Bratislava 11. marca (TK KBS) V súvislosti s otázkami médií k téme holokaustu sme sa rozhodli poskytnúť zosumarizovanie niekoľkých vyhlásení a stanovísk Konferencie biskupov Slovenska i jednotlivých slovenských biskupov k tejto tragédii. Predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku už viackrát vyjadrili svoju hlbokú ľútosť nad nesmiernym zlyhaním, ku ktorému došlo aj v dejinách našej vlasti. Prinášame odkazy a plné znenia viacerých dôležitých vyjadrení.ROK 2015 - Arcibiskup Babjak - ::Na pietnej spomienke za obete holokaustu opäť aj zástupca KBS::
ROK 2014 - Arcibiskup Zvolenský - ::Predseda KBS: Tragédia slovenských židov sa nás dotýka::
ROK 2012 - Konferencia biskupov Slovenska - ::Vyhlásenie KBS k 70. výročiu deportácií Židov zo Slovenska::
ROK 2007 - Biskup Tondra - ::Ad: Čo s pamäťou národa? (30.1.)::
ROK 1998 - Konferencie biskupov Slovenska - ::Vyhlásenie KBS k vatikánskemu dokumentu o holokauste::
ROK 1987 - Ján Chryzostom Korec - ešte ako biskup bez štátneho súhlasu bol jedným zo signatárov Vyhlásenia k deportáciám Židov na Slovensku, v ktorom on a ďalší predstavitelia slovenského národa prosili židovský národ o odpustenie. Vyhlásenie prinášame v plnom znení:
*
Vyhlásenie k deportáciám židov zo Slovenska (október 1987)
Nielen jednotlivci, ale i národy majú svoje vedomie a jeho historickú kontinuitu. Majú sebavedomie, v ktorom môžu konať dobré i zlé činy. A majú i svedomie, ktoré dobré činy schvaľuje a pre zlé im robí výčitky.
Toto všetko máme pred očami, keď myslíme na udalosti, ktoré sa stali uprostred druhej svetovej vojny s našimi spoluobčanmi a bratmi židovského pôvodu. Pred štyridsiatimi piatimi rokmi sa uskutočnili nezákonné deportácie desaťtisícov židov, mužov, žien, detí a starcov zo Slovenska. Deportáciám predchádzali právne aj faktické opatrenia, ktoré nastoľovali diskrimináciu a násilie voči židovským spoluobčanom. Spomedzi týchto opatrení treba spomenúť najmä adaptáciu norimberských rasových zákonov na Slovensko. Deportácie a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Väčšina z týchto deportovaných židovských obyvateľov zahynula potom v nacistických koncentračných táboroch.
My príslušníci mladších generácií, vrátane generácie šesťdesiatročných, ktorí boli v čase vojny príliš mladí a nezúčastňovali sa verejného života, nemali sme osobne podiel na zločinoch, ktoré sa v týchto časoch stali s našimi židovskými spoluobčanmi, udalosti, o ktorých hovoríme, napriek tomu prežívame ako ťarchu a neľudskosť, ktoré nielen odsudzujeme, ale nad ktorými chceme vyjadriť i hlbokú ľútosť a za ktoré chceme odprosiť všetkých živých príbuzných týchto obetí neľudskosti i všetkých príslušníkov ich národa, keďže doteraz to neurobil z rozličných príčin nikto zodpovedný z nášho stredu.
Tento prejav ľútosti a odprosenia nechceme oslabovať tým, že by sme rozoberali historické pozadie v našom národe v jeho minulosti. Ponechávame historikom i spravodlivé posúdenie celkovej absurdnej medzinárodnej situácie tých čias, v ktorej sa všeobecne ustupovalo pred násilím, v ktorej existovali neslýchané tlaky, čo obmedzovali priestor celkom slobodného konania, nechceme hovoriť ani o prejavoch odporu proti prenasledovaniu našich židovských spoluobčanov zo strany vtedajších predstaviteľov cirkví v ich protestoch a zásahoch, ani nechceme rozvádzať pomoc, ktorú poskytli mnohí v našom národe našim židovským bratom, neľudsky stíhaným - to všetko ponechávame spravodlivému súdu dejín. Nechceme totiž nijako v tomto našom Vyhlásení oslabiť to jediné, čo považujeme za potrebné vysloviť: hlbokú ľútosť a opravdivé odprosenie za všetko to, čo sa s našimi židovskými občanmi a bratmi v skutočnosti stalo, keď väčšina z nich bola zločinne vyvezená a potom usmrtená v nacistických koncentračných táboroch.
Za mŕtvymi môžeme u len smútiť alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostatných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.
K tomuto vyhláseniu nás pohýňa tiež skutočnosť, že na Slovensku niet dôstojného pamätníka, ktorý by pripomínal túto najväčšiu kolektívnu tragédiu v našich dejinách.
Taktiež synagógy, tieto niekdajší centrá židovských náboženských obcí na Slovensku a židovské cintoríny sú v žalostnom stave a postupne zanikajú.
Protižidovské opatrenia a najmä vyvezenie židovských obyvateľov zo Slovenska popreli princípy, ktoré by sme chceli vidieť ako nosné pri tvorbe slovenskej budúcnosti - rovnosť všetkých bez ohľadu rasy, tolerancia, sloboda vyznania, demokracia, zákonnosť, láska medzi ľuďmi. V nádeji na takúto budúcnosť medzi ľuďmi i národmi prekladáme príslušníkom židovského národa pred tvárou sveta toto naše úprimné vyhlásenie.
*
