-

Vaša Eminencia, otec kardinál Dominika Duka, predseda Českej biskupskej konferencie,

Vážený pán Ján Figeľ, osobitný vyslanec pre podporu náboženstva alebo viery mimo EÚ,

Vážení hostia, dámy a páni,

dovoľte mi, aby som vás v mene Konferencie biskupov Slovenska srdečne privítal na pôde Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, v Aule Benedikta XVI. na medzinárodnej konferencii na tému „Náboženstvo a migrácia.“ Osobitne medzi nami vítam, Jeho Eminenciu, kardinála Dominika Duku, pražského arcibiskupa metropolitu a predsedu Českej biskupskej konferencie. Hneď v úvode chcem vyjadriť v mene Konferencie biskupov Slovenska veľkú vďačnosť otcovi kardinálovi i celej Českej biskupskej konferencii za ochotu podieľať sa na organizovaní tejto medzinárodnej konferencie. Toto kolokvium je prejavom tradične výborných vzťahov medzi našimi národmi, je však zároveň prvým spoločným akademickým podujatím. Máme nádej, že toto stretávanie sa a zdieľanie pod záštitou oboch biskupských konferencií bude mať svoje pokračovanie.

Dnes sme sa tu stretli, aby sme spoločne z rôznych hľadísk diskutovali o vzťahu náboženstva a migrácie. Ešte pred pár rokmi sme migrantov pozorovali cez televízne obrazovky v krajinách tretieho sveta, na miestach veľkých ozbrojených konfliktov. Neočakávali sme, že téma migrácie sa nás čoskoro bude osobne dotýkať. Aj keď naše krajiny, Slovensko a Česká republika, nie sú práve cieľovou stanicou migrantov z Afriky a Blízkeho východu, nakoľko sme však členmi Európskej únie a nachádzame sa na malom európskom kontinente, potrebujeme tejto téme venovať primeranú pozornosť.

Migrácia ako taká nie je novým fenoménom, sprevádza ľudstvo od nepamäti. Ľudia vždy putovali za lepším životom alebo aby si zachránili holé životy pred vojnou a prenasledovaním. Koniec koncov samotný Boží Syn podstúpil namáhavú cestu, keď spolu s Pannou Máriou a sv. Jozefom utekali pred Herodesom do Egypta. Náboženstvo a migrácia majú veľa spoločného. Ľudia môžu opustiť svoju krajinu práve preto, aby si uchovali náboženskú slobodu a mohli verejne vyznávať svoje náboženstvo. Ale náboženstvo hrá dôležitú úlohu aj pri stretnutí dvoch kultúr. Náboženstvo môže ovplyvniť spôsob, akým jednotlivec príjme cudzinca. Rovnako náboženstvo toho, kto prichádza, môže ovplyvniť mieru jeho integrácie do spoločnosti.

V našich európskych podmienkach je zrejmé, že väčšina migrantov, ktorí prišli do Európy v posledných rokoch, sú predovšetkým moslimovia. Krajiny západnej Európy majú rozdielne skúsenosti s ich integráciou do majoritnej spoločnosti. Rovnako treba konštatovať, že v posledných rokoch sme boli v Európe svedkami viacerých brutálnych teroristických útokov, ktorých aktéri sa hlásili ku islamu. Tieto fakty logicky môžu ústiť do záveru, že čím väčšia moslimská komunita, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť takýchto násilných činov. V takejto situácii je legitímne pýtať sa na povahu náboženstva, ku ktorému sa títo ľudia hlásia a skúmať, v akej miere je prínosom pre našu spoločnosť. Toto skúmanie nerobíme preto, aby sme akékoľvek náboženstvo chceli znevážiť, ale s cieľom lepšie poznať jeho povahu, učenie, limity, historickú skúsenosť s ním a možnosti dialógu.

Je nevyhnutné, aby sme viedli otvorenú, úctivú a korektnú diskusiu najmä preto, lebo je veľmi pravdepodobné, že s islamom budeme v najbližších rokoch a desaťročiach konfrontovaní stále viac. Domnievam sa, že spolužitie kresťanov s islamom nemusí byť jednoduché už len preto, lebo obe náboženstvá sú univerzalistické, čiže ich cieľom je rozšíriť sa po celom svete, keďže sa obe považujú za pravé. Toto konštatovanie by nemuselo byť zdrojom obáv, ak by proti sebe stáli rovnocenné, vnútorné silné kultúry. Lenže dnes to tak nie je. Krajiny západnej civilizácie majú síce kresťanské korene a sú ovplyvnené kresťanskou kultúrou, lenže v súčasnosti je vplyv kresťanstva na ich formovanie stále menší. Nie náhodou sociológovia hovoria o tzv. postkresťanskom svete. Oproti však stojí kultúra, ktorá sa v takomto štádiu nenachádza. Inými slovami, žiaden postislamský svet nejestvuje. Ak chceme hľadať spôsob spolužitia s islamom, nemali by sme zabudnúť na fakt, že kresťanstvo sa s islamom nachádza napriek všetkým snahám o dialóg aj v permanentnom konflikte. Raz má navrch jedna strana, potom druhá, ale je tu vždy konflikt. Vojenské operácie západných krajín v Iraku, Afganistane či Líbyi môžu moslimovia vnímať práve touto optikou. Dejiny sú plné historických momentov, ktoré rozhodli o uchovaní kresťanskej civilizácie na európskom kontinente. Aj samotné Slovensko zažilo viac ako storočie osmanskú okupáciu. Táto skúsenosť je dodnes zaznamenaná v ľudovej i umeleckej tvorbe.

Stáročná historická skúsenosť hovorí, že všade tam, kde sa kresťanské komunity dostali pod nadvládu moslimov alebo boli časom prečíslení, väčšinou tieto komunity buď postupne zanikli alebo zanikajú. Ak k tomu prirátame vysokú pôrodnosť v moslimských krajinách; stretnutie s islamom, hoci aj v modernej dobe, vyvoláva oprávnené obavy. Stojíme na prahu novej dejinnej situácie, o ktorej sa v tejto chvíli nedá predpovedať, ako dopadne. Západný postkresťanský svet sa podobá na pacienta, ktorý si privodil vážne zdravotné ťažkosti svojim životným štýlom. Pacient sa však svojho životného štýlu nechce vzdať, radšej sa rozhodne podstupovať liečbu symptómov, neskôr by sme mohli povedať tak obrazne - prijme paliatívnu liečbu, aby ho blížiaci sa koniec príliš nebolel. Negatívne dopady konzumizmu, sekularizácie a odpadu od kresťanskej viery, nie sú na programe dňa. V Európe nie je demografická otázka prioritou, všetci však riešime, ako dlho v starobe vydržíme pracovať. Namiesto toho, aby sme chránili chudobných cudzincov pred prevádzačmi, dbali o bezpečnosť a prejavovali solidaritu, zakladáme napríklad aj fondy na financovanie potratov v rozvojových krajinách.

Naše obavy sú spojené s krízou našej identity. Masový odpad od kresťanskej viery znamená, že sme stratili oporné body našej civilizácie. Prítomnosť migrantov môže byť veľkou výzvou ku evanjelizácii, ale len za predpokladu, že sa nájde dostatok hodnoverných svedkov kresťanskej viery. Nič nenasvedčuje, že by moslimovia konvertovali na kresťanstvo. Aby k tomu jedného dňa došlo, museli by sa kresťania prezentovať nie ako dediči umierajúcej minulosti, ale ako časti životaschopného organizmu. Museli by sme znova objaviť svoju vieru, svoju nádej a morálku, náboženskú prax. Museli by sme znova začať klásť na seba veľké požiadavky, lebo každý človek potrebuje niečo, čo ho núti prekonávať seba samého.

Dialóg s islamom je nevyhnutný a správny. Tak nám to pripomína Druhý vatikánsky koncil, o toto sa usilovali všetci nasledujúci pápeži. Úvaha nad našou kultúrnou situáciou by nemala byť dôvodom, aby sme rezignovali nad našou úlohou pomáhať chudobným a obetiam vojnových konfliktov, najmä v krajinách, kde tieto problémy vznikajú. Je to naša kresťanská povinnosť.

Keď toto všetko pripomínam, zároveň konštatujem, že príchod tisícov migrantov z moslimského sveta môže zásadne zmeniť našu civilizáciu a my toto stretnutie v priebehu desaťročí najmä z demografických a kultúrnych dôvodov nemusíme ustáť.

Milí priatelia, uvažovanie nad vzťahom náboženstva a migrácie je užitočné, lebo nás môže viesť ku objavovaniu vlastnej duchovnosti a ľudskosti. Migrácia je výzvou, ktorej sa nemusíme báť, ak si zachováme a prehĺbime vlastnú náboženskú a kultúrnu identitu. Všetkým želám, aby toto potrebné a jedinečné podujatie prinieslo veľa užitočných informácii a podnetov do našich krajín, našich miestnych cirkví a celej spoločnosti.

Ďakujem Vám za pozornosť.

( TK KBS, kbs, szv; ml ) 20170221028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]