Svätý Otec absolvoval privítaciu ceremóniu na medzinárodnom letisku v Bangui, odkiaľ sa presunul do Prezidentského paláca, kde ho čakala zdvorilostná návšteva hlavy štátu, ktorou je Catherine Samba-Panza, prezidentka dočasne menovaná na prechodné obdobie. Krajina po troch rokoch občianskej vojny totiž ešte len čaká na riadne voľby. V prezidentskom paláci sa pápež stretol s vedúcimi predstaviteľmi krajiny a diplomatickým zborom a adresoval im svoj prvý príhovor na pôde Stredoafrickej republiky.

V priebehu dopoludnia navštívil v Bangui utečenecký tábor, v ktorom pôsobí katolícka farnosť St. Sauveur. „Všetci sme bratia!“ Tieto slová zostávajú rezonovať ako posolstvo návštevy Svätého Otca Františka medzi utečencami. Obklopený nadšenými obyvateľmi oblečenými v najslávnostnejších odevoch vyzval celé zhromaždenie trikrát zborovo zvolať: „A preto chceme pokoj“. Na záver svojho spontánneho príhovoru ich požehnal a všetkých poprosil o modlitbu.

Dejiskom stretnutia bol otvorený dvor katolíckej farnosti Najsvätejšieho Spasiteľa (St. Sauveur), ktorá sa venuje mnohým utečencom. Nasleduje celý prepis krátkeho improvizovaného príhovoru pápeža Františka: „Zdravím vás všetkých, čo ste tu. Poviem vám, čítal som to, čo napísali deti: pokoj, odpustenie, jednota a mnoho ďalšieho... láska. Musíme pracovať a modliť sa a urobiť všetko pre pokoj. Avšak pokoj bez lásky, bez priateľstva, bez tolerancie, bez odpustenia nie je možný. Každý z nás musí niečo urobiť. Želám vám a všetkým Stredoafričanom pokoj, jeden veľký pokoj medzi vami. Nech môžete žiť v pokoji bez ohľadu na etnikum, kultúru, náboženstvo či spoločenské postavenie. Všetci v pokoji! Všetci! Lebo všetci sme bratmi. Bol by som rád, keby sme všetci naraz povedali: ‚Všetci sme bratia!‛ [Všetci sme bratia!] Ešte raz! [Všetci sme bratia!] A preto, keďže všetci sme bratia, chceme pokoj. Dám vám Pánovo požehnanie. Nech vás Pán žehná, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A modlite sa za mňa! Modlite sa za mňa, počuli ste?“

*

Po súkromnom stretnutí Svätého Otca Františka s biskupmi Stredoafrickej republiky, s ktorými na apoštolskej nunciatúre absolvoval aj spoločný obed, sa jeho popoludňajší program začal v ekumenickom duchu - návštevou Evanjelickej teologickej fakulty v Bangui (FATEB). Tu sa stretol s približne 400 zástupcami evanjelických komunít krajiny.

Prítomní boli aj členovia takzvanej „medzináboženskej platformy“, ktorá podporila proces zmierenia v krajine. Jej členmi sú zástupcovia troch náboženstiev: arcibiskup Bangui ako reprezentant katolíkov, predseda Aliancie evanjelických cirkví Stredoafrickej republiky (AEC) a imám Bangui ako zástupca moslimov. Pápeža privítal pred budovou dekan fakulty, ktorý v sále predniesol aj privítaciu reč, po ktorej sa pápežovi prihovoril aj predseda AEC. Svätý Otec sa v príhovore najprv zameral na stav krajiny, ktorý je výzvou pre evanjelizáciu: „Príliš dlho je váš ľud poznačený skúškami a násilím, ktoré spôsobujú mnohé utrpenie. To robí hlásanie evanjelia ešte nevyhnutnejším a urgentnejším.“

Ďalej Svätý Otec hovoril o tzv. „ekumenizme krvi“, keď všetky kresťanské spoločenstvá bez rozdielu znášajú následky násilia. Vyjadril svoju osobnú účasť jednému z prítomných pastorov, ktorému len prednedávnom vyplienili a vypálili dom a tiež sídlo jeho komunity. Vo svojom príhovore sa potom zameral na cestu kresťanov k jednote, ktorá sa uskutočňuje aj cez ich spoločný zápas s utrpením: „V tejto zložitej situácii nás Pán neprestáva posielať, aby sme prejavovali všetkým jeho nehu, jeho spolucítenie a jeho milosrdenstvo. Takéto spoločné utrpenie a takéto spoločné poslanie sú prozreteľnostnou príležitosťou, aby sme pokročili na ceste jednoty, a sú aj jej nevyhnutným duchovným prostriedkom. Ako by Otec odmietol milosť jednoty, hoci ešte nedokonalej, svojim deťom, ktoré trpia spoločne a ktoré sa v rozličných okolnostiach spolu venujú službe bratom?“

O sedemnástej hodine pápež František slávil v miestnej Katedrále Nepoškvrneného Počatia Panny Márie Eucharistiu spolu s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami, pri ktorej slávnostne otvoril Svätú bránu milosrdenstva. Po ceste do katedrály sa ešte mimo oficiálneho programu zastavil v miestnej detskej nemocnici, kde odovzdal dar v podobe liekov, zaslaných vatikánskou detskou nemocnicou Bambino Gesù.

V katedrále už očakávali Svätého Otca kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, seminaristi a laici zaangažovaní v apoštoláte. Pápež oblečený v pluviáli fialovej farby ešte pred vstupom do katedrály pred zatvorenou bránou predniesol spontánne slová:

„Dnes sa Bangui stáva duchovným hlavným mesto sveta. Svätý rok milosrdenstva prichádza v predstihu do tejto krajiny. Krajiny, ktorá trpí viacero rokov vojnou a nevraživosťou, neporozumením, nedostatkom pokoja. Ale v tejto trpiacej krajine sú sprítomnené aj všetky krajiny, ktoré prechádzajú krížovou cestou vojny. Bangui sa stáva duchovným hlavným mestom modlitby o milosrdenstvo Otca. My všetci vyprosujeme pokoj, milosrdenstvo, zmierenie, odpustenie, lásku. Pre Bangui, pre celú Stredoafrickú republiku, pre celý svet, pre krajiny trpiace vojnou vyprosujeme pokoj! A všetci spoločne prosme o lásku a pokoj. Všetci spoločne: „Doyé siriri!” (Lásku a pokoj!) [zhromaždenie viac ráz opakuje v jazyku sango]. A teraz sa touto modlitbou začína Svätý rok tu, v tomto dnešnom duchovnom hlavnom meste sveta.“

Po modlitbe pápež František slávnostne otvoril drevené dvojkrídlové dvere ozdobené palmovými vetvičkami a kvetmi a za aplauzu prítomných vošiel Svätou bránou milosrdenstva do katedrály sláviť svätú omšu. V homílii vyzval všetkých, čo nespravodlivo používajú zbrane, aby zanechali nástroje smrti: „Všetkým, ktorí používajú nespravodlivo zbrane tohto sveta, adresujem výzvu: Odložte tieto nástroje smrti; vyzbrojte sa radšej spravodlivosťou, láskou, milosrdenstvom, ktoré sú opravdivými zárukami pokoja." Svoj príhovor uzavrel Svätý Otec výzvou: „Zmierenie, odpustenie, lásku a pokoj!"

Cirkev v tejto 4,6-miliónovej krajine s obrovskou rozlohou a 37 percentami katolíkov začala sláviť Jubilejný rok milosrdenstva s vyše týždňovým predstihom voči zvyšku sveta. Krajine, ktorá po trojročnej občianskej vojne ďalej trpí ozbrojenými nepokojmi a 40% z jej obyvateľov je negramotných, pričom veľká časť musela opustiť svoje príbytky, vyjadril pápež svoje posolstvo slovami: „Pokoj je možný, pretože my všetci sme bratmi“. Motto jeho dvojdňovej návštevy, nad ktorou do poslednej chvíle viseli otázniky vzhľadom na bezpečnostnú situáciu, znie: „Preplavme sa na druhý breh!“

Pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka:

V túto prvú nedeľu Adventu, ktorý je liturgickým obdobím očakávania Spasiteľa a znakom kresťanskej nádeje, Boh viedol moje kroky až k vám, na túto zem, zatiaľ čo sa univerzálna Cirkev pripravuje na slávnostné otvorenie Jubilejného roka milosrdenstva. A obzvlášť sa teším, že moja pastoračná návšteva sa prekrýva s otvorením tohto Jubilejného roka, ktorý sme tu my dnes začali. Z tejto katedrály by som chcel v srdci a mysli s láskou osloviť všetkých kňazov, zasvätených, pastoračných pracovníkov tejto krajiny, ktorí sú s nami v tejto chvíli duchovne zjednotení. Prostredníctvom vás by som chcel pozdraviť aj všetkých Stredoafričanov, chorých, staršie osoby, aj tých zranených životom. Niektorí z nich sú možno zúfalí a nemajú už ani silu konať, a očakávajú len almužnu, almužnu chleba, almužnu spravodlivosti, almužnu gesta pozornosti a dobroty. A my všetci očakávame milosť, almužnu a pokoj.

No ako apoštoli Peter a Ján, ktorí vystupovali do chrámu, a ktorí pre chromého bedára nemali ani striebro ani zlato, prichádzam im ponúknuť silu a moc Boha, ktorá človeka uzdravuje, pozdvihuje a uschopňuje začať nový život, „preplaviť sa na druhý breh“ (porov. Lk 8,22).

Ježiš nás neposiela na druhý breh samých, ale nás pozýva podniknúť túto plavbu spolu s ním, každý v odpovedi na svoje osobitné povolanie. Máme si byť preto vedomí toho, že tento prechod na druhý breh sa môže uskutočniť iba s ním, ktorý nás oslobodzuje od takých predstáv o rodine a pokrvenstve, ktoré rozdeľujú, aby sme budovali Cirkvi - Božiu rodinu otvorenú pre všetkých, ktorá sa stará o tých, ktorí to viac potrebujú. Predpokladá to blízkosť našim bratom a sestrám, čo vedie k duchu spoločenstva.

Nie je to na prvom mieste otázka finančných prostriedkov. V skutočnosti stačí zdieľať život Božieho ľudu, zdôvodňujúc nádej, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15) tým, že sme svedkami nekonečného milosrdenstva Boha, ktorý, ako to zdôrazňuje responzóriový žalm tejto nedele, „je dobrý a ukazuje hriešnikom správnu cestu“ (Ž 25,8). Ježiš nás učí, že nebeský Otec „dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých“ (Mt 5,45). Po tom, ako sme my sami zakúsili odpustenie, máme odpúšťať. Pozrite, toto je naše základné povolanie: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Jednou zo základných požiadaviek tohto povolania k dokonalosti je láska k nepriateľom, ktorá ochraňuje pred pokušením pomsty, pred nekonečnou špirálou odvety. Ježiš pevne naliehal na tento osobitný aspekt kresťanského svedectva (porov. Mt 5,46-47).

Uskutočňovatelia evanjelizácie musia byť teda predovšetkým tvorcami odpustenia, odborníkmi zmierenia, znalcami milosrdenstva. Takto môžeme pomôcť našim bratom a sestrám „preplaviť sa na druhý breh“, keď im odhalíme tajomstvo našej sily, našej nádeje, našej radosti, ktoré majú svoje žriedlo v Bohu, pretože sú založené na istote, že on je v loďke s nami. Tak ako to urobil s apoštolmi vo chvíli rozmnoženia chleba, aj nám Pán zveruje svoje dary, aby sme ich išli rozdávať kamkoľvek a ohlasovali jeho slovo, ktoré uisťuje: „Hľa, prídu dni, v ktorých uskutočním prísľuby dobra, ktoré som dal domu Izraela a domu Júdu“ (Jer 33,14).

V liturgických textoch tejto nedele môžeme odhaliť niekoľko charakteristických čŕt tejto Bohom ohlásenej spásy, ktoré sa predstavujú ako sprievodné orientačné body, aby nás viedli v našom poslaní. Predovšetkým sa Bohom prisľúbené šťastie ohlasuje výrazmi spravodlivosti. Advent je časom prípravy našich sŕdc na zavŕšenie, aby sme mohli prijať Spasiteľa, teda jediného Spravodlivého, jediného Sudcu schopného určiť každému taký údel, aký si zaslúži. Tu, ako aj inde, má mnoho mužov a žien smäd po úcte, spravodlivosti, nestrannosti, bez toho, aby videli na obzore pozitívne znamenia. Týmto on prichádza darovať spravodlivosť (porov. Jer 33,15). Prichádza dať plodnosť našim osobným i kolektívnym životným príbehom, našim sklamaným nádejam a neplodným želaniam. A posiela nás ohlasovať, zvlášť tým, ktorí sú utláčaní mocnými tohto sveta, ako aj tým, ktorí sú zohnutí pod ťarchou ich hriechov: „Júda dosiahne spásu a Jeruzalem bude bývať v bezpečí a budú ho volať: Pán – naša spravodlivosť“ (Jer 33,16).

Áno, Boh je Spravodlivosť! Tu vidíme, prečo sme my kresťania povolaní byť na tomto svete tvorcami pokoja založeného na spravodlivosti. Očakávaná Božia spása má rovnako aj chuť lásky. Totiž, keď sa pripravujeme na tajomstvo Vianoc, nanovo sa stotožňujeme s putovaním Božieho ľudu, aby sme prijali Syna, ktorý nám prichádza zjaviť, že Boh nie je len Spravodlivosť, ale aj, a predovšetkým, Láska (porov. 1 Jn, 4,8). Kdekoľvek, aj tam, a zvlášť tam, kde vládne násilie, nenávisť, nespravodlivosť a prenasledovanie, sú kresťania povolaní vydávať svedectvo o tomto Bohu, ktorý je Láska.

Keď povzbudzujem kňazov, zasvätené osoby a laikov, ktorí v tejto krajine často až hrdinsky uskutočňujú kresťanské cnosti, poznávam, že vzdialenosť, ktorá nás delí od tak náročného ideálu kresťanského svedectva je neraz veľká. Toto je dôvod, prečo si beriem za svoje, vo forme modlitby, tieto slová sv. Pavla: „Bratia, nech Pán zveľadí a rozhojní vašu lásku navzájom a voči všetkým“ (1 Sol 3,12). Vzhľadom na toto musí svedectvo pohanov o kresťanoch prvotnej Cirkvi zostávať stále prítomné ako maják na našom obzore: „Vidíte ako sa milujú, skutočne sa milujú“ (Tertulián, Apologický spis, 39,7).

Napokon sa ohlasovaná Božia spása vyznačuje charakterom neprekonateľnej moci, ktorá všetko prevýši. Vskutku, Ježiš po tom, ako ohlásil svojim učeníkom hrozné znamenia, ktoré budú predchádzať jeho príchodu, takto uzatvára svoju reč: „Keď sa začnú diať tieto veci, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ (Lk 21,28). A ak sv. Pavol hovorí o láske, ktorá „rastie a vzmáha sa“, je to preto, lebo kresťanské svedectvo má odzrkadľovať túto neodolateľnú silu, o ktorú ide v evanjeliu.

A preto aj uprostred neslýchaných šokov chce Ježiš ukázať svoju veľkú moc, svoju neporovnateľnú slávu (porov. Lk 21,27) a moc lásky, ktorá sa nezľakne pred ničím, ani pred rozbúrenou oblohou, ani pred zemou v plameňoch, ani pred rozbesneným morom. Boh je nad všetko mocnejší. Toto presvedčenie dáva veriacemu vyrovnanosť, odvahu, silu vytrvať v dobrom aj voči najhorším protivenstvám. Aj keď sa rozpútajú sily zla, kresťania majú odpovedať na výzvu so vzpriamenou hlavou, pripravení čeliť tomuto boju, v ktorom bude mať posledné slovo Boh. A to slovo bude slovom lásky a pokoja!

Všetkým, ktorí používajú nespravodlivo zbrane tohto sveta, adresujem výzvu: Odložte tieto nástroje smrti; vyzbrojte sa radšej spravodlivosťou, láskou, milosrdenstvom, ktoré sú opravdivými zárukami pokoja. Kristovi učeníci, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky i laici zaangažovaní v tejto krajine s tak pôsobivým menom, ktorá leží v srdci Afriky a ktorá je pozvaná objaviť Pána ako pravý Stred všetkého, čo je dobré, vaším povolaním je stelesniť srdce Boha uprostred vašich spoluobčanov. Nech nás Pán všetkých urobí „pevnými... a bez úhony vo svätosti pred Bohom a naším Otcom, keď príde náš Pán Ježiš so všetkými svojimi svätými“ (1 Sol 3,13). Zmierenie, odpustenie, láska a pokoj! Amen. / Preložila: Slovenská redakcia VR

*

Po slávnostnej Eucharistii v nedeľu večer spojenej s otvorením Svätej brány milosrdenstva v katedrále v Bangui sa pápež František presunul na pódium pred katedrálou, aby tu pozdravil mladých. Tí po svätej omši začali modlitebnú vigíliu, počas ktorej Svätý Otec niekoľko z nich vyspovedal.

Pápež si najprv vypočul svedectvo zástupcu mladých, ktorý mu predstavil symbol Stredoafrickej mládeže – banánovník, reprezentujúci život: vždy rastie, vždy sa obnovuje, vždy prináša plody.

Svätý Otec inšpirovaný týmto symbolom, prehovoril k mladým spontánnymi slovami, ktoré boli prekladané do domáceho jazyka. Hovoril im o odolnosti. Práve toto je podľa neho cesta, ako sa zachovať v ťažkých časoch vojny, nenávisti a rozdelenia v krajine. Pápež reagoval aj na túžbu mnohých Stredoafričanov opustiť krajinu, ujsť preč, pričom povedal: „Utiecť pred výzvami života nikdy nie je riešením! Je nevyhnutné odolávať, mať odvahu k pevnosti, odvahu boja za dobro! Ten, kto ujde, nemá odvahu darovať život!“

Svätý Otec ponúkol mladým dva prostriedky k tomu, ako odolávať- sú nimi modlitba a práca pre pokoj. Ako povedal, budovanie pokoja je každodennou záležitosťou a jeho prvou zásadou je: „nikdy nenávidieť a mnoho odpúšťať“, čo kázal prítomným niekoľkokrát opakovať v jazyku sango. Ten, kto nemá v srdci nenávisť, je víťazom lásky a prostredníctvom lásky prichádza pokoj, povedal Svätý Otec a dodal: „S láskou budete víťazmi v živote a vždy tak darujete život. Láska vám nikdy nedá prehrať.“

V dialógu s mladými pápež staval najmä na ich odvahe, keď im dával opakovať tieto slová: „Odvážni v odpúšťaní, odvážni v láske, odvážni vo vytváraní pokoja.“ Dodal, že je k tomu nevyhnutná dôvera v Boha a modlitba. Po tom, ako si vypočul ich odpoveď na otázku, či sú v srdci pripravení odpúšťať, zmierovať sa a milovať svoju krajinu, im udelil požehnanie a poprosil ich o modlitbu.

Svoj pôvodne pripravený text pápež odovzdal mladým na papieri. Následne sa pobral do spovednice, kde udelil sviatosť zmierenia niekoľkým mladým. Mládež potom pokračovala v modlitebnej vigílii.

Zdroj: Vatikánsky rozhlas SK

( TK KBS, RV jb, zk; ml ) 20151129002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]