Vatikán 21. apríla (RV) Udržiavajme si v pamäti silné momenty Božej prítomnosti v našom živote. Takto by sme mohli zhrnúť hlavnú myšlienku rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty. Viera je cestou, na ktorej si musíme neustále pripomínať, čo sa na nej udialo. Tie „nádherné veci“, ktoré s nami vykonal Boh, ale tiež aj prekážky a zlyhania, ktorými sme prešli, pretože Boh, „kráča s nami a nenechá sa vystrašiť našimi zlými činmi“, uistil pápež František.Pápež František sa inšpiroval prvým liturgickým čítaním (Sk 13,13-25), v ktorom Pavol ohlasuje evanjelium v antiochijskej synagóge a vo svojej reči prechádza celými dejinami vyvoleného ľudu, až po Ježiša. Je to kázeň historického rázu, ktorú si učeníci osvojujú, konštatoval pápež. A je zásadne dôležitá, lebo umožňuje pripomenúť si význačné okamihy, znaky Božej prítomnosti v živote človeka.
„Obzrieť sa späť, aby sme videli, ako nás Boh zachránil, kráčať srdcom a mysľou po ceste pamäti a takto prísť k Ježišovi. A sám Ježiš nám v najvyššom momente svojho života – vo Štvrtok a v Piatok, pri večeri – dal svoje Telo a svoju Krv so slovami: ,Toto robte na moju pamiatku‘. Pamiatka na Ježiša. Máme pamätať na to, ako nás Boh zachránil“.
Pápež pripomína, že Cirkev nazýva sviatosť Eucharistie „pamiatkou“, tak ako v Biblii je kniha Deuteronómium „Knihou pamäti Izraela“. Aj my, dodáva Svätý Otec, musíme robiť to isté v našom osobnom živote, lebo „každý z nás prešiel určitou cestou, sprevádzaný Bohom, v Božej blízkosti“, prípadne vo „vzďaľovaní sa od Pána“.
„Srdcu kresťana prospieva pamätať na moju cestu, na vlastnú cestu: ako ma Pán priviedol až sem, ako ma viedol za ruku. I na tie okamihy, keď som Pánovi povedal: ,Nie! Vzdiaľ sa! Nechcem!‘ Pán to rešpektuje. Je ohľaduplný. No buďme pamätliví, udržujme si pamäť vlastného života a vlastnej cesty. Vráťme sa k tomu a robme to často: ,V tom čase mi Boh dal túto milosť a ja som odpovedal takto, spravil som toto, a toto... Sprevádzal ma...‘ A takto prichádzame k novému stretnutiu, ku stretnutiu vďačnosti“.
A zo srdca, pokračuje pápež František, musí vzísť „vďaka“ Ježišovi, ktorý nikdy neprestáva kráčať „v našich dejinách“. „Koľko ráz“, hovorí Svätý Otec, „sme mu zavreli dvere pred nosom, koľko ráz sme predstierali, že ho nevidíme, že neveríme, že by mohol byť s nami. Koľko ráz sme zavrhli jeho spásu... Ale on tam bol“ :
„Pamäť nás približuje k Bohu. Pamätanie na to dielo, ktoré Boh vykonal v nás, pri tomto novom stvorení, tomto novom zrodení, ktoré nás vedie ponad niekdajšiu slávu, ktorej sa tešil Adam pri prvom stvorení. Radím vám jednoducho toto: spomínajte si! Aký bol môj život, aký bol môj dnešný deň alebo aký bol tento uplynulý rok? Rozpomínanie. Aké boli moje vzťahy s Pánom. Spomienka na pekné, veľké veci, ktoré Pán spravil v živote každého z nás“.
