori sa miešajú vytúžená výnosnosť práce a frustrácia zo zbytočnosti márne vynaloženého úsilia. A podľa starodávnej kresťanskej interpretácie more predstavuje aj nesmierny priestor, kde spolunažívajú všetky národy. Napokon, pre svoju nepokojnosť a temnosť evokuje všetko to, čo ohrozuje ľudskú existenciu a čo má moc zničiť ju.

My používame obdobné výrazy na označenie masy ľudí: záplava ľudí, more ľudí. V ten deň mal Ježiš za sebou more a pred sebou množstvo ľudí, ktorí ho nasledovali vediac o jeho pohnutí nad ľudskou bolesťou, ako aj o jeho správnych, hlbokých a spoľahlivých slovách. Všetci ho prichádzajú počúvať; Ježišovo slovo má v sebe čosi osobitného, čo nikoho neponecháva ľahostajným; jeho slovo má moc obrátiť srdcia, meniť plány a projekty. Je to slovo potvrdené skutkom, nie sú to uzávery napísané za stolom, výrazy chladné a odlúčené od bolesti ľudí, a preto je to slovo užitočné ako pre bezpečie brehu, tak aj pre vrtkavosť mora.

Toto milované mesto, Bogota, a táto nádherná krajina, Kolumbia, predstavujú mnohé z ľudských scenárov opísaných v Evanjeliu. Nachádzajú sa tu zástupy prahnúce po slove života, ktoré by svojim svetlom osvietilo všetko úsilie a ukázalo zmysel a krásu ľudskej existencie. Tieto zástupy mužov a žien, detí a starcov obývajú zem nepredstaviteľnej plodnosti, ktorá by mohla darovať plody pre všetkých. Ale aj tu, ako aj v iných častiach sveta, existujú hlboké temnoty, ktoré ohrozujú a ničia život: temnoty nespravodlivosti a spoločenskej nerovnosti; korupčné temnoty osobných či skupinových záujmov, ktoré egoisticky a bezuzdne konzumujú to, čo je určené pre blaho všetkých; temnoty chýbajúcej úcty k ľudskému životu, denne kosiace životy mnohých nevinných, ktorých krv volá do neba; temnoty prahnutia po pomste a nenávisti, ktorá poškvrňuje ľudskou krvou ruky tých, ktorí si vykonávajú spravodlivosť na vlastnú päsť; temnoty tých, čo sa robia necitlivými voči bolesti mnohých obetí. Všetky tieto temnoty Ježiš rozháňa a ničí ich svojim príkazom na Petrovej loďke: «Zatiahni na hlbinu» (Lk 5,4).

Môžeme sa zamotať v nekonečných diskusiách, zrátavať neúspešné pokusy a vytvárať zoznam úsilia, ktoré vyšlo navnivoč; avšak ako Peter vieme, čo znamená skúsenosť práce bez akéhokoľvek výsledku. Aj tento národ pozná túto skutočnosť, keď za obdobie šiestich rokov na svojom začiatku mal 16 prezidentov a draho platil za svoje rozdelenia (tzv. „patria boba“ – mrcha vlasť); aj kolumbijská cirkev mala skúsenosť s márnym a neúrodným pastoračným úsilím..., avšak tak ako Peter, sme tiež schopní dôverovať Učiteľovi, ktorého slovo vzbudzuje plodnosť dokonca aj tam, kde nehostinnosť ľudských temnôt spôsobuje neúrodnosť mnohých snáh a námah. Peter je mužom, ktorý s odhodlanosťou prijíma Ježišovo pozvanie, ktorý všetko zanecháva a nasleduje ho, aby sa premenil na nového rybára, ktorého misia spočíva v privádzaní svojich bratov do Božieho kráľovstva, kde sa život stáva plným a šťastným.

Avšak príkaz spustiť siete nie je adresovaný iba Šimonovi Petrovi; jemu prislúchalo zatiahnuť na hlbinu, tak ako tí, čo vo vašej vlasti ako prví rozpoznali to, čo je najurgentnejšie, tí, čo sa dali do iniciatív za pokoj, za život. Spúšťanie sietí v sebe zahŕňa zodpovednosť. V Bogote a v Kolumbii je na pochode jedno obrovské spoločenstvo, ktoré je povolané stať sa mohutnou sieťou zhromažďujúcou všetkých do jednoty, pracujúcou pre obranu a starostlivosť o ľudský život, osobitne, keď je najkrehkejší a najzraniteľnejší: v materskom lone, v detstve, v starobe, v stave postihnutia a v situáciách vysunutia na okraj spoločnosti. Aj zástupy ľudí žijúcich v Bogote a v Kolumbii sa môžu stať skutočnými živými, spravodlivými a bratskými komunitami, ak počúvajú a prijímajú Božie slovo. V týchto evanjelizovaných zástupoch ľudí povstanú mnohí muži a ženy, ktorí, stanúc sa učeníkmi, so skutočne slobodným srdcom môžu nasledovať Ježiša; mužovia a ženy schopní milovať život vo všetkých jeho fázach, ctiť si ho, podporovať ho.

A tak ako apoštoli, potrebujeme sa navzájom volať, dávať si znamenia, tak ako rybári, vrátiť sa k tomu, aby sme sa považovali za bratov, za spoločníkov na ceste, za partnerov tejto spoločnej firmy, ktorou je vlasť. Bogota a Kolumbia sú zároveň brehom, jazerom, šírym morom, mestom, cez ktoré prešiel a prechádza Ježiš, aby ponúkol svoju prítomnosť a svoje plodné slovo, aby nás vyviedol von z temnoty a priviedol nás ku svetlu a k životu. Aby volal ďalších, všetkých, aby nikto nezostal napospas búrkam; aby pomohol vstúpiť do loďky všetkým rodinám, ony sú svätyňami života; aby vytvoril priestor spoločnému dobru ponad nízke či individuálne záujmy, aby sa ujímal tých najkrehkejších podporujúc ich práva.

Peter zakúša svoju maličkosť, zakúša veľkosť Ježišovho slova a konania; Peter pozná vlastné slabosti, svoje trhanie sa dopredu a cúvanie vzad, tak ako to poznáme aj my, ako to poznajú dejiny násilia a rozdelenia vášho ľudu, ktorý nás nie vždy našiel ochotných zdieľať loďku, búrky, nešťastné udalosti. Avšak, Ježiš tak, ako to urobil aj so Šimonom, nás pozýva zatiahnuť na hlbinu, podnecuje nás zdieľať riziko, nemajte strach spoločne riskovať, pozýva nás zanechať naše sebectvá a nasledovať ho; opustiť strachy, ktoré nepochádzajú od Boha, ktoré nás paralyzujú a spomaľujú v naliehavej úlohe byť budovateľmi pokoja, podporovateľmi života. Vyplávajte na more, hovorí Ježiš. A učeníci si dali znamenie, aby sa všetci zhromaždili na lodi. Nech sa tak stane v tejto krajine.

-----------------------------------------------------------------

Po svätej omši v parku Simóna Bolívara sa pápež vrátil späť na apoštolskú nunciatúru, kde ho tancom a spevom privítala skupina mladých, seniorov a chorých, tak ako tomu bolo už v prvú noc po príchode Svätého Otca do Kolumbie.

Petrov nástupca v krátkom spontánnom príhovore vyzdvihol dôležitosť chrániť „svet, v ktorom sa zraniteľnosť považuje za podstatu ľudskej prirodzenosti“:

„Lebo všetci sme zraniteľní, všetci... Boh je jediný, ktorý nie je zraniteľný, všetci ostatní sme. Na niektorých to vidieť, na iných nie. Avšak to je podstatou ľudstva, táto potreba byť posilňovaný Bohom, všetci. Práve preto nemožno nikoho zavrhnúť.“

Každý jeden z nás je podľa pápežových slov „poklad, ktorý sa darúva Bohu, aby mu Boh pomohol rásť spôsobom, aký sa páči jemu.“ Na záver Svätý Otec prítomných požiadal, aby sa za neho modlili, lebo aj on je zraniteľný.

Zdroj: Slovenská redakcia VR

Poznámka: Aktualizácia: Piatok 8. septembra 2017

( TK KBS, RV mk, jb, ľm, ej, zk; ml ) 20170908001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]