Svätý Otec na úvod prezradil, že mu osobne záleží na Arménsku. Už počas svojej služby ako arcibiskup v Buenos Aires udržiaval dobré vzťahy s arménskymi komunitami v Argentíne a arménsky národ nosí hlboko v srdci:

„Prajem tomuto národu spravodlivosť a mier. A za to sa modlím, lebo je to odvážny ľud. Viem, že mnohí sa o to usilujú a to ma teší. Minulý týždeň, keď som videl fotografiu prezidenta Putina s oboma prezidentmi, arménskym i azerbajdžanským: rozprávajú sa medzi sebou. A tiež čo sa týka Turecka: [arménsky] prezident vo svojom úvodnom príhovore hovoril jasne. Mal odvahu povedať: ‚Dohodnime sa, odpusťme si a pozerajme sa do budúcnosti’. To je veľká odvaha! Ľud, ktorý toľko trpel vo svojej histórii, [bola to] predovšetkým viera, viera ho udržala na nohách“.

Ďalšia otázka novinárov sa týkala druhej fázy apoštolskej cesty pápeža Františka do oblasti Kaukazu, ktorá na jeseň povedie jeho kroky aj do Azerbajdžanu. Arménsko a Azerbajdžan vedú o Náhorný Karabach dlhoročný spor, ktorý vyvrcholil v 90. rokoch 20. storočia v krvavý vojnový konflikt. Svätý Otec odpovedal na otázku, čo konkrétne môže Svätá stolica urobiť, aby napomohla k zmiereniu:

„Azerbajdžancom budem hovoriť pravdu, o tom, čo som videl a čo cítim. Rovnako aj ich povzbudím. Stretol som sa s azerbajdžanským prezidentom a hovoril som s ním. A poviem tiež, že nezmieriť sa pre kúsok zeme – lebo to nie je veľká vec – znamená niečo zlé, nie je tak? Poviem to však všetkým: Arménom a Azerbajdžancom. Možno sa nezhodnú na spôsoboch, ako uzavrieť mier a na tom treba pracovať. Viac neviem čo povedať. Poviem to, čo mi v tom momente príde na srdce, ale vždy pozitívne, snažiac sa nájsť riešenia, ktoré sú schodné, ktoré napredujú“.

Novinárov ďalej zaujímalo, prečo Svätý Otec František spontánne doplnil vo svojom príhovore na stretnutí so štátnymi predstaviteľmi a diplomatmi v Jerevane slovo „genocída“. Pápež vysvetlil svoj postoj týmito slovami:

„V Argentíne, keď sa hovorilo o arménskom vyhladzovaní, vždy sa používalo slovo ‚genocída’. Nepoznám iné [slovo]. V katedrále v Buenos Aires na treťom oltári naľavo sme položili kríž zo skaly pripomínajúci ‚arménsku genocídu’. Prišiel arcibiskup – dvaja arménski arcibiskupi, katolícky a apoštolský, a inauguroval ho... Nikdy som nepoznal iné slovo. A s týmto slovom som prišiel do Ríma, kde počujem iné slovo: ‚Veľké zlo’ alebo ‚strašná tragédia’, ale v arménčine, čo neviem vysloviť... Keď som minulý rok pripravoval príhovor, všimol som si, že sv. Ján Pavol II. [tiež] použil toto slovo: použil obe slová: ‚Veľké zlo’ a ‚genocída’. A ja som vtedy v úvodzovkách citoval to slovo. Nedopadlo to dobre, turecká vláda vydala vyhlásenie a za pár dní stiahla do Ankary veľvyslanca, ktorý sa opäť vrátil... Odpoviem, prečo som [slovo genocída – pozn. red.] doplnil. Keď som počul príhovor [arménskeho] prezidenta a k tomu moja minulosť, čo sa týka tohto slova a to, že som už toto slovo minulý rok použil verejne na Námestí sv. Petra, znelo by veľmi divne nepovedať to isté... Toto slovo som však nikdy nepovedal urážlivo, skôr objektívne“.

Novinárov opäť zaujímal postoj Svätého Otca k odchodu Veľkej Británie z Európskej únie. Na otázku, či brexit môže viesť k dezintegrácii Európy a eventuálne k vojne odpovedal:

„Vojna už v Európe je! A potom existujú rozdelenia a to nielen v Európe, ale aj v samotných krajinách. Spomeňte si na Katalánsko, pred rokom na Škótsko... Nehovorím, že tieto rozdelenia sú nebezpečné, musíme ich však študovať dobre a ešte pred tým, než sa urobí krok vpred za rozdelenie, rozprávať sa medzi sebou a hľadať schodné riešenia (...). Pre mňa je jednota vždy viac než konflikt: vždy! Avšak existujú rôzne spôsoby jednoty a bratstvo je lepšie než nepriateľstvo alebo odcudzenie sa. Mosty sú lepšie než múry. Toto všetko by nás malo primať k uvažovaniu... Krok, ktorý by mala Európska únia urobiť, aby znova našla silu, ktorú mala pri svojich začiatkoch je krok kreativity a tiež ‚zdravého rozdelenia’: to znamená dať viac nezávislosti, dať viac slobody európskym krajinám. Myslieť inou formou jednoty: byť kreatívni... V Európe je dnes tzv. tekutá ekonomika, ktorá spôsobuje, napríklad v Taliansku, že mládež od 25 rokov a viac nemá prácu: [je ich až] 40%! Je niečo, čo v tej ‚masívnej únii’ nefunguje, ale nevyhadzujme von oknom dieťa aj so špinavou vodou... Snažme sa znovu vybudovať veci... Dve kľúčové slová pre Európsku úniu sú: tvorivosť a plodnosť. Je to výzva“.

Ďalšia otázka novinárov sa týkala komisie, ktorá by mala preskúmať problematiku diakonátu žien. Svätý Otec v máji prejavil ochotu vytvoriť študijnú komisiu počas stretnutia s členkami Únie generálnych predstavených vo Vatikáne. Prítomných zaujímalo, či už existuje a čomu presne sa bude venovať. Svätý Otec odpovedal:

„V Argentíne bol jeden prezident, ktorý hovoril a radil ostatným prezidentom iných krajín: ak chceš, aby sa niečo vyriešilo, založ komisiu! Prvý, koho prekvapila táto správa som bol ja, lebo dialóg s rehoľníčkami, ktorý bol nahratý a potom publikovaný v L´Osservatore Romano bolo niečo iné... Ja som povedal: ‚Môžeme sa na to pozrieť z blízka. Poviem Kongregácii pre náuku viery, aby sa vytvorila táto komisia’. Deň na to: ‚Cirkev otvára dvere diakonkám!’ Trochu som sa na média nahneval, lebo to znamená nehovoriť ľuďom celú pravdu. Hovoril som s prefektom [Kongregácie pre] náuky viery, ktorý mi povedal: ‚Pozri, v 80. rokoch Medzinárodná teologická komisia vypracovala jednu štúdiu’. Potom som hovoril s predsedníčkou a povedal som jej: ‚Prosím vám, mohli by ste mi poslať zoznam ľudí, o ktorých si myslíte, že by mohli byť súčasťou tejto komisie?’ A ona mi poslala zoznam, aj prefekt mi poslal zoznam a teraz sú na mojom pracovnom stole, aby sa vytvorila táto komisia. Myslím si, že sa už skúmalo toľko na túto tému v období 80. rokov a nebude ťažké vniesť svetlo do tejto problematiky. Je tu však ďalšia vec: pred rokom a pol som vytvoril komisiu teologičiek, ktoré pracovali s kardinálom Ryłkom a vykonali kus dobrej práce, lebo pohľad žien je veľmi dôležitý... A bez toho, aby sa dal priestor ženám sa nedá urobiť správne a dobré rozhodnutie... Mal by som sa stretnúť s tými teologičkami, ktoré urobili kus dobrej práce, ktorá sa však zastavila: prečo? Lebo dikastérium pre laikov sa teraz mení... A ďalšia vec: ženy teologičky – a to by som chcel podčiarknuť – dôležitejšie je spôsob myslenia a pohľadu na veci, než funkcia, ktorú žena zastáva. A potom ešte raz opakujem to, čo vždy: Cirkev je žena, je to ‚ona’ [ženského rodu – pozn. red.] a nie je to ‚stará panna’, ale žena vydatá za Božieho Syna, jej ženích je Ježiš Kristus“.

Pápež František podnikne v októbri tohto roku cestu do Švédska, ktorá bude mať ekumenické zameranie. Novinárov preto zaujímalo, či stretnutie bude iba pripomenutím si rozdielov medzi Cirkvami alebo tiež uznaním darov, ktoré Reformácia priniesla. Svätého Otca sa tiež spýtali, či pri príležitosti 500. výročia Reformácie by nebolo na mieste anulovať alebo stiahnuť exkomunikáciu Martina Lutera:

„Myslím si, že úmysly Martina Lutera neboli pomýlené: bol to reformátor, možno niektoré metódy neboli správne, ale v tom čase... vidíme, že Cirkev nebola práve nasledovaniahodným vzorom: v Cirkvi bola korupcia, svetskosť, pripútanosť k peniazom a moci. A preto [Martin Luter] protestoval. Dnes luteráni a katolíci, protestanti a všetci sa zhodujeme na učení o ospravedlnení (ospravodlivení): v tomto tak dôležitom bode sa nepomýlil. Dnes je dialóg na veľmi dobrej úrovni a myslím si, že dokument o ospravedlnení je jedným z najbohatších ekumenických dokumentov. Rozdielnosť je to, čo nám zrejme všetkým spôsobilo toľko zla a dnes sa snažíme znovu vydať na cestu, aby sme sa stretli po 500 rokoch. Ja si myslím, že sa musíme spoločne modliť: modliť sa! Preto je modlitba dôležitá. Po druhé: pracovať pre chudobných, pre prenasledovaných, pre toľkých ľudí, čo trpia, pre utečencov. Pracovať spoločne a modliť sa spoločne. A nech teológovia spoločne študujú, hľadajú... Je to však dlhá cesta, dlhočizná. Raz som povedal vtipkujúc: ‚Viem, kedy nastane deň plnej jednoty. Bude to deň po tom, ako príde Syn človeka! Lebo to sa nevie... Duch Svätý dá tú milosť’. Avšak medzitým sa treba modliť, milovať sa a spoločne pracovať, predovšetkým pre chudobných, pre ľudí, ktorí trpia, pre mier a toľko ďalších vecí“.

Pápež František tiež reagoval na otázku novinárov, či by sa mala Katolícka cirkev ospravedlniť homosexuálom za svoj postoj, ktorý podľa niektorých môže viesť aj k diskriminácii či k marginalizácií:

„Zopakujem to, čo som už povedal počas prvej cesty a zopakujem tiež to, čo hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi: aby sa nediskriminovali, že musia byť rešpektovaní, že ich treba pastoračne sprevádzať. Môžu sa odsúdiť, nie pre ideologické motívy, ale pre motívy, povedzme, politického správania, isté prejavy trochu príliš urážlivé pre druhých. Tieto veci však nemajú nič spoločné s problémom: ak je problém človek, ktorý je v takom stave, ktorý má dobrú vôľu a hľadá Boha, kto sme my, aby sme ho súdili? Musíme [ľudí] dobre sprevádzať, podľa toho, čo hovorí Katechizmus. Potom tu sú tradície v niektorých krajinách, v niektorých kultúrach, ktoré inak zmýšľajú o tomto probléme. Ja si myslím, že Cirkev by nemala prosiť o odpustenie len tohto človeka, ktorý je homosexuál, ktorého zranila, ale má prosiť o odpustenie aj chudobných, ženy a deti využívané ako pracovná sila; má prosiť o odpustenie, že dala požehnanie toľkým zbraniam. Cirkev má prosiť o odpustenie, že sa toľkokrát nezachovala – a keď hovorím «Cirkev», rozumiem pod tým kresťanov; Cirkev je svätá, hriešni sme my! – kresťania majú žiadať o odpustenie za mnohé rozhodnutia, rodiny. Ako dieťa si spomínam na kultúru v Buenos Aires, zatvorenú katolícku kultúru: odtiaľ pochádzam... Do rozvedenej rodiny nebolo možné vstúpiť: hovorím o období pred 80 rokmi. Kultúra sa našťastie zmenila, ako kresťania musíme prosiť o mnohé odpustenia...“

Na záver sa novinári spýtali Svätého Otca na prípravy do Poľska, kde sa v Krakove koncom júla zúčastní na Svetových dňoch mládeže. Petrov nástupca navštívi pri tejto príležitosti aj najväčší nemecký vyhladzovací tábor v dobe nacizmu Auschwitz-Birkenau. Organizátorov podujatia požiadal, aby mohol byť na týchto miestach osamote a v tichosti:

„Pred dvoma rokmi v Redipuglii (počas návštevy vojenského pamätníka na severovýchode Talianska – pozn. red.) som urobil to isté, aby som si pripomenul 100. výročie Prvej svetovej vojny. V Redipuglii som pobudol v tichu. Potom bola omša a na omši som predniesol kázeň. Chcel by som navštíviť to miesto hrôzy (Auschwitz - pozn. red.) bez príhovorov, bez ľudí, len s malou skupinkou, ktorá je nevyhnutná... Novinári tam však isto budú... Ale bez toho, aby som pozdravil toho či tamtoho... [Chcel by som] vstúpiť sám, modliť sa a [prosiť], aby mi Pán dal dar sĺz. To je všetko“.

( TK KBS, RV ej; pz ) 20160627024   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]