Vatikán 30. decembra (RV) Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa niesla v atmosfére šiesteho dňa vianočnej oktávy, sa Svätý Otec v katechéze zameral na rozmer „duchovného detstva“ v kresťanskom živote. Poukázal pri tom na spiritualitu sv. Terezky Ježiškovej i na poučenie, ktoré môžu dospelí načerpať z teologického tajomstva Ježišovho detstva, ako aj zo všeľudskej skúsenosti kontaktu s dieťaťom, keď sú pozvaní opäť vstúpiť do detskej logiky hry. Pápež František vyzval veriacich aj k modlitbovej solidarite s obeťami živelných pohrôm v USA, Veľkej Británii, Paraguaji a iných postihnutých krajinách Južnej Ameriky.Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí sv. Petra za chladnejšieho, no slnečného počasia. Otvorilo ju čítanie z Lukášovho evanjelia o anjelovom zvestovaní betlehemským pastierom: «Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“» (Lk 2,9-12)
*
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca:
Bratia a sestry, dobrý deň! Dnes je trochu chladnejšie, je tak?
V tieto vianočné dni máme pred sebou Dieťa Ježiša. Som si istý, že je ešte stále veľa rodín, ktoré vo svojich domovoch zhotovujú jasličky a pokračujú tak v peknej tradícií, ktorá siaha k sv. Františkovi z Assisi; v tradícii, ktorá v našich srdciach stále udržuje živým tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.
Úcta k Jezuliatku je veľmi rozšírená. Mnohí svätci a svätice ju rozvíjali vo svojej každodennej modlitbe a túžili formovať svoj život podľa vzoru Dieťaťa Ježiša. Zvlášť mám na mysli sv. Teréziu z Lisieux, ktorej meno ako rehoľníčky karmelitánskeho rádu bolo Terézia od Dieťaťa Ježiša a svätej Tváre. Ona, ktorá je tiež Učiteľkou Cirkvi, vedela žiť a navonok i dosvedčovať to „duchovné detstvo“, ktoré do seba vstrebávame práve tým, keď v škole Panny Márie rozjímame nad pokorou Boha, ktorý sa pre nás stal maličkým. A toto je veľké tajomstvo: Boh je pokorný! My, ktorí sme namyslení, plní márnomyseľnosti a kadečo si o sebe namýšľame, sme ničím! On, ktorý je veľký, je pokorný a stáva sa dieťaťom. Toto je pravé tajomstvo! Boh je pokorný. To je nádherné!
To, že sa v danom čase Boh stal dieťaťom v božsko-ľudskej osobe Krista, musí mať osobitný význam pre našu vieru. Je pravdou, že jeho smrť na kríži a jeho zmŕtvychvstanie sú najvyšším vyjadrením jeho vykupiteľskej lásky, no nezabúdajme na to, že celý jeho pozemský život je zjavením i vyučovaním. Vo vianočnom období si pripomíname jeho detstvo. Aby sme rástli vo viere, budeme potrebovať častejšie kontemplovať malého Ježiška. Isteže, o tomto jeho úseku života nevieme nič. Z tých niekoľko indikácií, ktoré máme k dispozícii, sa dozvedáme, že mu po ôsmich dňoch po narodení bolo dané meno, že bol predstavený v Chráme (porov. Lk 2,21-28), a tiež, že sa mu prišli pokloniť Mudrci a že nasledoval útek do Egypta (porov. Mt 2,1-23). Potom je tu veľký skok až do doby, keď už dvanásťročný Ježiš spolu s Máriou a Jozefom putuje na Veľkú noc do Jeruzalema a keď miesto toho, aby sa vrátil so svojimi rodičmi, zostáva v chráme a zhovára sa s učiteľmi Zákona.
Ako možno vidieť, je toho málo, čo vieme o Dieťati Ježišovi, avšak môžeme sa od neho veľa naučiť, ak sa pozrieme na život detí. Je to pekný zvyk vlastný rodičom a starým rodičom, pozorovať deti pri tom, čo robia. Predovšetkým objavujeme, že deti chcú mať našu pozornosť. Musia byť v centre našej pozornosti. Pretože sú namyslené? Nie, pretože potrebujú cítiť, že sú chránené. Aj pre nás je nevyhnutné, aby sme do stredu nášho života dali Ježiša a pochopili, hoci sa to môže zdať paradoxné, že nesieme zodpovednosť za jeho ochranu. Ježiš chce zostať v našom náručí; túži, aby sme sa o neho postarali a aby sa jeho a náš pohľad stretli. Okrem toho vyčarením úsmevu na tvári Dieťaťa Ježiša mu dáme najavo našu lásku a našu radosť z toho, že je medzi nami. Jeho úsmev je znakom lásky, ktorá nás uisťuje o tom, že sme milovaní.
Napokon, deti milujú hry. Hrať sa s dieťaťom ale znamená opustiť našu logiku a vstúpiť do tej jeho. Ak chceme, aby sa dieťa bavilo, je nevyhnutné pochopiť, čo sa mu páči. Je to pre nás lekcia. Pred Ježišom sme pozvaní zanechať naše predstieranie sebestačnosti – a toto je jadro problému: naša predstieraná sebestačnosť – a namiesto toho máme prijať pravú formu slobody, spočívajúcu v rozpoznaní toho, koho máme pred sebou, a v službe jemu. On, Dieťa, je Božím Synom, ktorý prichádza, aby nás zachránil. Prišiel medzi nás, aby nám zjavil tvár Otca bohatého na lásku a milosrdenstvo. Vezmime teda malého Ježiška do náručia a dajme sa do jeho služby: On je zdroj lásky a pokoja. A bude to veľmi pekné, ak dnes, keď sa vrátime domov, prídeme k jasličkám, pobozkáme Ježiška a povieme: „Ježiš, chcem byť pokorný ako ty, pokorný ako Boh“. A keď ho poprosíme o túto milosť. / Preložila: Slovenská redakcia VR
*
Po katechéze Svätý Otec vyslovil slová nasledujúcej výzvy:
„Pozývam k modlitbe za obete živelných pohrôm, ktoré v týchto dňoch zasiahli Spojené štáty, Veľkú Britániu a Južnú Ameriku, osobitne Paraguaj, a zanechali žiaľ obete, mnoho ľudí bez strechy nad hlavou a rozsiahle škody. Nech Pán dá útechu týmto populáciám a nech sa im dostane bratská solidárna pomoc v ich potrebách.“
