Vatikán 28. januára (RV) Srdce kresťana je veľkorysé, lebo je synom veľkodušného Otca a otvára náruč, aby so štedrosťou prijímal všetkých. Aj táto myšlienka zaznela z úst Svätého Otca Františka pri rannej omši, ktorú slávil v Dome sv. Marty. Pri príležitosti dnešnej spomienky na sv. Tomáša Akvinského, kňaza a učiteľa Cirkvi, boli na omši prítomní aj kňazi, ktorí slávili 50. výročie kňazskej vysviacky.„Božie tajomstvo je svetlom,“ povedal v kázni Svätý Otec reagujúc na čítanie o lampe z Markovho evanjelia (Mk 4,21-25). Ježiš v ňom hovorí: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? A nie na to, aby ju postavili na svietnik?“ Práve na tieto slová nadviazal pápež František takto:
„A práve to je jedna z charakteristík kresťana, ktorý v krste prijal svetlo a musí ho aj vydávať. To znamená, že kresťan je svedkom. Svedectvo. Je to niečo, čím sa osobitne vyznačujú kresťanské postoje. Ak kresťan nedáva prednostne vidieť Božie svetlo, ale uprednostňuje vlastné tmy, tie mu vstupujú do srdca, lebo sa bojí svetla a idoly, ktorými sú tmy, sa mu páčia viac; vtedy mu niečo chýba a nie je pravým kresťanom. Svedectvo: kresťan je svedkom. Svedkom Ježiša Krista, Božieho Svetla. A musí toto svetlo postaviť na svietnik svojho života“.
V Evanjeliu podľa Marka sa ďalej píše: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám pridá.“ Ďalšou charakteristikou kresťana je preto, podľa slov Svätého Otca, veľkodušnosť: „lebo je synom veľkorysého otca, s veľkým srdcom“. Pápež František ďalej v kázni poukázal na to, že ak sa kresťan pre Boha niečo stráca, získava oveľa viac.
„Srdce kresťana je veľkorysé. Je vždy otvorené. Nie je to srdce, ktoré sa zatvára do vlastného egoizmu, alebo ide len po istú hranicu: odtiaľ potiaľ. Keď vstúpiš do Ježišovho svetla, keď vstúpiš do priateľstva s Ježišom, keď sa nechávaš viesť Duchom Svätým, srdce sa stáva otvoreným, veľkodušným... Kresťan vtedy nezískava, ale stráca. No stráca, aby získal niečo iné, a s touto – v úvodzovkách – „prehrou vlastných záujmov“ získava Ježiša; získava stávajúc sa Ježišovým svedkom.“
Na záver homílie sa Svätý Otec obrátil na svojich spolubratov v kňazstve, ktorí oslávili 50. výročie vysviacky. Prítomných povzbudil slovami:
„Je pre mňa radosťou sláviť dnes s vami, ktorí oslavujete 50 rokov vášho kňazstva: 50 rokov na ceste svetla a svedectva, 50 rokov v úsilí byť lepšími, v úsilí ako niesť svetlo na svietniku: občas nám vypadne, ale ide sa ďalej, vždy s tou túžbou vydávať svetlo, štedro, to znamená s veľkorysým srdcom. Jedine Boh a vaša pamäť vedia, koľko ľudí ste prijali s veľkodušnosťou, s otcovskou a bratskou dobrotou... Koľkým ľuďom, ktorí mali srdce tak trochu zatemnené, ste dali svetlo, svetlo Ježiša. Ďakujem. Ďakujem za to, čo ste urobili v Cirkvi, pre Cirkev a pre Ježiša.“
Svätý Otec uzavrel svoj príhovor nasledovným žičením: „Nech vám Pán dá radosť, tú veľkú radosť, že ste dobre rozsievali, že ste dobre svietili a že ste otvorili náruč, aby ste prijali všetkých s veľkodušnosťou.“
