Vatikán 26. júna (RV) V plnom znení prinášame príhovor Svätého Otca Františka na ekumenickom modlitbovom stretnutí za pokoj v sobotu 25. mája 2016 v Jerevane spolu s katolikosom Karekinom II. a za masovej účasti veriacich.Ctený a drahý brat, najvyšší patriarcha a katolikos všetkých Arménov, pán prezident, drahí bratia a sestry, požehnanie a Boží pokoj nech je s vami všetkými!
Veľmi som si želal navštíviť túto milovanú zem, vašu krajinu, ktorá ako prvá prijala kresťanskú vieru. Je pre mňa milosťou, že sa nachádzam na týchto výšinách, kde sa pod pohľadom hory Ararat zdá, že aj ticho k nám hovorí; kde chačkary - kamenné kríže – rozprávajú jedinečnú históriu poznačenú skalopevnou vierou a nesmiernym utrpením, históriu bohatú na veľkolepé evanjeliové svedectvá, ktorých ste vy dedičmi. Prišiel som ako pútnik z Ríma, aby som sa s vami stretol a vyjadril vám sympatiu, ktorá vychádza z hĺbky srdca: je to dojatie vášho brata, je to bratské objatie celej Katolíckej cirkvi, ktorá vás má rada a je vám nablízku.
V uplynulých rokoch sa návštevy a stretnutia medzi našimi cirkvami, vždy veľmi srdečné a často významné, vďaka Bohu zintenzívnili; Prozreteľnosť chce, že práve v deň, v ktorom sa tu pripomínajú svätí Kristovi apoštoli, sme opäť spolu, aby sme posilnili apoštolské spoločenstvo medzi nami. Som veľmi vďačný Bohu za «skutočnú a dôvernú jednotu» medzi našimi cirkvami (porov. Ján Pavol II., Ekumenická slávnosť, Jerevan 26. sept. 2001) a ďakujem vám za vašu často hrdinskú vernosť evanjeliu, ktorá je neoceniteľným darom pre všetkých kresťanov. Naše opätovné stretnutie nie je výmenou názorov, je výmenou darov (porov. Ján Pavol II., Ut unum sint, 28): zbierame to, čo Duch zasial v nás ako dar pre každého (porov. Evangelii gaudium, 246). Delíme sa s veľkou radosťou o mnohé kroky na spoločnej ceste, ktorá už veľmi pokročila, a naozaj hľadíme s dôverou na deň, keď budeme s Božou pomocou zjednotení pri Kristovom obetnom oltári v plnosti eucharistického spoločenstva. Smerom k tak vytúženému cieľu «sme pútnici a kráčame spolu [...] zveriac srdce človeku, ktorý nás sprevádza na ceste bez podozrievavosti a nedôvery» (tamže, 244).
Na tejto trase nás predchádzajú a sprevádzajú mnohí svedkovia, osobitne mnohí mučeníci, ktorí krvou spečatili spoločnú vieru v Krista: sú našimi hviezdami v nebi, ktoré na nás žiaria a ukazujú cestu, ktorú ešte treba na zemi prejsť smerom k plnému spoločenstvu. Medzi veľkými otcami by som chcel spomenúť sv. Katolikosa Nersesa Shnorhaliho. On živil veľkú a neobyčajnú lásku k svojmu ľudu a k jeho tradíciám a súčasne bol naklonený iným cirkvám, neúnavne hľadal jednotu, dychtivý po tom, aby konal Kristovu vôľu: aby veriaci «všetci boli jedno» (Jn 17,21). Jednota v skutočnosti nie je strategickou výhodou, ktorú treba vyhľadávať pre vzájomný záujem, ale tým, čo od nás žiada Ježiš, a čo je na nás, aby sme to naplnili dobrou vôľou a zo všetkých síl uskutočňovali našu misiu: darovať svetu evanjelium so súdržnosťou.
Aby sme uskutočnili nevyhnutnú jednotu, nestačí podľa Nersesa dobrá vôľa niekoho v Cirkvi: je nutná modlitba všetkých. Je krásne, že sme tu zhromaždení modliť sa jedni za druhých, jedni s druhými. A je to predovšetkým dar modlitby, o ktorý som vás dnes večer prišiel požiadať. Z mojej strany vás ubezpečujem, že pri obete chleba a kalicha na oltári nezabudnem predstaviť Pánovi Arménsku cirkev a váš drahý ľud.
Svätý Nerses upozorňoval na potrebu rozhojnenia vzájomnej lásky, lebo len milosrdná láska je schopná uzdraviť pamäť a zahojiť rany minulosti: len láska odstraňuje predsudky a dovoľuje rozpoznať, že otvorenie sa bratovi očisťuje a zlepšuje vlastné presvedčenia. Pre toho svätého katolikosa je na ceste smerom k jednote podstatné napodobňovať štýl lásky Krista, ktorý «hoci bol bohatý» (2 Kor 8,9), «sa uponížil» (Flp 2,8). Na jeho príklad sme povolaní mať odvahu zanechať strnulé presvedčenia a vlastné záujmy v mene lásky, ktorá sa ponižuje a daruje sa, v mene pokornej lásky: to je požehnaný olej kresťanského života, vzácna duchovná masť, ktorá lieči, posilňuje a posväcuje. «Nedostatky vyvažujeme zjednotenou láskou», písal svätý Nerses (Listy Nersesa Shnorhaliho, katolikosa Arménov, Benátky 1873, 316) a dokonca – naznačoval – s osobitnou nežnosťou srdca, ktorá zjemňuje tvrdosť sŕdc kresťanov, neraz uzavretých do seba samých a do vlastného prospechu. Nie výpočty a výhody, ale pokorná a veľkorysá láska priťahuje Otcovo milosrdenstvo, požehnanie Krista a hojnosť Ducha Svätého. Modlite sa a «zo srdca sa navzájom vrúcne milujte!» (porov. 1 Pt 1,22) s pokorou a otvorenosťou duše sa pripravme na prijatie Božského daru jednoty. Pokračujme na našej ceste s odhodlaním, či skôr bežme smerom k plnému spoločenstvu medzi nami!
«Svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva» (Jn 14,27). Počuli sme tieto slová z evanjelia, ktoré nás pripravujú na úpenlivú prosbu k Bohu o ten pokoj, ktorý sa svet s toľkou námahou usiluje nájsť. Aké veľké sú dnes prekážky na ceste k pokoju a aké tragické sú dôsledky vojen! Myslím na obyvateľstvo nútené opustiť všetko, osobitne na Blízkom východe, kde mnohí naši bratia a sestry zakúšajú násilie a prenasledovanie kvôli nenávisti a konfliktom neustále podnecovaných pohromou šírenia zbraní a obchodom s nimi, od pokušenia uchýliť sa k sile a od nedostatku úcty voči ľudskej osobe, obzvlášť voči slabým, voči chudobnými a voči tým, ktorí len túžia mať dôstojný život.
Nedokážem nemyslieť na hrozné skúšky, ktoré váš ľud zakúsil: práve uplynulo storočie od „Veľkého zla“, ktoré na vás dopadlo. Toto „nesmierne a šialené ničenie“ (Homília, Svätá omša pre veriacich arménskeho rítu, 12. apr. 2015), toto tragické tajomstvo ohavnosti, ktoré váš ľud zakúsil na svojom tele, ostáva vtlačené v pamäti a horí v srdci. Chcem zdôrazniť, že vaše súženia patria k nám: «sú to súženia údov mystického Tela Kristovho» (Ján Pavol II., Apoštolský list pri príležitosti 1700. výročia Krstu arménskeho ľudu, 2001); pripomínať si ich nie je len vhodné, je to povinné: sú varovaním v každom čase, aby svet opäť neupadol do špirály podobných hrôz!
Želám si zároveň s obdivom pripomenúť, ako kresťanská viera «bola aj v najtragickejších momentoch arménskych dejín hnacou silou, ktorá poznačila začiatok obnovy ťažko skúšaného ľudu» (tamže, 276). Je vašou opravdivou silou, ktorá umožňuje otvoriť sa tajomnej a spásonosnej ceste Veľkej noci: rany, čo zostali otvorené a spôsobené ukrutnou a nezmyselnou nenávisťou, sa môžu istým spôsobom pripodobniť ranám zmŕtvychvstalého Krista, tým ranám, ktoré mu spôsobili a ktoré ešte nosí so sebou vryté do jeho tela. On ich slávne ukázal učeníkom večer na Veľkú noc (porov. Jn 20,20): tie rany hroznej bolesti zakusovanej na kríži, premenené láskou, sa stali zdrojom odpustenia a pokoja. Tak aj najväčšia bolesť premenená spásonosnou silou Kríža, ktorého sú Arméni poslami a svedkami, sa môže stať semenom pokoja pre budúcnosť.
Pamäť, ktorú postretla láska, sa naozaj stáva schopná vydať sa na cestu po nových a prekvapivých chodníkoch, kde sa nenávistné intrigy obracajú na projekty zmierenia, kde možno dúfať v lepšiu budúcnosť pre všetkých, kde sú «blahoslavení tí, čo šíria pokoj» (Mt 5,9). Prospeje nám všetkým angažovať sa za položenie základov budúcnosti, ktorá nás nepohltí klamlivou silou pomsty; budúcnosti, kde sa nikdy neunavíme vytvárať podmienky pre mier: dôstojnú prácu pre všetkých, starostlivosť o najnúdznejších a neúnavný boj proti korupcii, ktorá musí byť vykorenená.
Drahí mladí, takáto budúcnosť vám patrí, ale čerpajúc z pokladu veľkej múdrosti vašich starých ľudí. Majte ambíciu stať sa tvorcami pokoja: nie notármi určitého status quo, ale aktívnymi šíriteľmi kultúry stretnutia a zmierenia. Nech Boh žehná vašu budúcnosť a «dovolí, aby sa začala cesta zmierenia medzi arménskym a tureckým ľudom a nech pokoj vytryskne aj v Náhornom Karabachu» (Posolstvo Arménom, 12. apríl 2015).
V tejto perspektíve by som chcel na záver spomenúť ďalšieho veľkého svedka a tvorcu Kristovho pokoja, svätého Gregora z Nareku, ktorého som vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Mohol by byť definovaný aj ako „učiteľ pokoja“. Toto napísal v tej neobyčajnej Knihe, o ktorej rád premýšľam ako o „duchovnej ústave arménskeho ľudu“: „Spomeň si, [Pane,…] na tých, ktorí sú v ľudskom rode naši nepriatelia, ale pre ich dobro: konaj v nich odpustenie a milosrdenstvo [...] Nezahub tých, ktorí ma hryzú: premeň ich! Vykynož nerestné pozemské konanie a zakoreň to, čo je dobré vo mne a v nich“ (Kniha žalospevov, 83,1-2). Narek «v hlbokom uvedomovaní si každej núdze» (tamže, 3,2) sa dokonca chcel stotožniť so slabými a hriešnikmi každej doby a miesta, aby sa prihovoril v prospech všetkých (porov. tamže, 31,3; 32,1; 47,2): urobil sa «modlitebníkom za celý svet» (tamže, 28,2). Táto jeho všeobecná solidarita s ľudstvom je veľkým kresťanským posolstvom pokoja, naliehavým výkrikom, ktorý prosí o milosrdenstvo pre všetkých. Arméni prítomní v mnohých krajinách, a ktorých si odtiaľto želám bratsky objať, sú poslami tejto túžby po spoločenstve. Celý svet potrebuje toto vaše ohlasovanie, potrebuje vašu prítomnosť, potrebuje vaše najrýdzejšie svedectvo. Pokoj vám!
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
