Nitra 25. decembra (TK KBS) V kostoloch Nitrianskej diecézy zaznie na sviatok sv. Štefana, prvomučeníka (26. decembra 2015) pastiersky list nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka. Pri tejto príležitosti prinášame list v plnom znení. * * * * *
Pastiersky list na sviatok sv. Štefana v r. 2015
Vianoce majú mnohorakú podobu. Pre nás kresťanov sú zvlášť sviatkami, ktoré nám dovoľujú, či priam nás vedú k tomu, aby sme sa zastavili a uvedomili si, čo urobil pre nás Boh, ktorý sa stal človekom a prebýva medzi nami. V Ježišovi z Nazareta sa stretávame s tvárou Boha, ktorý zostúpil z nebeskej slávy, aby vstúpil do sveta ľudí - do nášho sveta - aby nás naučil umeniu života a ukázal nám cestu ku šťastiu; aby nás oslobodil od hriechu a urobil nás Božími deťmi (porov. Ef 1,5; Rim 8, 14). Ježiš prišiel, aby nás zachránil a aby nám ukázal novú kvalitu života i jeho zmysel.
Katechizmus Katolíckej cirkvi, nám hovorí: „Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života“ (č. 26). „Svojím zjavením sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Správna odpoveď (človeka) na toto pozvanie je viera“ (č. 142).
Teda Boh ktorý sa zjavuje nie je nejaký abstraktný Boh, nejaká hypotéza - ale Boh konkrétny, Boh ktorý existuje, ktorý vstúpil do dejín spásy a je prítomný v našom živote.
Boh ktorý vstupuje do nášho sveta, stáva sa tak jedným z nás. Plačeme? Boh prišiel, aby plakal s nami. Čakáme na smrť? Boh prišiel, aby s nami zomrel. Cítime sa slabými? Boh sa rozhodol postaviť sa na stranu najslabších a najchudobnejších. Pre nás je to príčina k veľkej vďačnosti aj radosti, lebo teraz vieme, že Boh nás miluje láskou, ktorá prekračuje všetky predstavy ...
Uvedomenie si tejto pravdy a jej realizácia v našom živote si vyžaduje poznanie Ježiša a jeho evanjelia a ochotu prijať ho do svojho života.
Avšak, priznajme, Boh akoby od nás cez Cirkev požadoval oveľa viac. Texty Svätého písma, ktoré sme počuli pri dnešnej bohoslužbe na sviatok sv. Štefana sú veľmi vzdialené „Tichej noci“ vo Svätý večer na jednej strane a sviatku Svätej Rodiny, ktorý tento rok slávime zajtra, na strane druhej. Určite to nie je náhoda, že jeho mučeníctvo nám Cirkev predstavuje práve na druhý deň po Narodení Syna Božieho. Rozpráva nám týmto súčasne o ceste, ktorou sa chce uberať ľudomilný Boh na tomto svete. Príbeh Vianoc začína neromanticky v jasliach, ktoré slúžili dobytku na vloženie pokrmu uprostred maštale, a vedie ku krížu. Do atmosféry vianočného dňa je už vkreslený kríž Veľkého piatka, medzi jasľami a krížom leží neľahká cesta nášho vykúpenia.
Za tým všetkým stojí postava svätého Štefana diakona, prvého mučeníka ešte len vznikajúcej Cirkvi, ktorý vydal svoj život v druhej polovici 30-tych rokov, pre vieru v prisľúbeného Mesiáša. Historicky iste vieme o ňom veľmi málo, ale dosť na to, aby bol pre nás povzbudením a výzvou k nasledovaniu.
Štefan nasleduje Ježišovu cestu vo všetkej vážnosti a s odhodlaním aj vlastný život dať za svedectvo pravde. Diakon Štefan zažije vo svojom živote súčasne cestu utrpenia a smrti toho, o ktorom svedčí. Ježišova cesta a život je model, ktorý platí aj pre Kristových svedkov. Ježiš to nikdy netajil. To je predsa posolstvo Vianoc: Boh sa chce dať spoznať všetkým. Čo sa treba učiť od Štefana, to je obraz Cirkvi, ktorá sa neuzatvára. Cirkvi síce nie z tohto sveta, ale uprostred tohto sveta a pre tento svet.
Áno, môže nás udivovať, že to u Štefana vedie až k mučeníctvu a Lukáš nám túto násilnícku smrť ešte aj predstaví vo svietiacich farbách ako príklad žiarivého Ježišovho nasledovania. Ale tu nejde o nejakú túžbu po smrti alebo životu nepriateľskú posadnutosť po utrpení, ale o dôležitú otázku, akú dôležitosť môže mať nasledovanie Krista v našom živote. A pre nespočetných kresťanov dnes vo viac ako 50-tich krajinách sveta, nielen v Severnej Kórei, Iráne a Iraku, Saudskej Arábii a Somálsku je Štefanov osud celkom realistický.
Vzácne slová hovorí sv. Augustín, že skutočný kresťan nie je ten, ktorý je rozhodnutý konať dobro, ale ktorý je aj dosť silný znášať zlo.
A čo my tu dnes na rozhraní rokov 2015 a 2016? Mám skúsenosť, že kto sa dnes dá spoznať ako kresťan, na toho snáď iní trochu udivene pozerajú alebo sa nad ním usmievajú. Nebezpečenstvo života nám, Bohu vďaka! - zatiaľ hrozí skôr zriedkavo. Čo nám teda má povedať Štefanovo rozprávanie tu a dnes?
Predovšetkým sa nesmieme „hanbiť za evanjelium“ (pozri Rim 1, 16). Hanbiť sa za to, čomu sa neveriaci posmievajú a čím pohŕdajú. Nesmieme sa báť privlastniť si dary, ktoré nám dal Boh - prostredníctvom viery.
Keď nás sv. Peter vyzýva, že máme zdôvodniť nádej, ktorá je v nás (1 Pt 3, 15), nechcel „chytré odpovede“ a nechce ich ani Boh. Chce, aby sme mali správne kresťanské myslenie - myslenie, ktoré formuje hlboké poznanie našej viery, pokánie a modlitba - myslenie, ktoré sa formuje pre pokoru, odpustenie a štedrosť.
Ako nasledovníci Ježiša Krista sa musíme namáhať. Viera bez skutkov je mŕtva, píše apoštol Jakub (Jak 2, 17). A my si uvedomujeme, že v prvom rade je potrebné, aby sme mali solídne náboženské vedomosti a vieru, ktorá je živá a treba ju prejaviť skutkami. Sme povinní dosvedčovať vieru svojím životom. Často sa nám však stáva, že nie sme toho schopní ani v čisto „našom“ prostredí. Stačí sa niekedy len pozrieť do našich kostolov, ako sa v nich správame. Vykrádame z nich posvätnosť, premieňame ich na kultúrne stánky, plné vravy, akoby sme zabudli na prítomnosť živého Boha, ktorému je potrebné prejaviť primeranú úctu. Pri bohoslužbách, zvlášť pri sobášnych, či pohrebných obradoch, akoby sme zabudli načo sme prišli, nejavíme známky viery aj svojimi postojmi snáď z akejsi „hlúpej“ solidarity s tými, čo sú neveriaci, alebo nepraktizujú vieru aj my mlčíme, hoci modlitby sú nám veľmi dobre známe. Ak sa nevieme prejaviť ako kresťania v našich chrámoch, v našich spoločenstvách, v rodinách, asi ťažko budeme vydávať svedectvo o Kristovi v prostredí, ktoré nám bude cudzie, nehostinné, ba aj nepriateľské. A práve tu je veľmi potrebné, aby sme vnášali Krista. Ak veríme v Krista, nie je potrebné nosiť žiadne amulety, ani veriť poverám a pochybným praktikám s nimi spojenými. Často vidieť na kočíkoch červenú stužku, ktorá má deti uchrániť pred zlom. Stáva sa, že aj dospelí kresťania jej pripisujú mimoriadnu moc a dokonca s ňou pristupujú ku Sviatosti zmierenia(!) Komu viac veríme?
Svedectvo o Kristovi, o evanjeliu, o jeho hodnotách, máme my kresťania prinášať aj do spoločnosti ktorej sme súčasťou. Vyjadrujme sa aj k veciam spoločným a konajme tak formou a spôsobmi, ktoré sú čestné, spravodlivé. Ak nás bude cítiť ako opravdivých kresťanov - svedkov Krista, dokážeme v našich mestách, či dedinách veľké veci, aj zákonným spôsobom. Len nedávno sa v jednom meste našej diecézy našla odvaha k tomu, aby sa všeobecne záväzným nariadením zakázali hazardné hry a hracie automaty. Ide tu o dobro nielen kresťanskej komunity, ale človeka ako takého. Aj takýto príklad, môže byť pre nás povzbudením, aby sme sa usilovali vnášať do spoločnosti zdravé morálne princípy. Aj takto môžeme vydávať svedectvo o svojej viere.
Ježiš Kristus nám, priniesol lásku ako hodnotu, od ktorej sa odvodzuje spravodlivosť, viera, nádej a všetky ostatné čnosti. Stálosť je vo viere, zmena je v správaní, vo zvykoch, v kultúre, v bežnom živote. Stálosť je sám Kristus. Nie nadarmo sv. Pavol vyzýva: „.. oblečte si Pána Ježiša Krista...“ (Rim 13, 14.) Len keď si osvojíme jeho model života, bude s nami neustále. Kresťanstvo nie je teda náboženstvo knižné, či len vianočné, ale je náboženstvom živého Slova, náboženstvom, ktoré pretvára zvnútra ľudí a národy, vstupuje do bežného života, aby zdokonalili človeka na obraz Boha – Ježiša Krista. Táto novosť je hybnou silou každého jednotlivca, ale aj všetkých kresťanských národov, dejín Cirkvi, mnohých spoločenstiev a vnútorných reforiem v Cirkvi.
Nielen sv. Štefan, patrí k Vianociam. Právom tam patríme všetci. Všetci ľudia dobrej vôle, ktorí sme v týchto dňoch pocítili blízkosť toho druhého, pocítili sme teplo lásky a bolo nám tak fajn. V tomto zmysle chceme aj v nasledujúcich dňoch, hoci aj všedných, byť nositeľmi a šíriteľmi týchto hodnôt, teda byť opravdivými svedkami novonarodeného Mesiáša.
K tomu Vám vyprosujem Božiu pomoc a požehnanie, nielen na tieto sviatočné dni, ale aj po celý rok 2016 a žehnám Vás v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Viliam Judák, nitriansky biskup
