V stotisícovom zhromaždení, ktoré siahalo až do priľahlých ulíc, bolo desaťtisíc poľských pútnikov v sprievode vyše 50 biskupov a 250 kňazov na ďakovnej púti pri 1050. výročí krstu Poľska. Okolo deväťtisíc bolo účastníkov jubilejného podujatia pre spevácke zbory a liturgických animátorov a štyri tisícky z talianskeho Združenia katolíckych lekárov. Prítomní boli aj členovia duchovnej rodiny bl. Karola de Foucaulda, ktorá si pripomína 100. výročie jeho smrti. Okrem kongregácie Malých sestier Ježišových, ktorá je so svojím modrým habitom dobre známe aj na Slovensku, boli na Vatikánskom námestí zastúpené aj vetva kňazov a ďlšie fraternity.

Ozajstný dialóg sa zakladá na vzájomnom počúvaní a vedie k spoločnému dobru. Na evanjeliovom príbehu stretnutia Ježiša so Samaritánkou (Jn 4,5-27) pri studni pápež František v katechéze vysvetlil, ako dialóg rúca múry a vyjadruje lásku Boha k človeku. Na úvodom zaznelo biblické čítanie:

«V tom čase Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar a unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“» (Jn 4,6b-7.9.13-15).

*

„Milosrdenstvo a dialóg“ - katechéza Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Úryvok z Jánovho evanjelia, ktorý sme si vypočuli (porov. 4,6-15), rozpráva o stretnutí Ježiša s jednou samaritánskou ženou. To, čím nás oslovuje toto stretnutie, je veľmi blízky dialóg medzi ženou a Ježišom. Toto nám dnes umožňuje zdôrazniť jeden veľmi dôležitý aspekt milosrdenstva, ktorým je práve dialóg.

Dialóg osobám dovoľuje vzájomne sa poznať a vzájomne porozumieť našim potrebám. Predovšetkým je to znak veľkej úcty, lebo stavia osoby do postoja načúvania a do stavu prijatia tých najlepších aspektov partnera dialógu. Po druhé, dialóg je výrazom lásky k blížnemu, lebo zatiaľ čo neignoruje rozdiely, môže pomôcť hľadať a zdieľať spoločné dobro. Ďalej, dialóg nás pozýva predstúpiť pred druhého vo vedomí, že je Božím darom, ktorý sa nás týka a žiada si, aby sme ho rozpoznali.

Mnohokrát sa nestretávame s bratmi, hoci žijeme po ich boku, a to predovšetkým vtedy, keď nadraďujeme našu pozíciu nad pozíciu druhého. Nevedieme dialóg, keď dostatočne nepočúvame alebo keď máme tendenciu druhého prerušovať, aby sme ukázali, že máme pravdu. Nuž, koľkokrát, keď počúvame nejakého človeka, zastavíme ho so slovami: „Nie, nie! Tak to nie je!“, a nenecháme ho vysvetliť, čo chce povedať. Toto bráni dialógu, toto je agresia. Skutočný dialóg si naopak vyžaduje chvíle ticha, v ktorých sa dá vnímať mimoriadny dar prítomnosti Boha v bratovi.

Drahí bratia a sestry, vedenie dialógu napomáha poľudšťovať vzťahy a prekonávať nedorozumenia. V našich rodinách je veľká potreba dialógu a ako by sa len omnoho ľahšie vyriešili problémy, keby by sme sa naučili vzájomne si načúvať! Tak je to vo vzťahu medzi manželom a manželkou a medzi rodičmi a deťmi. Koľko pomoci môže vzísť aj z dialógu medzi učiteľmi a ich žiakmi; alebo medzi vedúcimi a robotníkmi, pre objavenie priaznivejších pracovných požiadaviek.

Aj Cirkev žije dialógom s mužmi a ženami každých čias, aby porozumela potrebám, ktoré sú v srdci každej osoby a aby prispela k uskutočneniu spoločného dobra. Pomyslime na veľký dar stvorenia a na zodpovednosť, ktorú máme všetci, chrániť náš spoločný dom: dialóg na tak ústrednú tému je nevyhnutnou požiadavkou. Pomyslime na dialóg medzi náboženstvami, aby sme objavili hlbokú pravdu o ich poslaní uprostred ľudí a aby sme prispeli k budovaniu pokoja a siete úcty a bratstva (porov. Enc. Laudato si´, 201).

Na záver, všetky formy dialógu sú výrazom veľkej požiadavky lásky Boha, ktorý ide všetkým v ústrety a do každého vkladá semienko svojej dobroty, aby mohol spolupracovať na jeho stvoriteľskom diele. Dialóg rúca múry rozdelení a nedorozumení; vytvára mosty komunikácie a nedovoľuje, aby sa niekto izoloval v uzavretí sa do svojho vlastného malého sveta.

Nezabudnite: viesť dialóg znamená počúvať, čo mi hovorí ten druhý a povedať s miernosťou to, čo si myslím ja. Ak sa to deje takto, potom v rodine, v susedstve, na pracovisku sa bude lepšie dariť. Ak však nenechám druhého, aby povedal všetko, čo má na srdci a začnem kričať – dnes sa toľko kričí – nedospeje tento náš vzájomný vzťah k dobrému, nedospeje k dobrému vzťah medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi. Počúvať, vysvetliť, s miernosťou, neštekať na druhého, nekričať. Otvorené srdce.

Ježiš dobre poznal to, čo bolo v srdci Samaritánky, veľkej hriešnice; no neuprel jej možnosť vyjadriť sa, nechal ju dohovoriť až do konca, a kúsok po kúsku vstúpil do tajomstva jej života. Toto ponaučenie platí aj pre nás. Skrze dialóg môžeme dať rásť znameniam Božieho milosrdenstva, aby sa stali prostriedkami prijatia a úcty. / Preložila: Slovenská redakcia VR

*

V závere audiencie pozdravil Svätý Otec osobitne poľských pútnikov. V príhovore k nim vyzdvihol veľkosť svätého Jána Pavla II. ako „pápeža hlbokej duchovnosti, sformovanej tisícročným dedičstvom poľskej histórie a kultúry odovzdávanej v duchu viery z generácie na generáciu. Toto dedičstvo bolo pre neho zdrojom nádeje, sily a odvahy, s akou povzbudzoval svet, aby otvoril doširoka dvere Kristovi. Toto pozvanie sa v ňom premenilo na neúnavné ohlasovanie Evanjelia milosrdenstva pre svet a pre človeka, čoho pokračovaním je tento Jubilejný rok.“

Napokon Svätý Otec pripomenul aj zajtrajšiu Misijnú nedeľu:

„Na prahu Svetového dňa misií všetkých povzbudzujem, aby modlitbou a konkrétnou pomocou sprevádzali evanjelizačnú činnosť Cirkvi na misijných územiach.“

( TK KBS, RV zk, jb; ml ) 20161022003   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]