Maria Eugenia Jimenez Calíz z mexického denníka Milenio položila otázku ohľadom tisícov nezvestných osôb, napr. prípadu masového únosu 43 študentov z Ayotzinapa, ktorý hovorí za všetko. Opýtala sa, prečo sa pápež nestretol s ich príbuznými a tiež nevyslal posolstvo k tomuto problému.

„Keď si pozorne prečítate moje posolstvá, neustále som poukazoval na zavraždených, na mŕtvych, životy vyhasené všetkými týmito skupinami obchodujúcimi s drogami a s ľuďmi. Povedané inými slovami – poukázal som na tento problém. V tejto súvislosti som o tom hovoril ako o jednej z rán, ktorými Mexiko trpí. Boli tu aj pokusy prijať skupiny ľudí, ktoré sú medzi sebou rozhádané a bojujú proti sebe navzájom. Uprednostnil som to, aby sa všetci spoločne zúčastnili na niektorej zo svätých omší, napríklad na sv. omši v Ciudad Juárez. Avšak, síce ochota na prijatie tu bola, no bolo prakticky nemožné prijať všetky skupiny, ktoré boli vo vzájomnej opozícii medzi sebou. Je jasné, že pre mňa ako cudzinca je veľmi ťažké pochopiť túto situáciu. (...) K problému som sa v prejavoch vyjadril nakoľko som mohol, ako to môžete konštatovať. Je to bolesť, ktorú veľmi mocne pociťujem, pretože váš národ si nezaslúži takúto drámu.“

Javier Solorzano Zinser z mexického spravodajského média Canal Once formuloval otázku nasledovne: „Téma pedofílie, ako to dobre viete, má v Mexiku veľmi nebezpečné korene, veľmi bolestivé. Prípad pátra Maciela zanechal silné stopy, najmä na obetiach. Obete sa naďalej cítia nechránenými zo strany Cirkvi, mnohé z nich sú stále veriacimi ľuďmi a niektorí išli priamo cestou kňazstva. Pýtam sa Vás, čo si myslíte o tejto téme, či ste v niektorej chvíli rozmýšľali, že sa s obeťami stretnete, a vo všeobecnosti, je tu táto idea, že keď sa u niekoho z kňazov odhalí prípad tohto druhu, reaguje sa na to jeho presunutím do inej farnosti. Ako vnímate túto tému?“

Pápež František odpovedal:

„Dobre, začnem tým druhým. Biskup, ktorý zmení farnosť kňazovi, keď rozpozná prípad pedofílie, je nezodpovedný. A najlepšiu vec, ktorú môže urobiť je predložiť rezignáciu. Jasné? Vráťme sa k tomu druhému, k prípadu Maciel. A tu mi dovoľte vzdať hold človeku, ktorý bojoval vo chvíli, v ktorej nemal silu, aby to presadil, až kým to napokon dokázal presadiť: Ratzinger. Kardinál Ratzinger, potlesk pre neho! Je to muž, ktorý mal celú dokumentáciu. Ako prefekt Kongregácie pre náuku viery mal všetko vo svojich rukách: vykonal vyšetrovania, a rad za radom sa dopracoval k zisteniam, no nemohol pokročiť ďalej k vykonaniu spravodlivosti. Ak si však spomínate, desať dní pred smrťou svätého Jána Pavla II., pri krížovej ceste na Veľký piatok, povedal celej Cirkvi, že je potrebné očistiť Cirkev od „porquerias“, od špinavostí. A pri omši Pro eligendo Pontifice – nie je hlúpy, vedel, že je jedným z kandidátov – nemal záujem maskovať svoj postoj a povedal presne to isté. Treba povedať, že bol odvážny, čím pomohol mnohým otvoriť tieto dvere. Toto by som chcel pripomenúť, pretože neraz zabúdame na skrytú prácu tých, ktorí pripravili základ na odkrytie hrnca.

Po tretie, robíme v tejto veci dosť veľa. S kardinálom štátnym sekretárom sme o tom hovorili a tiež aj so skupinou deviatich kardinálov poradcov, po ich vypočutí som sa rozhodol vymenovať tretieho pridaného sekretára Kongregácie pre náuku viery, ktorý sa bude zaoberať len týmito prípadmi. Pretože Kongregácia to nie je schopná robiť, pri tom všetkom, čo má na starosti - takže teraz to bude vedieť zvládnuť. Taktiež bol zriadený odvolací súd, ktorému predsedá Mons. Scicluna, ktorý sa zaoberá prípadmi v druhej inštancii. Pokiaľ ide o odvolania (rekurzy), prvým odvolaním sa zaoberá takzvaná „Feria quarta“ Kongregácie pre náuku viery – tak ju označujeme, keďže zasadá v stredu. To, aby sa odvolacie rekurzy vracali na prvú inštanciu, nie je správne. Takže druhý rekurz, plne v súlade s právom, je už s advokátom obhajcom. Treba to však zrýchliť, pretože máme oneskorenie v prípadoch, nakoľko prichádzajú nové prípady.

A ešte do tretice, ďalšia vec, ktorá pracuje veľmi dobre je Komisia pre ochranu mladistvých. Nie je striktne ohraničená na prípady pedofílie, ale na ochranu mladistvých. V ich sídle som sa stretol počas celého jedného dopoludnia so šiestimi z nich - dvoma Nemcami, dvoma Írmi a dvoma Angličanmi - mužmi i ženami, zneužívanými, obeťami A tiež som sa stretol s dvomi obeťami vo Filadelfii. Aj tam som v jedno ráno mal stretnutie s obeťami. Krátka, pracuje sa. Avšak ďakujem Bohu, že sa tento hrniec otvoril a potrebujeme ho ďalej otvárať a brať si z toho ponaučenie.

A nakoniec, chcem povedať, že je to ohavnosť, pretože kňaz je vysvätený nato, aby privádzal dieťa k Bohu. Takto ho však požiera v diabolskej obete, ničí ho! Ďalej, pokiaľ ide o prípad Maciel - vráťme sa ku Kongregácii [Kristových legionárov] - bol urobený zásah a dnes je Kongregácia, jej vedenie, na polovicu dosadzované. Čiže generálny predstavený je volený Radou a Generálnou kapitulou, ale vikára vyberá pápež. Dvaja generálni radcovia sú volení Generálnou kapitulou a ďalší dvaja pápežom, aby sme takýmto spôsobom pomohli zrevidovať staré účty.“

Phil Pulella z agentúry Reuters reagoval na problematiku predvolebnej kampane v USA, kde republikánsky kandidát Donald Trump chce po zvolení ostro zakročiť proti migrantom z Mexika a pápeža považuje za politika a za figúrku v službe migračnej politiky mexickej vlády. Spýtal sa Svätého Otca, čo si myslí o týchto obvineniach voči nemu a či môže americký katolík voliť takéhoto človeka:

„Nuž, vďaka Bohu, že ma nazval politikom, pretože Aristoteles definoval ľudskú bytosť ako ‚animal politicus‛: aspoň som teda ľudská bytosť! A že som figúrkou? - No, možno, neviem; nechávam to na posúdenie vaše a aj iných ľudí. Ďalej, človek – odkiaľkoľvek by bol – ktorý myslí iba na to, ako stavať múry, ale nie mosty, nie je kresťanom. Také niečo nie je v Evanjeliu. K ďalšej otázke, ktorú mi dávate – či voliť alebo nevoliť: do toho sa nemiešam. Len hovorím: ak hovorí tieto veci, tento človek nie je kresťan. Je potrebné pozrieť sa, či on tieto veci povedal. A tu by som radšej dobromyseľne pochyboval.“

Jean-Louis de la Vaissière z denníka France Presse sa vrátil k stretnutiu s patriarchom Kirillom na Kube: „Stretnutie s ruským patriarchom Kirillom a podpis spoločnej deklarácie privítal celý svet ako historický krok. No teraz, už dnes, sa na Ukrajine gréckokatolíci cítia zradení a hovoria o ‚politickom dokumente‛, na podporu ruskej politiky. V tých končinách sa znovu rozhorela slovná vojna. Rozmýšľate, že budete môcť ísť do Moskvy? Pozval vás patriarcha? Alebo ísť azda na jar na Krétu pozdraviť Panortodoxný koncil?“

Pápež František odpovedal:

„Začnem od konca. Budem prítomný duchovne a prostredníctvom posolstva. Páčilo by sa mi prísť ich na Panortodoxný koncil pozdraviť, pretože sú to bratia, ale musím ich rešpektovať. Viem však, že chcú pozvať katolíckych pozorovateľov – a toto je pekným mostom. Za týmito katolíckymi pozorovateľmi budem prítomný ja osobne, budem sa modliť a zo srdca žičiť tomu, aby pravoslávni napredovali, išli vpred, pretože sú bratmi a ich biskupi sú biskupmi tak ako my. Ďalej – Kirill. Môj brat. Pobozkali sme sa, objali a potom nasledoval hodinový rozhovor... [Dvojhodinový! - upresnil P. Lombardi, moderátor tlačovej konferencie] Dvojhodinový! Dve hodiny, počas ktorých sme sa rozprávali ako bratia, úprimne. A nikto nevie, o čom sme hovorili. Vedia len to, čo sme povedali na záver verejne – o tom, čo sme pri rozhovore prežívali.

Po tretie, onen článok, tie vyhlásenia na Ukrajine. Keď som to čítal, vzbudilo to vo mne isté obavy, pretože to bolo skôr vyjadrenie Svjatoslava Ševčuka, že ukrajinský národ, či niektorí Ukrajinci alebo mnohí z nich sa cítia hlboko sklamaní a zradení. Predovšetkým, ja Svjatoslava dobre poznám. V Buenos Aires sme štyri roky pracovali spolu. Keď bol zvolený za vyššieho arcibiskupa – v 42 rokoch, skvelý človek! –, vrátil sa do Buenos Aires po niektoré svoje veci. Prišiel za mnou a daroval mi malú ikonu Panny Márie, Matky milosrdenstva. A povedal mi: ‚Sprevádzala ma celý môj život. Teraz ju chcem zanechať tebe, ktorý si ma sprevádzal tieto štyri roky.‛ Je to jedna z mála vecí, ktoré som si nechal priviesť z Buenos Aires a mám ju na písacom stole. Je to človek, ktorého si vážim a s ktorým mám aj blízky vzťah, tykáme si, a preto sa mi to zdalo akosi čudné.

A spomenul som si na jednu vec, ktorú som vám už hovoril – na pochopenie určitej správy, deklarácie, je potrebné hľadať celkovú hermeneutiku [interpretačný kontext]. Kedy to povedal? V jednom vyhlásení zo 14. februára, minulú nedeľu. V rozhovore, ktorý robil jeden ukrajinský kňaz, nepamätám si meno. Rozhovor bol urobený na Ukrajine a bol publikovaný. Tá správa je súčasťou asi dvojstranového rozhovoru, kde sa nachádza v treťom odseku pred koncom, tak stručne. Prečítal som si rozhovor, a poviem toto: Ševčuk – to je tá dogmatická časť – sa prehlasuje za syna Cirkvi, v spoločenstve s Rímskym biskupom, s Cirkvou. Hovorí o pápežovi, o pápežovej blízkosti, a o sebe – o svojej viere, ale aj o viere pravoslávneho ľudu. V dogmatickej časti nie je nijaká ťažkosť, je to ortodoxia v dobrom zmysle slova, čiže katolícke učenie. Ďalej však, ako to býva v každom rozhovore – napr. v tomto – má každý právo povedať svoje veci, a toto nepovedal ohľadom stretnutia [s patriarchom], pretože o tomto stretnutí hovorí: ‚Je to dobrá vec a musíme ísť vpred‛.

V tejto druhej kapitole, to sú osobné myšlienky, ktoré určitý človek má. Napríklad toto, čo som povedal o biskupoch, ktorí premiestňujú pedofilných kňazov, že najlepšie čo môžu urobiť je odstúpiť, to vec... nie dogmatická, ale je to to, čo si myslím. A tak on má svoje osobné myšlienky, ktoré sú v rámci dialógu, a má právo ich mať. Všetko to, v čom je problém, hovorí ohľadom dokumentu. O skutočnosti stretnutia vyhlasuje: ‚Toto je Pán, Duch, ktorý napreduje, objatie‛… Všetko je v poriadku. A dokument? Dokument je diskutabilný. A ešte ďalšiu vec treba dodať: že Ukrajina prechádza momentom vojny, utrpenia, s mnohými interpretáciami. O ukrajinskom národe som sa zmienil s prosbami o modlitbu a blízkosť, veľa krát, tak pri modlitbe Anjel Pána, ako aj pri stredajších audienciách. Je tu ale historický fakt vojny, tu má každý svoj vlastný názor: aká je to vojna, kto ju začal, čím sa vytvára či nevytvára... Je zrejmé, že tu stojíme pred problémom historickým, ale zároveň aj osobným, existenciálnym problémom krajiny, ktorý hovorí o utrpení.

A v tomto kontexte by som uviedol tento odsek, a tu sa rozumie, čo hovoria veriaci. Pretože Svjatoslav hovorí: ‚Veľa veriacich mi telefonovalo alebo písalo o tom, že sú hlboko sklamaní a že ich Rím zradil’. Dá sa pochopiť, že ľud v danej situácii toto cíti! Dokument je ohľadom tejto ukrajinskej otázky diskutabilný, no hovorí sa v ňom, aby sa vojna zastavila a išlo sa k dohodám. Aj ja osobne som tiež žičil tomu, aby sa išlo podľa Minských dohôd, a nezotrelo sa lakťom to, čo už raz bolo napísané rukou. Rímska cirkev a pápež už od začiatku hovoria: ‚Usilujte sa o mier‛. Prijal som obidvoch prezidentov. A preto, keď hovorí, že toto počul od svojho ľudu, ja to chápem, rozumiem tomu. No nie je to „podstata“ správy. Správou je celok. Keď si prečítate celý rozhovor, zistíte, že je tam reč o vážnych dogmatických otázkach, ktoré pretrvávajú. Je v ňom túžba po jednote, napredovaní, o ekumenizme – on je človek ekumenický... Isteže sa tam vyskytujú aj určité názory... Napísal mi, keď sa dozvedel o tejto ceste, o stretnutí [na Kube], tak ako brat, ktorý svojmu bratovi predkladá svoje názory...

Mňa dokument nemrzí, ako taký. Nemrzí, v tom zmysle, že musíme rešpektovať veci, ktoré si každý môže v slobode myslieť, a v tej tak zložitej situácii. A zo strany Ríma... Nuncius je práve na hranici, kde sa bojuje, pomáhajúc vojakom, raneným. Rímska cirkev tam zaslala veľké množstvo pomoci. A neustále sa treba usilovať o mier, o dohody, aby sa rešpektovali Minské dohody. Toto je ten celok. Nuž, netreba sa vyľakať pre tú vetu. Toto je lekcia o tom, že každú správu si treba vyložiť v hermeneutike celku, nie čiastkovo.“

Francúzsky novinár zopakoval poslednú časť otázky: „Pozval vás patriarcha Kirill na návštevu do Moskvy, aby ste tam raz prišli?“

Svätý Otec sa k takto položenej otázke priamo nevyjadril a novinárom svoj dôvod vysvetlil:

„Bol by som rád, keby sa za obsah nášho stretnutia považovalo len to, čo sme povedali verejne. Takto je to dané. Ak by som povedal niečo viac, musel by som dodať ďalšie... To nie. Čo som povedal verejne a to, čo on povedal verejne, to je to, čo sa o súkromnom rozhovore môže povedať. Inak by nebol súkromným. Môžem vám ale povedať, že som odchádzal šťastný. A on tiež.“

Carlo Marroni z denníka Il Sole 24 Ore sa opýtal, čo si pápež myslí o adopciách pármi žijúcimi v registrovaných partnerstvách a o právach detí vo všeobecnosti k téme rodiny. Na vysvetlenie dodal, že táto otázka sa aktuálne prerokúva v talianskom parlamente.

„Po prvé, neviem, ako sa majú veci v talianskom parlamente. Pápež sa nemieša do talianskej politiky. Pri prvom stretnutí, ktoré som mal s [talianskymi] biskupmi v máji 2013 som im ako jednu z troch vecí povedal: ‚S talianskou vládou si veci riešte sami.‛ Pápež je tu pre všetkých, nemôže vstupovať do konkrétnej vnútornej politiky určitej krajiny. To nepatrí k úlohám pápeža. Moje myšlienky sú myšlienkami Cirkvi, ktoré už dala najavo pri mnohých situáciách. Taliansko totiž nie je prvou krajinou, ktorá touto skúsenosťou prechádza, sú mnohé. Ja si myslím to, čo Cirkev vždy hovorila.“

Paloma Garcia Ovejero z denníka Cope: „Svätý Otec, niekoľko týždňov trvá veľké znepokojenie vo viacerých krajinách Latinskej Ameriky, ale aj v Európe, kvôli vírusu „Zika“. Najväčšie riziko by sa týkalo tehotných žien: sú tu obavy. Niektorí predstavitelia navrhovali ísť na potrat alebo sa vyhnúť tehotenstvu. V tomto prípade: môže Cirkev vziať do úvahy koncept «menšieho zla»?“

„Potrat nie je „menšie zlo“. Je to zločin. Je to odstránenie jedného pre záchranu druhého. To je to, čo robí mafia. Je to zločin, absolútne zlo. Čo sa týka „menšieho zla“ - vyhnúť sa tehotenstvu je taký prípad - keď hovoríme v termínoch konfliktu medzi piatym a šiestym prikázaním. Pavol VI. - veľký! - v ťažkej situácii, v Afrike, dovolil rehoľným sestrám použiť antikoncepčné prostriedky pre prípad znásilnenia. Netreba si pliesť zlo vyhýbania sa tehotenstvu, samotné, s potratom. Potrat nie je teologický problém: je to ľudský problém, medicínsky problém. Zabíja sa jedna osoba, aby sa druhá zachránila - v najlepšom prípade - alebo aby si [človek] mohol užívať. Je to proti Hippokratovej prísahe, ktorú lekári musia skladať. Je to zlo samé v sebe, nie je to náboženské zlo, na začiatku, nie, je to ľudské zlo. A samozrejme, keďže je to ľudské zlo - ako každé zabitie - je na odsúdenie. Naopak, vyhnúť sa tehotenstvu nie je absolútne zlo - v niektorých prípadoch - ako napríklad v tom, ktorý spomínal blahoslavený Pavol VI., to bolo jasné. Okrem toho, vyzval by som lekárov, aby urobili všetko preto, aby sa našli vakcíny proti týmto dvom komárom, ktoré prenášajú toto zlo: na tomto treba pracovať... Ďakujem.“

Ludwig Ring-Eifel z nemeckej spravodajskej agentúry KNA pripomenul, že o pár týždňov Svätý Otec dostane prestížnu cenu Karola Veľkého tak, ako aj jeho predchodca Ján Pavol II., ktorému veľmi záležalo na jednote Európy. Tá je teraz narušená najprv krízou eura a aj krízou migrantov, preto Ring-Eifel žiadal slová pre Európanov, ktorí sa nachádzajú v tejto kríze.

„Najprv k Cene Karola Veľkého. Nebolo nikdy mojím zvykom prijímať vyznamenania alebo čestné doktoráty. Nielen kvôli pokore, ale pretože sa mi to nepáči. Malý výstrelok nezaškodí, ale mne sa to nepáči. V tomto prípade som bol ale presvedčený – nechcem povedať prinútený – svätou a teologickou tvrdohlavosťou kardinála Kaspera, ktorého v Aachene vybrali, aby ma presvedčil (smiech). A ja som povedal: ‚Áno, ale vo Vatikáne‛. Toto som povedal, a venujem ju Európe – aby bola spoločným vyznamenaním, cenou v záujme toho, aby Európa dokázala to, čo som ako túžbu vyjadril v Štrasburgu: aby mohla byť nie ‚babičkou Európou‛, ale ‚mamou Európou‛. Po druhé, pred nejakým dňom som si prečítal správy o danej kríze, ktorú ste spomenuli. Čítam noviny len málo, rýchlo si prelistujem najmä jedny – nepoviem ktoré, aby som nevzbudil žiarlivosť, ale vie sa, o ktoré ide (smiech). Čítam ich asi tak pätnásť minút a potom sa nechám informovať Štátnym sekretariátom... Pri čítaní novín sa mi zapáčilo jedno slovo - neviem, kto ho schvaľuje, a kto nie – ‚znovuzaloženie‛ (tal. ri-fondazione) Európskej únie. Spomenul som si na veľkých otcov [Európy]. No, kde je dnes niekto ako Schuman, ako Adenauer? Títo velikáni, ktorí v povojnovom období založili Európsku úniu. A páči sa mi táto myšlienka znovuzaloženia: kiež by sa dala zrealizovať! Pretože Európa, hoci by som netvrdil, že je jedinečná, ale má silu, kultúru a dejiny, ktoré nemožno premárniť, a musíme urobiť všetko preto, aby Európska únia mala silu a tiež inšpiráciu na ďalšiu cestu vpred. Neviem: toto je to, čo si myslím.“

Anne Thompsonová z NBC News položila túto otázku: ,,Svätý Otče, hovorili ste počas tejto cesty veľa o rodinách a o Roku milosrdenstva. Niektorí sa pýtajú, ako Cirkev, ktorá tvrdí, že je milosrdná, môže ľahšie odpustiť vrahovi ako tomu, kto sa rozvedie a znovu zosobáši…“

„Páči sa mi táto otázka! O rodine sa hovorilo na dvoch synodách a celý rok počas pápežových stredajších katechéz. Táto otázka je pravdivá a páči sa mi, lebo ste ju podali plasticky. V posynodálnom dokumente, ktorý vyjde azda ešte pred Veľkou nocou, jedna z mnohých kapitol bude zhŕňať všetko, čo synoda povedala o konfliktoch alebo zranených rodinách, a o pastorácii zranených rodín. Je to jedna zo starostí. Ďalšou je príprava na manželstvo. Pomyslite, že na prípravu ku kňazstvu je treba osem rokov štúdia, prípravy, a potom, po určitej dobe, ak to nezvládaš, požiadaš o dišpenz a ideš preč, a všetko je v poriadku. Avšak k prijatiu sviatosti, ktorá je na celý život, sú to zatiaľ len tri či štyri sedenia... Príprava na manželstvo je veľmi dôležitá. Myslím si, že je to jedna z vecí, ktorú Cirkev v bežnej pastorácii – aspoň v mojej krajine, v Južnej Amerike – dosť podcenila. Napríklad, ešte pred niekoľkými rokmi – dnes už tak nie – bol v mojej krajine zvyk nazývaný „casamiento de apuro“: rýchla svadba, pretože dieťa bolo „na ceste“. Mala sa tým uchrániť česť rodiny v spoločnosti. V takých prípadoch nešlo o slobodu a veľakrát boli takéto manželstvá neplatné. Ako biskup v tom čase som to kňazom zakázal robiť, keď išlo o toto... Nech sa dieťa narodí, nech sú naďalej ako snúbenci, a keď budú cítiť, že chcú mať zväzok na celý život, nech idú ďalej [k manželstvu]. No [príprava] na manželstvo je nedostatočná.

Potom ďalšou zaujímavou kapitolou je výchova detí. Obeťami rodinných problémov sú deti. No rovnako sú obeťami takých rodinných problémov, v ktorých sa manžel či manželka ocitajú nechtiac, napr. potreba práce. Keď otec nemá čas nazvyš, aby sa porozprával so svojimi deťmi, keď mama nemá voľný čas porozprávať sa s deťmi. Keď spovedám manželov, ktorí majú deti, pýtam sa: ‚Koľko máte detí?‛ Niektorí sa vyľakajú, pretože si vravia: ‚Kňaz sa ma bude pýtať, prečo ich nemáme viac...?‛ Ja im ale položím druhú otázku: ‚Hrávate sa so svojimi deťmi?‛ Väčšina, – ba takmer všetci – odpovedajú: ‚Nuž, otče, nemám čas, pracujem celý deň‛. Deti sa tak stávajú obeťami spoločenského problému, ktorý postihuje rodinu. Je to problém... Vaša otázka sa mi páči.

A tretia zaujímavá vec: na stretnutí s rodinami v Tuxtla bol jeden pár zosobášených po druhý raz, integrovaných do pastoračnej činnosti v Cirkvi. A kľúčové slovo, ktoré synoda použila – a ja ho použijem tiež – je ‚integrovať‛ do života Cirkvi zranené rodiny, rodiny znovuzosobášených párov, a všetko toto. No nezabúdajme dať deťom ústredné miesto! Tie sú prvými obeťami tak zranení, ako aj situácií chudoby, pracovnej a aj inej núdze.“

„Znamená to teda, že môžu pristúpiť k prijímaniu?“ - doplnila otázku americká novinárka.

„To je len jedna z vecí... je to cieľový bod. Integrovať do Cirkvi neznamená ‚chodiť na prijímanie‛. Pretože poznám znovuzosobášených katolíkov, ktoré prídu do kostola raz či dvakrát za rok a hovoria: ‚Ale ja chcem ísť na prijímanie!‛, ako keby prijímanie bolo nejakou poctou. Na integrácii treba pracovať. Všetky brány sú otvorené, ale nemožno povedať, že odteraz už ‚môžu pristupovať k prijímaniu‛. To by bolo zraňujúce aj pre manželov, pre samotný pár, pretože by sa im neumožnilo prejsť cestou integrácie. A títo dvaja boli šťastní! Vyjadrili to veľmi pekne: ‚Nepristupujeme k eucharistickému prijímaniu, ale prijímame tým, že ideme na návštevu do nemocnice, cez takto či inú službu...’ Ich integrácia zostáva v tejto podobe. Ak je tu niečo viac, Pán im to dá vedieť, ale... je to kráčanie, je to cesta.“

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV; ml ) 20160220004   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]