Vatikán 11. novembra (RV) Len týždeň pred záverom Roku milosrdenstva prijal pápež František v Aule Pavla VI. ľudí v núdzi a bez domova, ktorí prišli z rôznych kútov sveta. Najväčšiu skupinu tvorili tri tisícky Francúzov vedených lyonským arcibiskupom kardinálom Barbarinom. V dnešný sviatok sv. Martina z Tours, ktorý sa často zobrazuje na koni ako sa delí o svoj plášť so žobrákom, prišli do Večného mesta, aby si okrem duchovného programu vypočuli slová Petrovho nástupcu.Jeden a pol hodinové stretnutie, ktoré hudobne sprevádzal zbor chudobných z francúzskeho mesta Nantes, bolo plné dojímavých objatí, úsmevov, povzbudivých slov i svedectiev. O svoj životný príbeh sa na úvod podelili Christian z Francúzska, ktorý sa vyliečil zo schizofrénie a je členom speváckeho zboru chudobných, a Robert z Poľska, ktorý sa vďaka sociálnej pomoci centra bratov kamiliánov opäť postavil na vlastné nohy.
Na stretnutí, ktoré pripravilo francúzske združenie s názvom Fratello (prekl. Brat) v spolupráci s Komunitou sv. Egídia, zaznela aj zaujímavá výzva. Jeden zo zástupcov prítomných sa na Svätého Otca obrátil s prosbou, aby sa mohli organizovať Svetové dni chudobných.
Medzi účastníkmi bolo približne dvesto ľudí v núdzi zo Slovenska, ktorých sprevádzali kňazi Peter Gombita z Hýľova, Marián Kuffa zo Žakoviec i ďalší, pričom nechýbala ani pútnická skupina od vincentínov z Bratislavy-Ružinova.
Pápež František si pozorne vypočul svedectvá a reagoval v spontánnom príhovore, ktorý predniesol v rodnej španielčine:
„Ako povedal Robert: nelíšime sa od veľkých tohto sveta. Máme svoje túžby a svoje sny, ktoré sa snažíme realizovať malými krokmi. Túžba a sen: dve slová, ktoré nám môžu pomôcť... Pre mňa je muž alebo žena chudobný - odlišne chudobný ako ste vy - vtedy, keď stratí schopnosť snívať, stratí schopnosť boriť sa s utrpením. Neprestaňte snívať! Sen chudobného, toho, kto nemá strechu nad hlavou, aký bude? Neviem... ale snívajte. Napríklad sen, že raz prídete do Ríma: a ten sen sa stal teraz skutočnosťou. Snívajte, že svet sa zmení. A to je semienko, ktoré zarodí vo vašom srdci.
Jeden z vás, ktorí hovorili na začiatku – Etienne Billemaine – pripomenul jedno z mojich slov, ktoré často používam: chudoba leží v srdci evanjelia. Jedine ten, kto cíti, že mu niečo chýba, hľadá inde a sníva. Ten, kto má všetko, nemôže snívať! Jednoduchí ľudia išli za Ježišom, lebo snívali, že ich uzdraví, že ich oslobodí, že im poslúži. A nasledovali ho a on ich oslobodzoval.
Muži a ženy s utrpeniami a snami. A to je prvá vec, ktorú som vám chcel povedať. Naučte nás, nás všetkých, tých, ktorí majú strechu nad hlavou, tých, ktorým nechýba jedlo, lieky, aby sme sa neuspokojili. Z vašimi snami nás naučte snívať počnúc evanjeliom, v srdci ktorého ste vy.
Druhé slovo, ktoré nebolo povedané, ktoré však bolo prítomné v postoji tých, ktorí hovorili a vo vašom a ktoré mi prišlo zo srdca, keď Robert hovoril vo svojom jazyku [pozn. red. vo francúzštine]: «Et la vie devient si belle!» A život sa stáva taký krásny! Čo znamená, že život sa pre nás stáva krásnym, že sme schopní ho tak vidieť aj v tých najhorších situáciách, ktoré vy prežívate. A to znamená dôstojnosť! To je to slovo, ktoré mi prišlo na um.
Schopnosť nachádzať krásu aj v tých najsmutnejších a najbolestivejších veciach môžu ju mať jedine muž a žena, ktorí majú dôstojnosť! Chudobní, áno; zúbožení, nie! To je dôstojnosť! Tá istá dôstojnosť, ktorú mal Ježiš, ktorý sa narodil ako chudobný, ktorý žil ako chudobný; tá istá dôstojnosť, ktorú má evanjeliové Slovo; tá istá dôstojnosť, ktorú majú muž či žena, ktorí žijú zo svojej práce. Chudobní, áno; ovládaní, nie! Vykorisťovaní, nie!
Ja viem, viem to, že mnohokrát ste stretli ľudí, ktorí chceli ťažiť z vašej chudoby, ktorí ju chceli využiť; avšak viem tiež, že ten pocit vidieť, že život je krásny, ten pocit, tá dôstojnosť, vás zachránila pred tým, aby sa z vás stali otroci. Chudobní, áno, otroci, nie! Chudoba je v srdci evanjelia, aby bola žitá. V evanjeliu nie je život v otroctve, ale vyslobodenie z neho.
Ja viem, že pre každého z vás – ako povedal Robert – život mnohokrát, veľakrát, je veľmi ťažký. On to povedal vo svojom jazyku: «La vie a été beaucoup plus difficile que pour moi, pour beaucoup des autres». Ku mnohým bol život oveľa krutejší než ku mne. Vždy stretneme ľudí, ktorí sú chudobnejší než my. A to nám tiež dáva dôstojnosť: vedieť byť solidárnymi, vedieť si pomôcť navzájom, vedieť podať ruku tomu, kto trpí viac než ja. Schopnosť byť solidárnym je jedným z plodov, ktoré nám dáva chudoba: keď je veľké bohatstvo, zabúda sa na potrebu byť solidárnymi, lebo človek si privykne na to, že mu nič nechýba! Keď ťa chudoba privádza k utrpeniu na tomto svete, robí ťa solidárnym a učí ťa podať ruku tomu, kto žije v ťažšej situácii než ty. Ďakujem za tento príklad, ktorý dávate. Naučte svet solidárnosti!
Dojala ma tiež naliehavosť slova «pokoj» v Christianovom svedectve; v jednej vete, v ktorej hovorí o vnútornom pokoji: «J´ai trouvé la paix du Christ que j´ai cherché». Našiel som Kristov pokoj, ktorý som hľadal. To bolo po prvýkrát, kedy o tom hovoril. A potom povedal: pokoj je radosť, ktorú cíti, ktorú cítil, keď začal byť súčasťou zboru v Nantes. A nakoniec sa na mňa obrátil s prosbou. A povedal mi: ,Vy, ktorý poznáte problém pokoja vo svete, prosím Vás, aby ste pokračovali vo Vašom úsilí v prospech mieru’. Tá najväčšia chudoba je vojna! Je to chudoba, ktorá ničí. A počuť to z úst človeka, ktorý trpel materiálnou biedou, chudobou na zdraví, je výzva pracovať na pokoji. Pokoj sa pre nás kresťanov začína v maštali, jednou rodinou na okraji spoločnosti; pokoj, ktorý Boh chce pre každého zo svojich detí. A vy, vychádzajúc zo svojej chudoby, z vašej situácie, môžete byť umeleckými tvorcami pokoja.
Vojna je medzi bohatými, aby mali viac, aby mali viac územia, viac moci, viac peňazí... Je to veľmi smutné, keď je vojna medzi chudobnými, lebo je to niečo zvláštne: chudobní sú – už zo samotného faktu, že sú chudobní – viac náchylní na to, aby boli remeselníkmi pokoja, uzatvárajú pokoj, tvoria pokoj, dávajú príklad pokoja. Potrebujeme vo svete pokoj! Potrebujeme pokoj v Cirkvi; všetky cirkvi potrebujú pokoj; všetky náboženstvá potrebujú rásť v pokoji, lebo všetky náboženstvá sú poslami pokoja, musia však rásť v pokoji. Pomôžte, každý jeden z vás, vo vašom vlastnom náboženstve. To je ten pokoj, ktorý plynie z utrpenia, zo srdca, hľadajúc túto harmóniu, ktorá ti dá dôstojnosť.
Ďakujem vám za to, že ste prišli navštíviť ma; ďakujem tým, ktorí vydali svedectvá. A prosím vás o odpustenie, ak som sa vás niekedy dotkol svojimi slovami alebo ak som nepovedal niečo, čo som povedať mal. Prosím vás o odpustenie v mene kresťanov, ktorí čítajúc evanjelium v jeho centre nenachádzajú chudobu. Prosím vás o odpustenie za to, že kresťania mnohokrát odvracajú tvár pred chudobným človekom alebo pred situáciou poznačenou chudobou. Odpusťte!
Vaše odpustenie mužom a ženám Cirkvi, ktorí nechcú hľadieť alebo nechceli hľadieť, je pre nás požehnanou vodou (svätenou vodou očistenia); je pre nás očistením; znamená to pomôcť nám prinavrátiť sa k viere, že v srdci evanjelia leží chudoba ako veľké posolstvo a že my – katolíci, kresťania, všetci – musíme budovať Cirkev chudobnú a pre chudobných. A že všetci muži a ženy, akéhokoľvek náboženstva, musia v každom chudobnom vidieť posolstvo Boha, ktorý sa približuje a stáva sa chudobným, aby nás sprevádzal v živote. Nech vás Boh žehná, každého jedného z vás“.
Týmito slovami dnes pápež František ukončil svoj spontánny príhovor pri príležitosti Jubilea chudobných a ľudí v núdzi v Aule Pavla VI. Na záver sa za prítomných pomodlil a mnohých osobne pozdravil.
Trojdňové Jubileum chudobných a ľudí v núdzi vyvrcholí v nedeľu ráno slávnostnou omšou, ktorej bude v Bazilike sv. Petra predsedať pápež František a na ktorej sa zúčastní približne päťtisíc ľudí bez strechy nad hlavou z viac než dvadsiatich krajín. V rámci duchovného programu bude zajtra popoludní viesť modlitbovú vigíliu v Bazilike sv. Pavla za hradbami kardinál Philippe Barbarin, arcibiskup Lyonu.
