---

Pri dnešnom slávení odkazu sv. Cyrila a Metoda si pripomeňme Velehrad v r. 1985, pri slávení 1100 výročia smrti sv. Metoda. Pápež sv. Ján Pavol II. delegoval na toto podujatie svojho legáta kardinála Agostina Casarolliho. Keď vtedajší minister kultúry Klusák začal vítať prítomných na „mírových slavnostech“, stotisícový dav mu skandoval „prišli sme na púť“. A keď minister hovoril, že Cyril a Metod urobili to i ono, zástup ho opäť skandovane opravil „svätí, svätí Cyril a Metod“. Vyvrcholením ministrovho fiaska bolo tvrdenie, že solúnski bratia k nám priniesli najmä kultúru (čo je iste nespochybniteľné), na čo mu celé velehradské zhromaždenie oponovalo „priniesli vieru, vieru“.

Od spomenutej, pamätnej slávnosti, je 31 rokov. Za ten čas znelo Slovenskom veľa nových i opakujúcich sa hesiel a výziev. Práve tento čas ukázal, že niektoré výzvy boli a sú veľmi prázdne a tie ďalšie čakajú na svoje naplnenie.

Dnes, keď stojíme v centre cyrilometodskej tradície v našej vlasti, pred pomyselným i reálnym pomníkom našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda, dívajúc sa na ich pomník si uvedomujeme, že tiež prešiel viacerými „previerkami“ času. Ale svetlo ich posolstva bolo a je jasné, aj keď bol príkaz mať zatvorené oči. Alebo sa povoľovalo mať len trocha pootvorené oči, aby sa všetko, čo bolo v ich posolstve, nevidelo.

Ale ich pomník, a hlavne ich posolstvo, je tu. Aj my sme tu. Ale vidíme, ako sa rozrastajú pomníky toľkých ďalších tvorcov nových čias. Bolo ich veľa i nedávno, ale už ich niet! No za popáchané škody nemá kto niesť vinu a zodpovednosť.

Novodobí tvorcovia časov, ktorí ponúkajú celkom odlišné hodnotové smerovanie od posolstva sv. Cyrila a Metoda – čo myslíte, budú tu dlho? Možno ani nie je treba sa zadívať len na nových tvorcov časov, lebo rozosiata bolesť predchádzajúcich časov stále rodí nové, nezdravé ovocie! A to aj pôsobením zväčšujúceho sa počtu vlkov v ovčom rúchu (porov. Mt 7, 15).

Alebo to bude inak? Skutočnosť je prevrátená na ruby – tí, ktorí teraz rozbíjajú rodiny a tak zraňujú ich aj ich potomkov, už teraz si stavajú pomníky zásluh za tento nehorázny postup. Má to logiku? Ak áno, potom na akej úrovni je spoločnosť, ktorá zlo oceňuje a dobro vysmieva?

A tak znova si pripomeňme slová, ktoré skandovala nie bezmenná masa na Velehrade, ale cez sto tisíc prítomných katolíkov, medzi ktorými mohli byť aj príslušníci iných konfesií, dokonca i nevyhranení, a ktorí prízvukovali ministrovi: „Priniesli nám vieru!“

Nepopierame, že sv. Cyrila a Metod nám priniesli písmo, kultúru, i vedomie štátnosti, ba im patrí aj prvenstvo v založení v našom chápaní „vysokej školy“, na ktorej sa po prvýkrát v dejinách pripravovali budúci kňazi na svoje povolanie v rodnej reči. Ale všetky tieto vetvy stromu boli zakorenené vo viere v jedného Boha a v plnej jednote s rímskym pápežom.

Ak dnes oslavujeme našich vierozvestov, iste ich môžeme pripomenúť z viacerých hľadísk, ale ak opomenieme ich misiu viery, tak len potvrdíme, že ich misii nerozumieme. Ak sme tak urobili účelovo, potom náš zámer nebol čestný.

Môže sa hľadať i cesta kompromisu, ktorá by chcela niečo zachovať a niečo vynechať. Pri takej iniciatíve však zabúdame, že na misiu sv. Cyrila a Metoda sa musíme dívať v celku.

Akoby by bolo treba neustále pripomínať a zdôrazňovať, že celé ich poslanie bolo motivované hlbokou vierou: v reči ľudu ohlásiť radostnú zvesť Evanjelia. To bol prvotný motív, z ktorého vyvieralo všetko ostatné. Bez zakorenenia vo viere, nemôžeme pravdivo porozumieť misiu sv. Cyrila a Metoda.

Preto i nimi zakladané školy, budované kostoly, dar písma..., chceli napomôcť tomu, čo vyše po 1150 rokoch vyjadril sv. Ján Pavol II. slovami: „Ak viera nestvárňuje kultúru, nie je opravdivou vierou“. Dnes sme svedkami toho, ako odvolávky na vieru dokážu šíriť kultúru strachu a smrti, ale nebojme sa dopovedať: i značného klamstva.

Kresťanská viera, ktorú v reči ľudu ohlasovali sv. Cyril a Metod, a pre ktorú si toľko vytrpeli – táto viera hovorí o dôstojnosti človeka od prvého okamihu života až po posledný, prirodzený výdych. Táto viera ohlasovala dôležitosť manželstva trvalého zväzku jedného muža a jednej ženy, čo vo vtedajšom čase, podobne ako dnes, vyžadovalo značnú odvahu. V sile tohto posolstva boli deti prijímané ako dar Boží, a nie ako nepríjemná záťaž. Ba ani starí a chorí sa nemuseli obávať o svoj život. Príkladov, v ktorých viera presakovala do života spoločnosti a pretvárala kultúru, je veľa.

Možno práve toto konštatovanie by bolo vhodné vyzdvihnúť, a to aj cez zamyslenie, ktoré svojho času ponúkol kardinál Jozepf Ratzinger, neskorší a dnes už emeritný pápež Benedikt XVI. Zamýšľal sa nad silou kresťanstva v čase rozpadávajúcej sa Rímskej ríše. Zánik Ríše nezachránila očakávaná jednota myslenia a konania velikánov gréckej kultúry a filozofie, ale práve naopak – nástup nového celospoločenského fenoménu – kresťanstva. Práve tu je na mieste otázka, ktorú sformuloval Joseph Ratzinger: „Čo vlastne v čase úpadku starovekých náboženstiev dalo kresťanstvu takú presvedčivú silu, vďaka ktorej sa jej podarilo na jednej strane zadržať úpadok antického sveta, a na druhej strane dokázala tak jednoznačne predstaviť svoje odpovede novým silám, vstupujúcim na arénu histórie, Germánom i Slovanom, že sa zrodila z toho nezávislá, na nejednom zlome a úpadku, nosná sila, vyše poldruha tisícročia forma rovnakého chápania skutočnosti, v ktorej došlo k zladeniu starého a nového sveta“.

Chceme sa opravdivo zamyslieť nad nastolenou otázkou: Ako je možné, že kresťanstvo sa stalo na vyše 1500 rokov svetovou, zjednocovacou silou? Nechceme v nijakom prípade obísť negatíva, ktoré boli dielom človeka, ovplyvneného myslením svojej doby a pod pláštikom Cirkvi. K poznaniu pravdy sa ako teraz, tak aj inokedy, posunieme iba vtedy, ak sa oslobodíme od viacerých nepravdivých, alebo polopravdivých nánosov, často používaných aj ako nástroj niektorej ideológie.

Ak chceme seriózne zodpovedať otázku, ako je možné, že kresťanstvo „prerazilo“ do sveta stvárňovaného grécko-rímskou kultúrou, prvá odpoveď je celkom jednoduchá – bolo to ohlasované a praktizované milosrdenstvo. Antický svet ako aj rímska ríša mali prepracovaný napr. právny systém, vo svojom strede mali viacerých výrazných mysliteľov, ale do ľudskej komunikácie sa vo veľmi silnej intenzite predral chlad a nezáujem o človeka, najmä núdzneho. A ako uvádza kardinál Špidlík, kresťanstvo pomohlo človekovi oslobodiť sa od všetkého, od čoho sa antický svet neprestal obávať – od smrti, samoty, nešťastného osudu, zlých bytostí a všetkého zla. Kresťanstvo ponúklo vysvetlenie utrpenia, tak bytostne spätého s ľudským životom. Znova to bola Cirkev, ktorá v našom priestore budovala prvé nemocnice, útulky pre deti a starých (najmä v kláštoroch). Ďalej to bola Cirkev, ktorá zakladala prvé školy a knižnice, a vytvárala predpoklady možnosti štúdia i pre nemajetných. Už v stredoveku, ktorý sa často nazýva „temným“, bola na vtedajšiu dobu rozvetvená charitatívna činnosť, vytvorené fundácie na tieto a študijne účely. Z „temného stredoveku“ máme Danteho, sv. Františka z Asissi, sv. Dominika, sv. Tomáša Akvinského gotiku, nádherné diela maliarstva, sochárstva, literatúry, hudby,..., ktoré takmer vždy vznikali za plnej podpory Cirkvi.

Dívajúc sa i na túto časť histórie a vôbec na minulosť, cítime, že stále prešľapujeme na určitom dejinnom rázcestí, a akoby poučenie z minulých čias, sme nie veľmi brali do úvahy.

Preto silnejú hlasy: viera stratila svoju silu a význam. Stabilitu a prosperitu treba hľadať v oporách a ponukách 21. st. Niektoré hlasy sú miernejšie, a tak by radi zachovali aj niečo z posolstva viery a nabádajú nás, aby sme sa správali ako v samoobsluhe, kde si vyberieme, na čo máme chuť. Táto cesta sa zdá byť značne príťažlivá. Avšak nezabúdajme na jasné slová Ježiša Krista: „Nie každý, ktorý mi hovorí Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Ak milosrdenstvo liečilo i stabilizovalo Európu 1500 rokov, i dnes je cesta milosrdenstva cestou nádeje. Milosrdenstvo nepripúšťa, aby pacient, študent, chorý, nevládny ... i inak núdzny, boli nástrojmi či obeťami zisku. Korupcia, nemravnosť, mocenské hry, i keď ukážu na chvíľu záblesk zlepšenia, platí to len pre niektorých, ale ostatným sa budúcnosť berie. V tom je naša zodpovednosť, pred ktorou neuhneme ani pred sebou, ani pred dejinami a už vôbec nie pred Bohom.

Tak by sme mohli rozumieť i slová evanjeliového radikalizmu sv. Jána Pavla II., ktoré adresoval nielen mladým, keď navštívil starobylú Nitru v r. 1995:

„Necúvajte pred radikálnymi požiadavkami evanjelia! Nezamieňajte si slobodu s individualizmom. Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným,“ vyzýval zakladateľ Svetových dní mládeže, ktorý nás z neba pozýva aj na tohoročné Stretnutie mládeže celého sveta, ktoré sa začne o niekoľko dní v Krakove.

Dívajúc sa za i pred seba, je vhodné uviesť v tejto chvíli niektoré slová, ktoré vyriekol pápež František pri preberaní Ceny Karola Veľkého za veľký prínos pre rozvoj a zjednotenie Európy. Začnime výzvou o „transfúzii pamäti“, s načúvaním hlasu našich predkov, čím citoval židovského spisovateľa Elieho Wiesela. My sme sa usilovali urobiť takúto „transfúziu pamäti“ v prelínaní našich i európskych dejín. Pápež hovoril o únave starého kontinentu, ale aj o perspektívach nádeje. „Čo sa s tebou deje, humanistická Európa, ty obhajkyňa ľudských práv, demokracie a slobody? Čo sa to s tebou deje, Európa, ktorá si domovom básnikov, filozofov, umelcov, hudobníkov a literátov? Čo sa to s tebou deje, Európa, ty matka ľudí a národov, matka veľkých mužov a žien, ktorí dokázali brániť dôstojnosť svojich bratov a sestier a neváhali za nich položiť aj svoje životy?“

Európa nutne potrebuje rozvíjanie schopnosti integrovať, viesť dialóg a byť tvorivo plodná. Je potrebné prejsť od ekonomiky zameranej prioritne na peniaze a špekulatívny zisk k sociálnej trhovej ekonomike zacielenej na dobro obyčajných ľudí a rodín, aby mladí ľudia neboli bez práce. Ale čo je najdôležitejšie na prebudenie unavenej Európy – je prinášať „mocnú a jednoduchú prítomnosť Ježiša, jeho utešujúce a povzbudzujúce milosrdenstvo.“ Napokon pápež formuloval svoj sen o novom európskom humanizme, ktorý sa bude vyznačovať solidaritou a radosťou rodičov privádzať na svet deti. „Snívam o Európe, o ktorej sa nebude môcť povedať, že jej úsilie o ľudské práva bolo jej poslednou utópiou“, dodal Svätý Otec. V opačnom prípade riskujeme, že sa veľmi rýchlo rozpadne to, čo celé generácie budovali na troskách, ktoré spôsobila ľudská pýcha a sebectvo.

V dejinách ľudstva i v živote každého konkrétneho človeka bolo, je a aj bude veľa omylov a hriechov, ktoré vzišli zo slabosti, ale i zámerne. V tomto Roku milosrdenstva, chceme ešte raz zdôrazniť, že jedine milosrdenstvo dokázalo pretvárať svet. V milosrdenstve je naša sila i nádej.

Zamyslíme sa nad nasledujúcou legendou: Keď mal Boh stvoriť človeka, radil sa s anjelmi, ktorí stále okolo jeho trónu. „Nestvor ho“, hovorí anjel Spravodlivosti, lebo keď ho stvoríš, dopustí sa množstva rozličných neprávostí proti svojim ľudským druhom: bude tvrdým, surovým nečestným a nespravodlivým.“ „Nestvor ho“, hovorí anjel Pravdy, „lebo bude falošným a podvodným voči svojim bratom a sestrám, ba dokonca aj voči tebe.“ „Nestvor ho“, hovorí anjel Svätosti, „pôjde za tým, čo je nečisté v tvojich očiach a bude ťa potupovať do tvojej tváre“. Potom predstúpil anjel Milosrdenstva a Zľutovania (najmilovanejší Boží anjel) a povedal: „Stvor ho, nebeský Otče, lebo keď zhreší a odvráti sa od cesty spravodlivosti, pravdy a svätosti, ja ho jemne chytím za ruku, budem sa mu prihovárať láskavými slovami a potom ho privediem naspäť k tebe.“

Nechajme sa aj my chytiť za ruku anjelom Milosrdenstva a Zľutovania a v nechajme sa tiež ním pritiahnuť plní úprimnosti k Tebe, Bože. Ešte raz dajme slovo pápežovi Františkovi: „K znovuzrodeniu Európy, ktorá je síce unavená, ale ešte stále bohatá na energiu a možnosti. Cirkev môže a musí prispieť svojim dielom... [ale] Iba Cirkev bohatá na svedkov bude môcť opäť priniesť čistú vodu evanjelia ku koreňom Európy“. Cirkvou sme my všetci pokrstení, ktorí prechádzajúc „transfúziou pamäti“ máme v sebe veľký potenciál naprávať veci. Je to o nás a na nás. Iste je to vhodné si pripomenúť práve v tomto čase, keď naša krajina prežíva veľkú historickú chvíľu: predsedníctvo v Rade EÚ. Máme čo ponúknuť, bude záležať, čo z nášho bohatstva ukážeme a čo nevytiahneme...

Plní dôvery a nádeje zahrňme seba, našu vlasť i celú Európu do modlitby sv. Jána Pavla II., v ktorej pápež prosil o príhovor sv. Cyrila a Metoda:

„Dopraj však, ó Bože v Najsvätejšej Trojici, aj celej Európe, aby si na príhovor týchto dvoch svätých bratov stále viac uvedomovala, aká potrebná je náboženská kresťanská jednota a bratské spoločenstvo všetkých jej národov, a aby prekonaním vzájomného neporozumenia a nedôvery, ako aj ideologických sporov v spoločnom vedomí pravdy, mohli slúžiť celému svetu za príklad spravodlivého a mierumilovného spolužitia vo vzájomnom rešpekte a neporušenej slobode“.

Radi sa denne modlievajme i odporúčanú modlitbu za Európu po modlitbe Anjel Pána na poludnie, ako sa ona šíri už aj na vlnách Rádia Lumen: „Nech zostúpi Duch Svätý a obnoví tvárnosť zeme! Nech obnoví tvárnosť krajín nášho kontinentu!“. Aby sa kresťanské dedičstvo národov Európy nielen zachovalo, ale i posilnilo, zveľadilo a povzbudilo všetkých, ktorým záleží na ľudskej dôstojnosti a vzájomnom rešpekte. O to prosíme skrze Krista, nášho Pána. “

Matka milosrdenstva – oroduj za nás! Svätí Cyril a Metod i ďalší patróni Európy, orodujte za nás! Amen.

(Nitra, 5.7.2016)

Mons. Stanislav Stolárik, rožňavský biskup

( TK KBS, sk; pz ) 20160706038   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]