Vatikán 16. septembra (RV) Svätý Otec František dnes prijal účastníkov formačného kurzu pre nových biskupov, ktorý v týchto dňoch v Ríme pripravila Kongregácia pre biskupov v spolupráci s Kongregáciou pre východné cirkvi. Medzi novozvolenými biskupmi bol aj košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč, ktorý prijal biskupskú vysviacku 1. septembra 2016 v Košiciach.Na úvod stretnutia pápež poďakoval prítomným prefektom dikastérií kardinálovi Ouelletovi a kardinálovi Sandrimu a na novozvolených biskupov z celého sveta sa obrátil týmito slovami: „Áno, Boh vás predchádza vo svojom milujúcom poznaní! On vás ,ulovil’ udicou svojho prekvapujúceho milosrdenstva. Jeho siete sa záhadným spôsobom začali zovierať a vy ste nemohli urobiť nič iné, než sa nechať chytiť. Viem dobre, že ešte aj teraz vás preniká chvenie pri spomienke na jeho volanie, ktoré prišlo skrze hlas Cirkvi, jeho Nevesty“.
Ako príklady nasledovania Božieho volania Svätý Otec ponúkol novým biskupom postavy zo Svätého písma, akými boli Mojžiš, Natanael, Samaritánka či apoštoli. Tomuto chveniu boli vystavení dokonca i farizeji, keď „boli často odhalení Pánom, ktorý poznal ich myšlienky“. „Nech vás Boh chráni pred zmarením takého chvenia, pred navyknutím si naň ako na samozrejmosť a pozbavením ho jeho ,destabilizujúcej’ sily. Nechajte sa „destabilizovať“, toto je pre biskupa dobré.“ Po týchto slovách pápež poukázal na to, čo biskupovi prináša útechu:
„Je krásne nechať sa prebodnúť milujúcim poznaním Boha. Je potešujúce vedieť, že on naozaj vie, kto sme a nedesí ho naša nedostatočnosť. Je utešujúce uchovávať si v srdci spomienku na jeho hlas, ktorý zavolal práve nás, napriek našim nedostatkom. Dáva to pokoj, ak sa oddáme istote, že to bude on a nie my, kto privedie k naplneniu to, čo on sám začal“.
Pápež František pozval nových biskupov, aby pri prechode Svätou bránou, ktorá predstavuje samotného Krista, pri príležitosti Roku milosrdenstva „intenzívne prežili osobnú skúsenosť vďaky, zmierenia, totálnej dôvery, odovzdania vlastného života bez výhrad Pastierovi pastierov“:
„Vstupujúc cez Krista, jedinú bránu, zahľaďte sa do jeho pohľadu... To najvzácnejšie bohatstvo, ktoré si môžete z Ríma odniesť na začiatku vašej biskupskej služby je vedomie milosrdenstva, s akým na vás hľadel a zvolil si vás. Tým jediným pokladom, ktorý si prosím nenechajte v sebe zhrdzavieť, je istota, že nie ste ponechaní na vaše sily. Ste biskupi, účastníci na jedinom episkopáte, členovia nerozdeliteľného kolégia“.
Značnú časť svojho príhovoru zameral Svätý Otec práve na potrebu a dôležitosť milosrdenstva v živote biskupa a jemu zverených diecéz:
„Ako učil môj ctihodný a múdry predchodca, «je to milosrdenstvo, ktoré kladie hranicu zlu. V ňom sa vyjadruje celá osobitá prirodzenosť Boha – jeho svätosť, sila pravdy a lásky»; ono je «spôsob, akým sa Boh stavia proti moci temnôt so svojou odlišnou a božskou silou»; práve «tou [mocou] milosrdenstva» (Homília pápeža Benedikta VI. z 15. apríla 2007)... Zachovajte si neporušenú istotu tejto pokornej sily, s ktorou Boh klope na srdce každého človeka: svätosť, pravda a láska. Vniesť milosrdenstvo do pastorácie neznamená nič iné, než urobiť z cirkví, ktoré sú vám zverené, príbytky, v ktorých prebývajú svätosť, pravda a láska“.
Ako pomôcku pri vnášaní milosrdenstva do pastoračnej služby, ponúkol Svätý Otec novým biskupom tri odporúčania. Prvou radou je, aby sa stali biskupmi schopnými nadchnúť a pritiahnuť:
„Urobte z vašej služby ikonu milosrdenstva, jedinú silu, ktorá je schopná zvábiť a pritiahnuť natrvalo srdce človeka. Dokonca aj zločinec sa nechal v poslednej chvíli pritiahnuť Tým, v ktorom «našiel len dobro» (porov. Lk 23,41)“.
Druhým odporúčaním je, aby sa stali biskupmi schopnými iniciácie, zasväcovania tých, čo im boli zverení:
„Nenechajte sa pokúšať číslami a kvantitou povolaní, ale hľadajte radšej kvalitu učeníctva. Nie čísla, ani kvantita: iba kvalita. Neodopierajte seminaristom vaše pevné a nežné otcovstvo. Pomôžte im rásť až kým nenadobudnú slobodu spočívať v Bohu «pokojní a utíšení ako nasýtené deti v matkinom náručí» (porov. Ž 131,2)“.
Posledná pápežova rada znela, aby sa stali biskupmi schopnými sprevádzať. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o dobrom Samaritánovi:
„Ľudia potrebujú milosrdenstvo; celkom nevedome ho hľadajú. Vedia dobre, že sú zranení, cítia to, vedia dobre, že sú «polomŕtvi» (porov. Lk 10,30), i keď majú strach priznať si to. Keď nečakane vidia, ako sa približuje milosrdenstvo, vyjdú von naťahujúc ruku, aby oň žobrali. Sú očarení jeho schopnosťou zastaviť sa, zatiaľ čo toľkí prechádzajú pomimo; [schopnosťou] skloniť sa, zatiaľ čo akýsi reumatizmus duše bráni v zohýbaní; [schopnosťou] dotknúť sa raneného tela, zatiaľ čo sa zväčša dáva prednosť len tomu, čo je sterilné [t.j. bez rizika nákazy].“
Na záver prítomných biskupov povzbudil Svätý Otec František týmito slovami:
„Buďte biskupmi so srdcom zraneným týmto milosrdenstvom a teda neúnavnými v pokornej úlohe sprevádzať človeka, ktorého vám ,náhodou’ Boh poslal do vašej cesty. Kamkoľvek pôjdete, spomeňte si, že cesta do Jericha nie je ďaleko. Vaše cirkvi sú plné takýchto ciest... Sprevádzajte s trpezlivou starostlivosťou váš klérus. Buďte blízko vášmu kléru. Prosím vás, aby ste odovzdali vašim kňazom pápežovo objatie a vďačnosť za ich činnú štedrosť...
Prosím vás tiež, aby ste konali s veľkou rozvážnosťou a zodpovednosťou pri prijímaní kandidátov alebo inkardinovaní (začleňovaní) kňazov vo vašich miestnych cirkvách...
Špeciálne sprevádzanie si zachovajte pre všetky rodiny, tešiac sa s ich veľkorysou láskou a povzbudzujúc to obrovské dobro, ktorým obdarúvajú tento svet. Starajte sa najmä o tie najviac zranené... Prosím vás, aby ste ich sprevádzali v rozlišovaní a s empatiou“.
Na záver Svätý Otec udelil všetkým prítomným apoštolské požehnanie.
