Arménsko 25. júna (RV) Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka na námestí v Gjumri postihnutom pred 28 rokmi zemetrasením.«Vybudujú odveké sutiny, obnovia spustošené mestá» (Iz 61,4). Môžeme povedať, drahí bratia a sestry, že na týchto miestach sa uskutočnili slová proroka Izaiáša, ktoré sme počuli. Po strašných pohromách zemetrasenia sme dnes tu a ďakujeme Bohu za všetko, čo bolo opätovne vybudované.
Mohli by sme sa však aj spýtať, čo nás pozýva Pán budovať v živote dnes, a najmä: Na čom nás povoláva stavať svoj život? V snahe odpovedať na túto otázku by som vám chcel predložiť tri stabilné základy, na ktorých môžeme stavať a znova neúnavne prebudovávať kresťanský život.
Prvým základom z týchto troch fundamentov je pamäť. Milosť, o ktorú treba prosiť, je obnovenie pamäti, spomienky na to, čo Pán v nás a pre nás vykonal. Vybaviť si v mysli, ako hovorí dnešné evanjelium, že Pán na nás nezabudol, ale „spomenul si“ (Lk 1,72) na nás – vyvolil si nás, miloval nás, povolal nás a odpustil nám. Veľké udalosti sa odohrali v našom osobnom príbehu lásky s ním, ktoré treba oživovať mysľou i srdcom. Ale treba zachovať aj inú pamäť – pamäť národa. Tak ako ľudia, aj národy majú svoju pamäť. A pamäť vášho národa je veľmi stará a vzácna. Vo vašich hlasoch zaznievajú hlasy múdrych svätcov z minulosti, vo vašich slovách je ozvena tvorcov vašej abecedy s cieľom ohlasovať Božie slovo, vo vašich piesňach splývajú navzájom vzdychy a radosti vašich dejín. Pri pomyslení na toto všetko môžete istotne spoznať prítomnosť Boha. On vás neopustil. Aj uprostred hrozných protivenstiev by sme mohli povedať dnešným evanjeliom, že Pán navštívil váš ľud (porov. Lk 1,68). Rozpamätal sa na vašu vernosť Evanjeliu, na prvotiny vašej viery, na všetkých, čo dokázali svedčiť aj za cenu krvi, že Božia láska zaváži viac než život (porov. Ž 63,4). Je pre vás krásne môcť si s vďačnosťou pripomenúť, že kresťanská viera sa stala dychom vášho národa a srdcom jeho pamäti.
Viera je aj nádejou pre vašu budúcnosť, svetlom na ceste života. Je tým druhým základom, o ktorom by som vám chcel hovoriť. Vždy je tu nebezpečenstvo, ktoré môže nechať vyblednúť svetlo viery – pokušenie zredukovať ju na niečo z minulosti, niečo dôležité, ale patriace do inej doby, ako keby viera bola krásnou knihou s miniatúrami na uchovanie v múzeu. Ak je však viera uzavretá v archívoch dejín, stráca svoju premieňajúcu silu, živú krásu a pozitívnu otvorenosť voči všetkým. Viera sa však opätovne rodí z oživujúceho stretnutia s Ježišom, zo skúsenosti jeho milosrdenstva, ktoré dáva svetlo všetkým životným situáciám. Prospeje nám dennodenne oživovať toto živé stretnutie s Pánom. Prospeje nám čítať Božie slovo a v tichej modlitbe sa otvárať jeho láske. Prospeje nám dovoliť, nech stretnutie s Pánovou nehou zapáli radosť v srdci – radosť väčšiu od smútku, radosť, ktorá znáša bolesť a premieňa sa na pokoj. Toto všetko obnovuje život, oslobodzuje ho a robí ho vnímavým na nečakané situácie, pripraveným pre Pána a pre iných. Môže sa stať, že Pán povolá nasledovať ho viac zblízka, darovať život jemu a bratom. Keď pozýva najmä vás mladých, nebojte sa a povedzte mu „áno“. On nás pozná, opravdivo miluje a túži oslobodiť srdce od ťarchy strachu a pýchy. Ak mu vytvoríme priestor, staneme sa schopnými vyžarovať lásku. Tak budete môcť pokračovať vo vašom veľkom príbehu evanjelizácie, ktorú Cirkev i svet potrebujú v týchto utrápených časoch, ktoré však sú aj časom milosrdenstva.
Tretí fundament, po pamäti a viere, je práve milosrdná láska: práve na tejto skale, na skale lásky prijatej od Boha a ponúknutej blížnemu, sa zakladá život Ježišovho učeníka. A práve žitím lásky sa tvár Cirkvi omladzuje a stáva sa príťažlivou. Konkrétna láska je vizitkou kresťana: iné spôsoby prezentovania sa môžu byť mätúce a dokonca aj zbytočné, pretože podľa tohto všetci spoznajú, že sme jeho učeníci: ak máme medzi sebou vzájomnú lásku (porov. Jn 13,35). Sme povolaní predovšetkým budovať a rekonštruovať cesty spoločenstva, a to neúnavne, budovať mosty jednoty a prekonávať bariéry rozdelenia. Nech veriaci vždy podávajú príklad, spolupracujúc medzi sebou vo vzájomnej úcte a v dialógu, vediac, že «jediná možná súťaživosť medzi Pánovými učeníkmi je tá, kto je schopný ponúknuť väčšiu lásku!» (Ján Pavol II., Homília, 27. septembra 2001).
Prorok Izaiáš nám v prvom čítaní pripomenul, že Pánov duch je vždy s tým, kto nesie radostnú zvesť úbohým, obväzuje rany zlomených sŕdc a utešuje zarmútených (porov. 61,1-2). Boh prebýva v srdci toho, kto miluje; Boh sídli tam, kde sa miluje, osobitne tam, kde sa – s odvahou a súcitom – poskytuje starostlivosť slabým a chudobným. Toto je veľmi treba: potrebujeme kresťanov, ktorí sa nenechajú ubiť námahami a nestrácajú odvahu v protivenstvách, ale sú ochotní a otvorení, pripravení slúžiť; je tu potreba ľudí dobrej vôle, ktorí by skutkami a nie iba slovne pomáhali bratom a sestrám v ťažkostiach; potrebujeme spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej by každý mohol mať dôstojný život a na prvom mieste spravodlivo zaplatenú prácu.
Mohli by sme si teda položiť otázku: ako sa dá stať milosrdnými, so všetkými chybami a biedami, ktoré každý vidí vo svojom vnútri a vo svojom okolí? Chcel by som sa inšpirovať konkrétnym príkladom, jedným veľkým poslom Božieho milosrdenstva, na ktorého som chcel všetkých upozorniť, keď som ho zaradil medzi učiteľov univerzálnej Cirkvi: svätým Gregorom z Nareku – slovom a hlasom Arménska. Je ťažké nájsť niekoho jemu rovného v skúmaní priepastných bied, ktoré sa môžu zahniezdiť v srdci človeka. On však vždy uvádzal do dialógu ľudské biedy a milosrdenstvo Boha, vznášajúc úpenlivú prosbu tvorenú slzami i dôverou k Pánovi, ktorý je «darca darov, dobrota samou prirodzenosťou [...], hlas útechy, zvesť posily, impulz radosti, [...] nežnosť, aká nemá páru, prekypujúce milosrdenstvo [...] spásonosný bozk» (Gregor z Nareku: Kniha nárekov, 3,1), v istote, že «svetlo jeho milosrdenstva nie je nikdy nezatienené hnevom» (tamtiež, 16,1). Gregor z Nareku je učiteľom života, lebo nás učí, že je predovšetkým dôležité uznať sa za tých, čo potrebujú milosrdenstvo a potom, tvárou v tvár biedam a ranám, ktoré vnímame, neuzavrieť sa do seba samých, ale otvoriť sa s úprimnosťou a dôverou Pánovi, «blízkemu Bohu, nežnosti dobra»(tamtiež, 17,2), «plnému lásky k človeku, [...] ohňu, spaľujúcemu konáre hriechu» (tamtiež , 16,2).
Jeho slovami by som chcel nakoniec vzývať Božie milosrdenstvo a dar neúnavnosti v láske: Duchu Svätý, «mocný ochranca, orodovník a mierotvorca, k tebe smerujeme naše prosby […]. Udeľ nám milosť nabrať odvahu k milosrdnej láske a k dobrým skutkom […]. Duch miloty, spolucítenia, lásky k človeku a milosrdenstva […], ty, ktorý nie si ničím iným než milosrdenstvom, […] zmiluj sa nad nami, Pane, Bože náš, podľa tvojho veľkého milosrdenstva» (Gregor z Nareku: Turíčny hymnus).
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
