Aká bola Vaša cesta k tomu, že ste sa stali saleziánskou sestrou? Prečo ste sa rozhodli práve pre saleziánsky štýl života?

Saleziánov som spoznala ešte počas totality. Viacerí mladí sme s nimi chodievali na duchovné obnovy a na duchovné cvičenia. Viedli nás k duchovnému životu. Cez nich som spoznala Don Bosca. Oslovil ma ich štýl života a to, čo robia pre ľudí. Na základe ich príkladu som chcela aj ja slúžiť druhým a tak som sa rozhodla stať sa saleziánskou sestrou.

Od ktorého roku ste v Albánsku? Prečo práve Albánsko?

V Albánsku pôsobím od roku 1991. Po páde komunizmu hľadala generálna matka sestry, ktoré by mohli ísť na misie do Albánska. Navrhla to aj mne. V tom čase som žila v Taliansku. Mysleli si, že slovenčina je podobná albánskemu jazyku (úsmev). Tak do tejto krajiny poslali aj mňa. Vtedy som albánsky jazyk nepoznala.

A ako je to teraz u Vás s albánčinou?

Za tie roky som sa albánsky jazyk naučila a komunikujem s miestnymi obyvateľmi albánsky.

Aké boli Vaše začiatky a začiatky komunity v Albánsku?

Začiatky boli náročné. Začínali sme v meste Skadar. Na začiatku sme boli tri: jedna Talianka, jedna Španielka a ja. Neboli tam dostupné telefóny ani mobily, bolo problémom kúpiť čokoľvek v obchode. Materiálne nám v tom čase pomohla talianska Charita a slovenský kňaz o. Vojtech Nepšinský. Dostali sme potraviny, šatstvo, lieky. Odtiaľ som bola neskôr preložená do komunity v Tirane, a potom do Tale-Bregdet. V osade Bregdet pôsobíme 10 rokov. Prvé tri roky sme sem dochádzali a sedem rokov sme tu už stabilne. V roku 2005 sme začali vďaka Slovenskej katolíckej charite realizovať v osade pomoc deťom a mladým cez projekt Adopcia na diaľku®.

Aký je život a pomery v Albánsku?

Veľa ľudí žije v chudobe. Sú veľké rozdiely medzi vidiekom a mestami. Mnoho albánskych rodín žilo v horách. Postupne odtiaľ schádzajú do osád. Niektorí sa prisťahujú do existujúcich, iní zakladajú nové osady. Niektorí sa usadia aj načierno na cudzích pozemkoch.

Priblížte nám sociálnu situáciu albánskych rodín. Prečo v Albánsku začal projekt Adopcia na diaľku®?

Sociálna situácia nie je jednoduchá. V meste si ľudia nájdu prácu skôr, no keď ju stratia, majú veľké problémy so živobytím. Na vidieku si obyvatelia dopestujú niektoré plodiny, zeleninu, obilie a dochovajú domáce zvieratá. Ich príbytky sú veľmi jednoduché, často sú to len jedna-dve skromné miestnosti. Na vidieku majú veľký problém získať platené zamestnanie. Chýbajú im tak financie na zdravotnú starostlivosť, či na zabezpečenie vzdelania pre svoje deti. Celkovo je úroveň školstva a vzdelávania veľmi nízka. Mnohí rodičia sami nevedia čítať, ani písať a nie sú schopní pomôcť so vzdelávaním svojim deťom. Práve chudoba a nevzdelanosť boli impulzom k začatiu Adopcie na diaľku®. V najťažšej situácii sú mladé a viacdetné rodiny. Neexistujú rodinné prídavky. Nezamestnanosť je vysoká. Majú problémy s prežitím, nemajú veci pre deti do školy. Veľa mladých odchádza za hranice. Ak sa im podarí nájsť prácu, posielajú financie aj domov a podporujú takto svojich príbuzných. Najčastejšie odchádzajú do Talianska, Anglicka, ale aj do iných európskych krajín, aby zlepšili situáciu svojej rodiny. Kvôli obžive albánske rodiny v rámci svojich možností chovajú domáce zvieratá a lovia ryby. Chýbajú im však financie na štúdium svojich detí, nevedia im zabezpečiť školské pomôcky, ani doučovanie. Vysoká negramotnosť rodičov a nízka úroveň škôl prispieva aj k zlým školským výsledkom u detí.

Ako je pomoc pre deti realizovaná? Na čo sa financie využívajú najviac?

Pomoc je realizovaná v širokom spektre. Venujeme sa deťom už v predškolskom veku, zabezpečujeme materskú škôlku, materiály pre výučbu a rozvoj detí. Školské potreby, šatstvo, obuv, školské tašky deťom navštevujúcim základnú školu v Tale, ako aj doučovanie pre tieto deti. Stredoškolákom a vysokoškolákom pomáhame s úhradou školného, študijných pomôcok, s príspevkami na cestovné do škôl, prípadne s úhradou internátnych poplatkov. Vzdelávanie podporujeme aj u mládeže a u mladých žien. Môžu navštevovať ročné a dvojročné profesionálne kurzy schválené albánskym ministerstvom práce, v odboroch pekár-cukrár-kuchár, informatika, cudzie jazyky. Pre deti realizujeme aj mimoškolskú činnosť. Sú to rôzne záujmové krúžky: športový, divadelný, jazykové, ľudové tance. Tiež letné tábory a prázdninové aktivity. S touto činnosťou nám pomáhajú dobrovoľníci z organizácie VIDES. Financie sú využívané i na lieky a v prípade, ak je to potrebné, aj na lekársku starostlivosť.

Akou hodnotou je vzdelanie v Albánsku? Dáva nové, prípadne lepšie možnosti na život detí a mladých?

Za tie roky, čo podporujeme a pomáhame deťom a mladým so vzdelávaním, cítime rozdiel. Žiaci, ktorí nedokázali napríklad urobiť prijímacie pohovory na strednú školu, ich vďaka doučovaniu urobili. Tešíme sa z ich úspechu a výsledkov. To isté platí aj pri vysokoškolských študentoch. Vidíme, že žiaci aj študenti dosahujú lepšie výsledky, ako to bolo v začiatkoch, keď sme do tejto oblasti prišli. Kvalitné vzdelávanie je však nákladné. Ak žiak navštevuje gymnázium, mesačný poplatok na jednu osobu je 50 Eur. Snažíme sa podchytiť a podporovať i deti, ktoré majú záujem rozvíjať sa a vzdelávať, aj keď majú slabšie výsledky. Vnímame, že to prináša zmenu do celej komunity. Stávajú sa príkladom pre ďalšie deti a je to motivácia aj pre iných žiakov a študentov.

Ktoré sú hlavné aktivity vášho centra? Komu sa venujete?

Prevádzkujeme materskú škôlku, je otvorená doobeda. Realizujeme kurzy, výučbu pečenia a varenia, učíme anglický a taliansky jazyk, informatiku, pripravujeme športové aktivity pre chlapcov i dievčatá (futbal, volejbal...), tanečný krúžok, divadelný, výtvarný, vyučujeme náboženstvo a pripravujeme k sviatostiam, a máme aj kurz pre animátorov. Navštevujeme rodiny, poznáme tak ich situáciu bezprostredne. To nám umožňuje spoluprácu a efektívnu realizáciu pomoci pre chudobné a núdzne deti. Komunikujeme aj so školami, ktoré navštevujú žiaci a študenti.

Je náročné spojiť komunitný život s vašou prácou? Ako vyzerá váš bežný deň?

Vstávame o 4.30 až 5.00 hodine, máme modlitby, potom od 8.00 do 13.00 pracujeme v škôlke. Neskôr sa venujeme starším deťom, ktoré prichádzajú poobede na doučovanie. Krátke modlitby máme aj počas denného programu. Sme v kontakte aj s rodinami z osady. Pomáhame napríklad so zdravotným ošetrením, keď je úraz alebo dieťa ochorie, v akútnych prípadoch ich zavezieme k lekárovi. Dokončujeme ešte výstavbu jednej budovy, vybavujeme rôznu administratívu v súvislosti s licenciami. Sú to náročné procesy, aj náročné fungovanie, keďže komunitu tvoríme tri osoby. Poskytujeme starostlivosť viacerým ženám, ktoré sa ocitli v núdzi. Žijú priamo s nami. Jedná sa napríklad o matku s dvoj a štvor-ročným chlapcom. Muž ju nechal, rodičia ju späť neprijali, nemala kam ísť. V meste by sama bez pomoci neprežila, tak jej a deťom pomáha naša komunita. Iný prípad, žije s nami rozvedená žena, ktorú muž týral, jej rodičia sa starajú o svoje ďalšie tri deti, nemajú možnosti, aby sa mohla vrátiť k nim domov. Suplujeme často aj sociálne služby, ak je potrebná pomoc pre ženy v núdzi, ktoré sa ocitli v kritickej situácii. Zabezpečujeme pre ne psychológa, lekára, situácie riešime v prípade potreby aj s políciou.

Čo Vás naučilo Albánsko?

Že sa dá prežiť aj s ničím. Albánci majú väčší pokoj, než my, Slováci. Nie sú takí vystresovaní. Žijú pre prítomnú chvíľu, menej sa rozčuľujú. Je tam väčšia súdržnosť rodín a menej ekonomickej kalkulácie, vedia prijať viac detí v rodine. Sú tam však aj negatívne javy. Albánci sú možno menej snaživí, deti a ženy ťažko pracujú na poli a v domácnosti. Muži pracujú menej. Váha starostlivosti o rodinu je na žene. Často sa stáva, že dievčaťu vyberá manžela otec alebo strýko. Ak sa muž o svoju manželku nestará, rodičia alebo príbuzní situáciu riešia. Mnoho razy však extrémne. Stále tam funguje krvná pomsta. Muži to považujú za hájenie cti rodiny. Albánci o sebe hovoria, že rodina je najdôležitejšia.

Chýba Vám Slovensko? Prípadne v čom?

Chýba mi rodný kraj a Vígľaš, odkiaľ pochádzam. Tiež duchovná atmosféra slovenských kostolov. U nás na Slovensku je v kostole ticho, alebo znejú modlitby a spevy. Prežívanie svätej omše je na Slovensku iné ako v Albánsku. Tam je atmosféra v kostole podobná trhovisku, duchovné prežívanie je odlišné. Na Slovensku je to pre mňa duchovným pookriatím. Osada, kde žije naša komunita, je vzdialená od farnosti šesť kilometrov. V osade je svätá omša slávená len v nedeľu. Každý deň preto dochádzame na svätú omšu do farnosti Shenkoll.

Čo by ste odkázali našim darcom na Slovensku ale aj širokej verejnosti?

Som veľmi vďačná, že Slováci pomáhajú, že majú dôveru voči našej práci a že sú v pomoci núdznym vytrvalí. Financie, ktoré nám zo Slovenska prichádzajú, urobili veľkú zmenu pre albánske deti a rodiny. Rodičia sú veľmi vďační za pomoc pre ich deti. Cenia si podporu zo Slovenska. Mnohé veci by sa v osade bez projektu Adopcia na diaľku® nezlepšili. Rakúsko a Taliansko podporili financovanie výstavby centra (budovy a zariadenie), Slováci podporujú vzdelávanie detí. Albánske rodiny, najmä mladé, majú dôveru a silu, že nie sú v svojej náročnej situácii osamotené. Veľkú vďačnosť vnímam aj u stredoškoláčiek a vysokoškolákov. Sme vďační, že slovenské rodiny, ktoré sú tiež často v náročnej finančnej situácii, sú ochotné podeliť sa. Sme si vedomí, že mnohí nedávajú dar z nadbytku, ale sami sa uskromnia, aby nám mohli pomôcť (Poznámka: Rozhovor bol publikovaný aj na blogu konzervatívneho denníka Postoj.

**

Bližšie informácie o projekte Adopcia na dialku®, ako aj o možnostiach podpory, je možné nájsť na stránke www.adopcianadialku.sk

( TK KBS, skch; ml ) 20160819022   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]