*

V tretí deň apoštolskej cesty zavítal pápež František do chudobnej štvrte Kangemi, označovanej ako „slam“, kde pastoračne pracuje rehoľa jezuitov. Návštevu obyvateľov stotisícovej prehustenej periférie bez pitnej vody, kanalizácie a infraštruktúry, označil za prioritu svojho programu apoštolskej cesty. Pri stretnutí vo farskom kostole sv. Jozefa Robotníka uprostred slamu Svätý Otec poukázal na múdrosť ľudu, ktorá je prítomná aj popri veľkej skromnosti. V duchu svojej encykliky Laudato si´ pripomenul, že človek je schopný aj v tejto situáciu vytvárať vzťahy spolupatričnosti a vytvárať komunitu, kde sa „búrajú múry vlastného ja a prekonávajú sa bariéry egoizmu a sebectva“. Hodnoty ako solidárnosť, úcta k životu, starostlivosť o chorých, pohostinnosť a schopnosť podeliť sa i s málom vyjadril príslovím: „Tam, kde jedia desiati, najedia sa i dvanásti“.

„Každá ľudská bytosť je dôležitejšia než bôžik peňazí“, zdôraznil Svätý Otec a pripomenul, že „Ježišova životná cesta sa začala na periférii, vychádza od chudobných a spolu s chudobnými smeruje ku všetkým.“ Ďalej sa zameral na nespravodlivosť a mestskú marginalizáciu, ktorá je výsledkom bezohľadného prístupu podnikateľov, pozbavujúcich väčšinu ľudí o pôdu na bývanie a obživu. Až 55% obyvateľstva Nairobi žije natlačených v provizórnych obydliach bez základnej sociálnej vybavenosti, bez ciest, škôl a nemocníc, športovísk a rekreačných miest.

Pápež takto nadviazal na dve predchádzajúce svedectvá reprezentantky obyvateľov Kangemi a írskej misionárky sr. Mary Kileenovej dlhodobo pôsobiacej medzi chudobnými v Nairobi (v minulosti navštívila aj Slovensko) o dopadoch núdze a sociálnej nespravodlivosti na ľudí vo forme materiálnej chudoby, chorôb, živelných pohrôm, násilia, kriminality, drogovej závislosti, zneužívania, kupliarstva, korupcie a nedostupnosti vzdelávania. Hovoril o utrpení žien, ktoré sa hrdinsky snažia uchrániť svoje deti pre týmito hrozbami a modlil sa za to, aby verejní predstavitelia v súčinnosti s obyvateľmi slamu dokázali nastúpiť cestu sociálneho začlenenia zahŕňajúcu vzdelávanie, šport, obecné aktivity a starostlivosť o rodiny.

Citujúc sv. Jána Pavla II. nazval pápež František spomenuté sociálne nespravodlivosti „dôsledkami nových foriem kolonializmu, ktorý sa správa tak, akoby africké krajiny boli súčiastkami mechanizmu, dielcami gigantického súkolia.“ Okrem naliehavosti potreby mestskej integrácie hovoril aj o práve každého človeka na pôdu, strechu nad hlavou a prácu (tzv. tri „t“ v španielčine: tierra, techo, trabajo): „Nie je to filantropia, je to povinnosť všetkých.“ Pápež zároveň vyzval všetkých kresťanov k obnove misijného elánu a angažovanosti proti nespravodlivosti, „pretože chudobní sú privilegovanými adresátmi evanjelia“.

Pápežove slová prednášané po španielsky mohli prítomní sledovať v preklade do angličtiny. Na záver Svätý Otec požehnal obraz určený pre kostol a ďalšie náboženské predmety. Farnosti, ktorá má približne 20-tisíc farníkov a vedie ju P. Pascal Mwijage SJ spolu s ďalšími jezuitmi, venoval pápež finančný dar na charitatívne ciele.

*

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol v Keni 27. novembra 2015 pri návšteve Farnosti sv. Jozefa Robotníka uprostred slamu Kangemi na predmestí Nairobi:

Ďakujem za vašu pohostinnosť. Ďakujem, že ste ma prijali vo vašej štvrti. Ďakujem pánovi arcibiskupovi Kivuvovi a pátrovi Pascalovi za ich slová. V skutočnosti sa tu cítim ako doma, keď prežívam tento moment s bratmi a sestrami, ktorí – nehanbím sa povedať – zastávajú prednostné miesto v mojom živote a v mojich rozhodnutiach. Som tu, pretože chcem, aby ste vedeli, že vaše radosti a nádeje, vaše trápenia a vaše bolesti mi nie sú ľahostajné. Poznám ťažkosti, s ktorými sa deň čo deň stretávate! Ako možno nehovoriť o podstupovaných nespravodlivostiach?

Najskôr by som sa však chcel zastaviť pri aspekte, ktorý exkluzivistické rečnícke prejavy nedokážu uznať, alebo ho, zdá sa, ignorujú. Chcem tu poukázať na múdrosť ľudových štvrtí chudoby. Na múdrosť, ktorá pramení z „neoblomného postoja prameniaceho z toho, čo je autentické“ (porov. Laudato si’, 112), z evanjeliových hodnôt, na ktoré spoločnosť blahobytu, otupená neviazaným konzumizmom, akoby zabudla. Vy ste schopní „utkávať vzťahy spolupatričnosti a spolužitia, ktoré menia preľudnenie na komunitnú skúsenosť, búrajú steny vlastného ja a prekonávajú bariéry egoizmu“ (Laudato si’, 149).

Kultúra ľudových štvrtí chudoby preniknutých touto osobitnou múdrosťou „má veľmi pozitívne charakteristiky, ktoré sú prínosom v čase, v ktorom žijeme. Prejavuje sa hodnotami ako je solidárnosť, schopnosť dať vlastný život pre druhých, uprednostnenie narodenia pred zabitím, kresťanským pochovávaním zosnulých. Ďalej prichýlením chorého vo vlastnom dome, delením sa o chlieb s hladujúcim – „Tam, kde jedia desiati, najedia sa i dvanásti“ -, trpezlivosťou a silou ducha čeliť veľkým protivenstvám, atď.“ (Tím kňazov pre štvrte chudoby v Argentíne, Reflexiones sobre la urbanización y la cultura villera, 2010). Sú to hodnoty, ktoré sú založené na skutočnosti, že človek je dôležitejší než bôžik peňazí. Ďakujem, že ste nám pripomenuli, že aj iný druh kultúry je možný.

Chcel by som sa vám v prvom rade odvďačiť za tieto hodnoty, ktoré praktizujete; hodnoty, s ktorými sa neráta na burzách; hodnoty, s ktorými sa nekšeftuje ani nemajú nijakú cenu pri obchodovaní. Som vďačný za vás, stojím pri vás a chcem, aby ste vedeli, že Pán na vás nikdy nezabudne. Ježišova cesta sa začala na perifériách, vychádza od chudobných a spolu s chudobnými smerom ku všetkým.

Uznanie pre tieto prejavy dobrého života, ktoré každým dňom rastú medzi vami, v nijakom prípade neznamená ignorovať hroznú nespravodlivosť vytláčania na okraj miest. Ide tu o rany spôsobené menšinami, ktoré koncentrujú moc, bohatstvo, a egoisticky utrácajú, zatiaľ čo rastúca väčšina sa musí utiahnuť na opustené, znečistené a odpísané periférie.

Vec sa ešte viac zhoršuje, keď vidíme nespravodlivé rozdelenie pôdy - možno nie v tejto štvrti, no v iných áno -, ktoré vo veľa prípadoch vedie celé rodiny k tomu, aby platili neoprávnene vysoké nájomné za priestory s absolútne nevyhovujúcimi stavebnými podmienkami. Mám tu mysli aj vážny problém so skupovaním pozemkov zo strany „súkromných developerov“ bez tváre, ktorí sa dokonca domáhajú privlastnenia si nádvoria školy, ktorú navštevujú ich vlastné deti. K tomu dochádza preto, lebo sa zabúda, že „Boh dal zem celému ľudskému pokoleniu, aby živila všetkých jeho členov bez toho, žeby bol niekto vylúčený alebo uprednostnený“ (Ján Pavol II., Centesimus annus, 31).

V tomto zmysle je vážnym problémom chýbajúci prístup k infraštruktúram a základným službám. Týka sa to sociálnych zariadení, kanalizácie, skládok, zberu surovín, elektriny, ulíc, ale aj škôl, nemocníc, rekreačných a športových zariadení, umeleckých dielní. Obzvlášť mám na mysli prístup k pitnej vode. „Prístup k pitnej a zdravotne vyhovujúcej vode [je] podstatným, základným a univerzálnym ľudským právom, pretože od neho závisí prežitie osôb, a je teda podmienkou uplatňovania ostatných ľudských práv. Tento svet má vážny spoločenský dlh voči chudobným, ktorí nemajú prístup k pitnej vode, čím sa im upiera právo na život, ktoré má základ v ich neodňateľnej dôstojnosti“ (Laudato si’, 30). Upierať vodu rodinám len pre akúsi byrokratickú zámienku je vážnou nespravodlivosťou, a to najmä vtedy, keď sa z tejto potreby chce vyťažiť zisk.

Kontext ľahostajnosti a nevraživosti, ktorým trpia ľudové štvrte chudoby, sa ešte viac zhoršuje vtedy, keď sa prehlbuje násilie a keď kriminálne organizácie, v službách ekonomických a politických záujmov, využívajú deti a mladých ľudí ako „živú muníciu“ na svoje krvavé činy. Poznám aj utrpenie žien, ktoré hrdinsky zápasia, aby obránili svoje deti pred týmito nebezpečenstvami. Prosím Boha, aby verejní predstavitelia v súčinnosti s vami nastúpili cestu sociálnej inklúzie, vzdelávania, športu, obecných aktivít a ochrany rodín, pretože toto je jediná záruka spravodlivého, opravdivého a trvácneho mieru.

Skutočnosti, ktoré som tu vymenoval, nie sú nejakou náhodnou kombináciou izolovaných problémov. Sú v skutočnosti „dôsledkami nových foriem kolonializmu, ktorý sa správa tak, akoby africké krajiny boli súčiastkami mechanizmu, dielcami gigantického súkolia.“ (Ján Pavol II., Ecclesia in Africa, 52). Nechýbajú v skutočnosti tlaky zacielené na zavádzanie politík vyraďovania, akou je znižovanie pôrodnosti, ktoré sa domáhajú „legitimizovať súčasný model rozdeľovania, v ktorom si menšina prisudzuje právo takej miery spotreby, ktorú by nebolo možné zovšeobecniť” (Laudato si’, 50).

V tejto veci navrhujem osvojiť si myšlienku rešpektujúcej mestskej integrácie, a nie vykorenenia, paternalizmu, ľahostajnosti či jednoduchého potláčania. Potrebujeme mestá, ktoré budú integrované a budú pre všetkých. Potrebujeme niečo viac ako len číre proklamovanie práv, ktoré prakticky ani nie sú dodržiavané; potrebujeme uskutočniť systematické činnosti, ktoré zlepšia habitat sídlisk a projektovať nové kvalitné zástavby, ktoré prichýlia budúce generácie. Sociálny dlh, požiadavka životného prostredia vrátane chudobných ľudí z miest sa splatí vtedy, keď sa bude realizovať sväté právo na pôdu, strechu nad hlavou a prácu [v španielčine tzv. tri “T”: tierra, techo, trabajo]. Nejde o nijakú filantropiu, ale o morálnu povinnosť voči všetkým.

Apelujem preto na všetkých kresťanov, zvlášť na kňazov, aby obnovili misionárske nadšenie a prevzali iniciatívu voči mnohým nespravodlivostiam, a aby sa zainteresovali problémami ľudí z okolia, sprevádzali ich v ich zápasoch, dbali o ovocie spoločnej práce a spolu oslavovali každé menšie či väčšie víťazstvo. Viem, že robíte veľa, no žiadam vás, aby ste si uvedomili, že nechcem od vás nijakú úlohu naviac, ale azda tú najdôležitejšiu, lebo „chudobní sú privilegovanými adresátmi evanjelia“ (Benedikt XVI., Príhovor biskupom Brazílie, 11. mája 2007, 3).

Drahí obyvatelia, drahí bratia. Modlime sa, pracujme a spoločne sa usilujme o to, aby každá rodina mala slušné bývanie, mala prístup k pitnej vode, mala sociálne zariadenie, zabezpečenú energiu na osvetlenie, varenie, zlepšovanie svojho bývania... aby každá štvrť mala ulice, námestia, školy, nemocnice, športové, rekreačné a umelecké priestory; aby sa každému z vás dostalo základných služieb; aby boli vypočuté vaše hlasy a volanie po príležitostiach; aby ste sa všetci mohli tešiť z mieru a bezpečnosti, ktoré si zasluhujete vzhľadom na svoju nekonečnú ľudskú dôstojnosť.

Mungu awabariki! (Nech vás Boh požehnáva!) A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť.

*

Radosť a nadšenie sprevádzali stretnutie Svätého Otca s mladými Kene, ktoré sa v Nairobi uskutočnilo dnes dopoludnia po jeho návšteve chudobnej štvrte Kangemi. Zaplnený 70-tisícový štadión Kasarani privítal Svätého Otca spevmi a tancami. Pápež hovoril k mladým celkom spontánnym spôsobom a ponúkol im rady, ako sa postaviť k niekoľkým vážnym problém, ktoré mu z vlastnej skúsenosti popísali: medzikmeňové napätia, korupcia, rozdúchavanie radikalizmu či upadanie do závislostí a autodeštruktívneho správania.

Po odznení biblického čítania (2Tim 1,3-10) pápeža pozdravil biskup zodpovedný za pastoráciu laikov Mons. Anthony Muheria. Následne si Svätý Otec vypočul svedectvá dvoch zástupcov mladých, ktorí mu položili aj otázky. Mladá Linett pápežovi predstavila niekoľko problémov tamojšej spoločnosti, s ktorými sa pasujú aj mladí – medzi nimi je korupcia a zneužívanie kmeňovej príslušnosti k vyvolaniu rozdelenia a nesvárov v spoločnosti.

Podobne Emanuel Svätému Otcovi rozprával o probléme radikalizácie mladých, ktorí sú extrémistickými skupinami vedení k nenávisti voči ostatným, ďalej o probléme dešktruktívneho správania mladých, ktorí kvôli bolestným životným skúsenostiam, osobitne zo straty milovaných osôb, upadajú do najrozličnejších závislostí a vzďaľujú sa od Boha.

Mladí Kene sa na stretnutie so Svätým Otcom pripravovali modlitbou – obetovali za neho mnoho ružencov, na znak čoho mu darovali ružencovú plaketu. Pápež im za modlitbu srdečne poďakoval a na všetky tie trápenia a utrpenia, ktoré ich v živote stretávajú, reagoval spontánnymi slovami:

„Život je plný ťažkostí. Ale sú tu dva spôsoby, ako hľadieť na ťažkosti. Alebo na ne hľadíš ako na niečo, čo ťa blokuje, nahlodáva a ničí, alebo na ne hľadíš ako na príležitosti. Je na vás, aby ste si vybrali. Je pre mňa ťažkosť cesta zničenia alebo je to príležitosť k tomu, aby som ju prekonal – vo mne, v mojej rodine, v mojej krajine? Chlapci a dievčatá, nežijeme v nebi, žijeme na zemi. A zem je plná ťažkostí. A je plná nielen ťažkostí, ale aj pozvaní, ktoré ťa vedú priam k zlému. Ale je tu niečo, čo vy všetci mladí máte: schopnosť vybrať si. Ktorú cestu si chcete vybrať? Chcem sa nechať ťažkosťami premôcť alebo ich chcem premeniť na príležitosť k ich zdolaniu a prekonaniu seba samého? ... A tak sa vás pýtam: Chcete výzvy zdolávať, alebo sa nimi chcete nechať premôcť?“

Ďalej sa pápež František vyjadril k veľkému problému tamojšej spoločnosti, ktorým sú nesváry a diskriminácia na základe príslušnosti ku kmeňu, takzvaný tribalizmus. „Tribalizmus ničí“, povedal Svätý Otec a prirovnal ho k situácii, keď má niekto v rukách kamene a skrýva ich za chrbtom, aby ich mohol kedykoľvek vrhnúť na druhého. Sluch, srdce a ruky – to sú podľa pápeža cesty, ktorými sa tomuto postoju učíme a prostredníctvom ktorých sa dá nad ním aj zvíťaziť.

„Ak medzi sebou nevediete dialóg a ak sa nepočúvate, vždy bude existovať tribalizmus, ktorý je ako červ nahlodávajúci spoločnosť“ povedal pápež František a následne všetkých prítomných pozval pochytať sa za ruky na znak prekonania tribalizmu, pričom povedal: „Všetci sme jeden národ – držať sa za ruky je toho vyjadrením, avšak je to vec rozhodnutia. Ide o každodennú prácu. Je to práca uší – počúvať sa navzájom, práca srdca - otvoriť si srdce pre druhých a práca rúk – podať si s druhými ruku.“

Po tom ako sa celý štadión, vrátane prezidenta, spojil do živej reťaze podanými rukami, Svätý Otec prešiel k ďalšej pálčivej otázke, ktorou je korupcia: „Korupcia je ako cukor, je sladká, chutí nám, je to ľahké. A nakoniec skončíme zle. Z toľkého cukru ľahko skončíme ako diabetici alebo naša krajina skončí ako diabetik. Zakaždým, keď prijmeme úplatok a vložíme si ho do vrecka, ničíme svoje srdce, svoju osobnosť a ničíme svoju vlasť. Prosím vás nenaučte sa na chuť tohto cukru, ktorý sa volá korupcia.“

Na otázku radikalizácie mladých Svätý Otec odpovedal, že je to vec nedostatku práce či možnosti študovať, je to spoločenské nebezpečenstvo, ktoré závisí aj od nespravodlivého medzinárodného systému, ktorý stavia do centra peniaze a nie osobu. Svätý Otec mladým odporúčal za takéhoto mladého človeka sa modliť, lebo ako povedal, „Boh je mocnejší než akákoľvek náborová kampaň“. Takýto mladý človek tiež podľa neho potrebuje našu pozornosť, blízkosť a priateľstvo.

Pápež František sa mladým zdôveril aj s tým, že vo vrecku vždy nosí ruženec a malú krížovú cestu, pričom dodal: „Vďaka týmto dvom veciam nestrácam nádej“.

„Keď je tu chvíľa, v ktorej nechápete, keď ste zúfalí a keď sa vám rúca svet, hľaďte na kríž!“, vyzval mladých Svätý Otec, lebo tam máme hľadať nádej.

Poslednou otázkou, na ktorú pápež odpovedal, bola otázka utrpenia mladých, ktorí nezažili lásku, ktorí majú za sebou negatívne skúsenosti. Ponúkol im túto radu:

„Je tu len jeden liek, aby sme sa vymanili z týchto skúseností: robiť či dávať to, čo som sám nedostal. Ak sa vám nedostalo porozumenia, majte porozumenie s druhými. Ak ste neprijali lásku, milujte druhých. Ak ste cítili bolesť opustenosti, priblížte sa k tým, čo sú sami. Telo sa lieči telom! Boh sa stal telom, aby nás uzdravil. Robme tak aj my s druhými.“

Svätý Otec sa spolu s mladými pomodlil Otčenáš a potom ich postupne požehnával, ako aj sadenice stromov, ktoré k nemu prinášali v rukách a ktoré následne podľa tradície zasadia.

*

Svätý Otec dnes zakončil prvú etapu apoštolskej cesty do Afriky a začal druhú. Z Kene sa presunul do Ugandy. Posledným bodom programu pápeža Františka v Keni bolo súkromné stretnutie s biskupským zborom v sále športového štadiónu Kasarani hneď po stretnutí s mladými. Popoludní sa krajina rozlúčila s pápežom na medzinárodnom letisku v Nairobi ceremóniou za prítomnosti prezidenta republiky. Lietadlo sa vydalo na 80-minútový let smerom na západ a Svätý Otec tak začal druhú etapu svojej 11. apoštolskej cesty.

Uganda je západným susedom Kene. Ide o niekdajšiu britskú kolóniu, v súčasnosti má viac než 36 miliónov obyvateľov. Hlavným mestom je Kampala, avšak administratívnym centrom je mesto Entebbe. Uganda bola prvou krajnou afrického kontinentu, ktorú kedy navštívil pápež. Stalo sa tak v roku 1969, keď do nej zavítal bl. Pavol VI. V roku 1993 ju navštívil aj sv. Ján Pavol II.

Lietadlo so Svätým Otcom pristálo na letisku v Entebbe krátko pred 15.30 nášho času. Počas oficiálneho privítania za prítomnosti prezidenta republiky Yoweriho Kagutu Museveniho s manželkou, apoštolského nuncia Mons. Michaela A. Blumeho SVD, arcibiskupa Kampaly Mons. Cypriana Kizita Lwangu a ďalších biskupov, pred nastúpenou čestnou gardou odzneli privítacie salvy z kanóna a štátne hymny. Pápežovi sa predstavili aj speváci a tanečníci tradičnej folklórnej skupiny.

V atmosfére jasajúceho a tancujúceho davu sa po predstavení delegácií Svätý Otec odobral do prezidentského paláca, aby tam absolvoval oficiálnu návštevu hlavy štátu a aby sa stretol s autoritami krajiny a členmi diplomatického zboru.

V paláci ho privítal prezident republiky Museveni, s ktorým absolvoval súkromné stretnutie a podpísal sa do čestnej knihy návštev. Pri vzájomne výmene darov pápež prezidentovi odovzdal historický náčrt fasády Baziliky sv. Petra.

K autoritám politického, ekonomického a kultúrneho života krajiny a členom diplomatického zboru sa pápež prihovoril v konferenčnej sále paláca. V úvodnom príhovore na pôde Ugandy predstavil cieľ svojej návštevy, ktorým je pripomenutie si päťdesiateho výročia svätorečenia ugandských mučeníkov pápežom Pavlom VI. a vyjadrenie priateľstva, úcty a povzbudenia všetkým obyvateľom Ugandy.

Mučeníkov, tak katolíckych ako anglikánskych, nazval Svätý Otec v príhovore opravdivými národnými hrdinami, ktorí pripomínajú, „akú významnú úlohu v kultúrnom, ekonomickom a politickom živote tejto krajiny zohrali a stále zohrávajú viera, morálna čestnosť a záväzok k všeobecnému dobru.“

Pápež zasadil návštevu aj do širšieho rámca: „Moja návšteva má taktiež za cieľ upozorniť na Afriku ako celok, na prísľub, ktorý predstavuje, na jej nádeje, na jej zápasy a jej úspechy. Svet sa pozerá na Afriku ako na kontinent nádeje.“

Ďalej pripomenul, že Uganda je požehnaná nielen prírodou, ale na prvom mieste jej ľuďmi, pričom osobitne hovoril o mládeži a staršej generácii. Osobitne potom vyzdvihol pohostinnosť krajiny voči utečencom:

„Tu, vo Východnej Afrike, Uganda ukázala vynikajúce nasadenie pri prijímaní utečencov, umožniac im znovu si vybudovať život v bezpečí a zakusovať pocit dôstojnosti z možnosti zarobiť si na živobytie poctivou prácou. Náš svet, poznačený vojnou, násilím a rôznymi formami nespravodlivosti, je svedkom bezprecedentného migračného pohybu. Spôsob, akým čelíme tomuto fenoménu je skúškou našej ľudskosti, nášho rešpektu ľudskej dôstojnosti a predovšetkým našej solidarity s bratmi a sestrami v núdzi.“

Plné znenie príhovoru verejným predstaviteľom Ugandy

V podvečerných hodinách Svätý Otec sprevádzaný arcibiskupm hlavného mesta Kampaly Mons. Kizitom Lwangom pozdravil ugandských katechétov a učiteľov, zhromaždených v neďalekej svätyni Munyonyo, spojenej s mučeníckou smrťou sv. Andreja Kaggwu, ktorý je v Ugande považovaný za patróna katechétov a učiteľov (obsah príhovoru Svätého Otca katechétom bude doplnený neskôr).

Na ďalší deň čaká pápeža Františka návšteva svätyne v Namugongo, kde bude sláviť eucharistiu s masovou účasťou pri 50. výročí kanonizácie sv. ugandských mučeníkov. Navštívi aj anglikánsku svätyňu v susedstve. Popoludní sa stretne s mládežou, navštívi charitatívne centrum a napokon stretnutie s kňazmi a rehoľníkmi v katedrále.

Zdroj: Vatikánsky rozhlas SK

( TK KBS, RV jb, zk; ml ) 20151127028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]